Bratislava 22. septembra (TASR) - Ako sme už uviedli v predchádzajúcej časti, v novembri 1909 Vajanský opäť navštívil Petrohrad. Prioritou jeho cesty bol ekonomický cieľ. Potreboval zohnať pár stoviek rubľov pre ďalšie vydávanie a zlepšenie technickej úrovne Národných novín. No cesta mala aj súkromný autorský rozmer.

Od roku 1905 pôsobil na cárskom dvore Hurbanov mladší priateľ, Slovák Vladimír Krivoš, rodák z Liptovského Mikuláša. Ten Vladimír Krivoš, ktorého Vajanský nasmeroval študovať do ruského Petrohradu. A ten sa tam vynikajúco uchytil. V Petrohrade študoval orientalistiku a po kratšom študijnom pobyte na Sorbonne v Paríži sa v roku 1889 vrátil do Petrovho mesta a stal sa prednášateľom na petrohradskej univerzite. Tam dosiahol také výsledky, že ako štyridsaťročný dostal pozvanie na cársky dvor do Zimného paláca. Tam ho poverili funkciou riaditeľa cárskej knižnice a zároveň vedením stenografickej kancelárie. Čoskoro sa stal vplyvnou osobnosťou, ktorej intelekt a jazykové znalosti všetci veľmi obdivovali.

Foto: TASR/AP

Vajanský sa s ním počas tejto cesty osobne stretol. No nebolo to len zdvorilostné stretnutie s priateľským posedením. Už dávnejšie mali listovne dohovorené, o čo sa pokúsia. A podarilo sa im to. Vladimír Krivoš vybavil Vajanskému audienciu u cára Mikuláša II. Nevieme celkom presne, o čom spolu hovorili, pretože Vajanského návšteva u cára sa musela držať v prísnej tajnosti kvôli politickým pomerom v Uhorsku. Pravdou však je, že po Vajanského návrate domov Národné noviny pokračovali vo vychádzaní a mierne rozšírili svoj obsah. Pravdou je i to, že Svetozár Hurban Vajanský si z Petrohradu priniesol krásne vreckové hodinky, tzv. cibule. Šepkalo sa a táto šepkanda sa traduje až dodnes, že to bol osobný dar ruského cára Nikolaja Alexandroviča Romanova, čiže Mikuláša II. Bola to nevídaná pocta nielen Vajanskému, ale i vyjadrenie ruských sympatií celému slovenskému národu a jeho úsiliu o národné oslobodenie. (Hodinky by mali byť uložené v depozite Matice slovenskej.)

Veľkú radosť Vajanskému spôsobilo i samostatné knižné vydanie jeho básnickej skladby Herodes (po rusky Idor) zo zbierky Tatry a more. Do ruštiny ju preložil a o jej vydanie sa postaral Vladimír Krivoš. A prebásnil ju veľmi dobre, veď bol rodom Slovák, ruštinu dokonale ovládal už od študentských čias a ako sa ukázalo, mal aj básnické schopnosti. Skladba Herodes má baladický charakter. Rozsahom je porovnateľná s Bottovou Smrťou Jánošíkovou, no poetikou - ako píše profesor Peter Liba, "zbierkou Tatry a more končí sa v procese slovenskej poézie obdobie prevahy sylabotonického veršového systému štúrovského a začína sa obdobie veršového systému založeného na prízvučnom stopovom organizovaní verša. Viditeľným svedectvom toho je najmä skladba Herodes." Skladbu si v Krivošom preklade prečítal aj cár Mikuláš II. A pravdepodobne aj preto, že sám mal rodičovské problémy s chorľavým synom, báseň o slovenských sirotách, násilne odvlečených na Dolnú zem a prinútených tam otrocky pracovať na gazdovstvách, ho hlboko dojala. Ešte dodajme, že báseň sa stala podnetom pre Marínu Oľgu Horváthovú na napísanie drámy Slovenské siroty, ktorú však mohli v Martine hrať len pod iným názvom, preto ho autorka pozmenila na - Stratená.

Svetozár Hurban sa aj v nasledujúcich rokoch zaujímal o osudy svojho mladšieho priateľa a ctiteľa Vladimíra Krivoša. Ešte zaznamenal, že od vzniku prvej svetovej vojny bol tlmočníkom štábu ruskej armády a že po niekoľkých rokoch ho krivo obvinili zo špionáže, zatkli ho a poslali do vyhnanstva. Ale taký už býva osud geniálnych a mimoriadne talentovaných. Vždy sa nájdu závistlivci, pripravení lustrovať. Po októbrovej revolúcii ho sovietska vláda prepustila, ba čo viac, stal sa vysokým úradníkom Ľudového komisariátu pre zahraničné veci a neskôr profesorom na vojenskej akadémii v Moskve. V roku 1936 odišiel do dôchodku. Počas druhej svetovej vojny ho evakuovali do mesta Ufa, kde v roku 1942 aj zomrel. Jeho spolupracovníci viackrát potvrdili, že ovládal štyridsať jazykov, z toho dvadsaťšesť aktívne.

Nemáme to celkom dôkazne doložené, ale všetko nasvedčuje tomu, že z tejto cesty Vajanský priniesol aj druhé ruské vydanie Štúrovho diela Slovanstvo a svet budúcnosti. Vyšlo práve v priebehu roka 1909 v Sankt Peterburgu zásluhou "Spoločnosti horlivcov historickej osvety na náklady fondu grófa P. S. Stroganova a I. P. Chruščova."