Bratislava 2. júna (TASR) - Román je kráľovský žáner epiky. Je to najpresvedčivejší i najčítanejší literárny druh. No veľmi dlho sa rodí, najmä spoločenský román. Dynamika dejín je taká prudká a rýchla, že zorientovať sa v spoločenskom pohybe a objektívne zobraziť jeho stav i vývin je mimoriadne náročné. Na vlastnej spisovateľskej koži to skúsil aj Svetozár Hurban Vajanský.

Po vydaní a všeobecne pozitívnom prijatí jeho románu Suchá ratolesť (1884) pustil sa do monumentálneho epického diela, ktorý príznačne nazval Na rozhraní. Ako píše literárny historik Ivan Kusý - „...v ňom podľa zachovaného plánu (autor pracoval na románe dlho, no nedokončil ho a zostali z neho len zlomky) išlo o celkový obraz slovenského života, všetkých jeho tried. Dejovo mal nadväzovať na Suchú ratolesť a zachytiť 'bronenie zôr', ktoré nastalo v rokoch 1877-78 po zásahu Ruska na Balkáne. Tam mal končiť prvý zväzok románu. Z plánu druhého zväzku sú len dve krátke, ale príznačné vety: 'Zora falošná. Upadá všetko'. No toto poznanie nemohol Vajanský realizovať tými názormi, aké mal na aktivizáciu vyšších spoločenských vrstiev na Slovensku.“ Inými slovami, aj slovenská spoločnosť sa začala triedne prudko diferencovať. Pri Vajanského publicistických, organizačných, kultúrnych i politických aktivitách literárne zaznamenanie tohto procesu na širokom epickom plátne bolo nereálne. Vajanský nemal k dispozícii ako Tolstoj Jasnú Poľanu s početným služobníctvom, kočišmi a osobnými lekármi, aby sa mohol od rána do večera venovať len literárnej tvorbe. Pravda je dokonca taká, že prvá časť románu Na rozhraní bola už v sadzbe, dokonca poznáme aj jej titulný list, no Vajanského vnútorný verdikt bol v danej chvíli neúprosný - zašiel do tlačiarne a nechal sadzbu rozmetať.

Na začiatku posledného decénia 19. storočia Vajanskému veľa času zabrala organizačná práca okolo dostavby Národného domu, jej dofinancovania a programu jeho slávnostného otvorenia. Národný dom totiž po skúsenosti Slovákov s Maticou slovenskou nevznikal z celonárodne organizovanej zbierky, ale z účastníckych podielov mnohých, ktorí sa rozhodli stať spoluvlastníkmi Národného domu. Tým stavba oficiálne nadobudla súkromnovlastnícky charakter, čo v budúcnosti v podstate vylučovalo jej poštátnenie. (Budovu Slováci volali 'Národný dom', no oficiálne sa jej mohlo hovoriť len 'Dom', pretože vrchnosť označenie 'národný' nepovolila. Dnes v tejto druhej historickej a centrálnej budove martinského námestia po Armádnom divadle a Divadle SNP sídli Komorné divadlo.) Málokto vie, že Vajanský vďaka svojim kontaktom zabezpečil aj oponu pre javisko Národného domu. Oponu namaľoval český maliar Karel Vítězslav Mašek a celú záležitosť sprostredkoval slávny Mikoláš Aleš.

Národný dom v Martine bol po prvý raz sprístupnený na Silvestra 1889. Jeho slávnostné a oficiálne otvorenie sa potom uskutočnilo 12. augusta 1890 počas Matičných augustových slávností. Zúčastnil sa na nich aj jeho architekt Blažej Bulla, mladý, ani nie štyridsaťročný rodák z Ústia na Orave. Od Vajanského dostal na pamiatku jeho druhú básnickú zbierku Verše, ktorá práve vyšla. Bola to Vajanského literárna vizitka na slávnostných podujatiach okolo otvorenia Národného domu.

Bol to však zároveň aj Vajanského návrat zo zdĺhavej epiky do pohotovej lyriky, pretože bolo treba vysloviť mnoho podstatného, čo mal Vajanský a spolu s ním celá vnímavá časť slovenského národa na srdci. V roku 1890 vydal (keď preskočíme ucelenú básnickú skladbu Vilín) svoju druhú básnickú zbierku Verše, ktorá neskôr v Zobraných spisoch vychádzala ako Kniha veršov. Zaburácal z nej najmä cyklus desiatich sonetov, kde nachádzame aj takéto slohy:

Viem, že môj národ temer nemá mena,
viem, že ho rodní bratia málo znajú,
viem, bez neho sa deje odohrajú
a malým bude, i keď príde zmena.

Viem, že je špatný, biedny, svetom blúdi
a doma chabo znáša vrahov rany,
že na môj hrob tiež stokne znamä hany,
hoc' vylial by som krv zaň z vernej hrudi.

Viem, že môj silný hlas mrie bez ozveny,
hoc' by sa niesol jak spev cherubína!
Viem, že je márna žertva môjho žitia...

Poslednej chaty zakiaľ stoja steny,
v nejž hlaholila sladká slovenčina:
s tou chatou zviažem obsah svojho bytia.

Zbierka Verše, podobne ako jeho debut Tatry a more, mala veľký ohlas. V dobovej tlači ju recenzovali Andrej Truchlý Sytniansky, Tichomír Milkin, Jaroslav Vlček a viacero iných autorov, skrývajúcich sa pod značkou. Súčasník Jaroslav Vlček napísal: „Verš jeho je hladký, vycibrený, sladkým rytmom plynie v sonete, tercíne, stanci rovnako pekne ako v tvaroch ľahších. Jeho zásluhou princíp modernej rytmickej formy zvíťazil v domácej poézii.“ Z dosť veľkého generačného odstupu sa neskôr o zbierke vyjadril básnik Viliam Turčány: „Teda metrika, začlenená do systému usilujúceho sa o formálnu dokonalosť, o čistú krásu, je hlavným spojivom Vajanského a Hviezdoslava s parnasistami.“ No a druhý významný básnik z nedávnej generácie Pavol Bunčák to sformuloval takto: „Vo Vajanského zbierke Verše je teda nielen potenciálne, ale aj fakticky (vo virtuozite formy i v ideovosti či sémantike) obsiahnutá umelecká tendencia slovenskej moderny. Jej korene sú domáce a Vajanský je prvým význačným ohnivom v reťazi, vedúcej do súčasnosti.“ Nad ideovým obsahom zbierky sa zamyslel iba básnik a verzológ Tichomír Milkin: „Náš život so svojimi radosťami, biedami, túžbami a nádejami je predmetom jeho lyrického spevu, ktorý nás púta vlasteneckou tendenciou a rozohrieva naše vnímavé, ale i boľavé srdcia. Len keby kde-tu nevyrážal tak veľmi ráz pesimistický, hoci nie je vždy pesimizmom zúfalstva nad naším utrpením, ale úzkosti, ktorou sa trasie srdce básnikovo o osud národa milovaného.“