Bratislava 15. januára (Teraz.sk/TASR) – Keď v minulosti dostávali mestá svoje výsady a práva od panovníka, kráľ si veľmi dobre premyslel, komu a za akých podmienok udelí takzvané právo meča (Ius gladii). Bol to totiž jednoduchý spôsob na vybavovanie si účtov. Panovník teda udeľoval hrdelné právo najskôr svojim najvernejším veľmožom a až potom prichádzali na rad kráľovské a zemepanské mestá. A bolo nezákonné vykonávať trest smrti bez hrdelného práva mesta. Právo meča sa často končilo popravou, ktorú vykonával kat. No keďže nie každé mesto malo svojho vlastného kata, nebolo ničím výnimočným, že si ho v minulosti navzájom požičiavali. Samozrejme, zadarmo to nebolo. Dostával zväčša týždennú rentu plus príplatky za vykonané služby.



Majster ostrého meča nielenže vykonával tresty smrti, ale spolu so svojimi pomocníkmi aj mučil obžalovaných a vymáhal od nich priznanie. Ľudia sa ho báli, a tak kat v spoločnosti nebol vôbec obľúbený, a teda nemal ani vysoké postavenie. Vo všeobecnosti ho považovali za nečistého, až diabolského. Bola to totiž doba, keď si nikto nebol istý, či raz neskončí pod katovou rukou.

Okolo jeho osoby vznikalo viacero obmedzení. Zväčša musel chodiť oblečený v čiernom alebo byť aspoň jasne označený, napr. svojím popravným nástrojom. Kat, ktorý bol považovaný za nečistú osobu, nosil na hlave kapucňu vínovočervenej farby, aby sa mu ľudia mohli vyhnúť. Ak prišiel do hostinca či do kostola, mal stranou od ostatných vyhradené vlastné miesto. Zaujímavosťou je, že takúto stredovekú kostolnú lavicu pritom iba nedávno zreštaurovali v niekdajšom kráľovskom meste Bardejov. Aj katov dom býval vyčlenený od zvyšku obyvateľstva, nachádzal sa často za mestskými hradbami na samote, pričom toto miesto sa nazývalo katovňa.

Mučenie vryté v stenách

Katov dom môžete ešte i dnes vidieť v Trenčíne, Trnave, Bratislave, v Košiciach, v Banskej Bystrici na Katovnej ulici či v už spomínanom Bardejove, kde mestského kata pripomína vysoká bronzová socha. V kronikách sa nájdu záznamy aj o upálení za zničenie úľa. Bardejov bol známy svojou prísnou spravodlivosťou, ktorá kruto trestala za akýkoľvek prehrešok. Napokon o tom svedčí aj príslovie: „Od bardejovskej spravodlivosti ochraňuj nás, Bože!“

Foto: TASR - Radovan Stoklasa

Aj trenčiansky kat bol známy svojou krutosťou. No údajne bol napokon sám mučený a popravený za vykrádanie kostolných pokladničiek. Do povedomia verejnosti sa dostal aj jeho dom zo 16. storočia. Záhadné úkazy dokonca vyľakali aj veľkú skupinu turistov. Asi pred desiatimi rokmi museli dokonca katov dom vysvätiť.

Hoci sa ľudia v minulosti katov báli, paradoxne, radi sa prišli pozrieť na ich krvavé divadlo. Na námestiach sa nachádzali tzv. praniere, kde sa odohrávala verejná potupa trestaného s cieľom pozbaviť ho cti. Lotrov a zločincov nízkeho pôvodu však zvykli vešať na vŕškoch zvaných Šibenice. Takýto vŕšok sa nachádza napríklad za mestom Žilina. V Levočských vrchoch toto bývalé mestské popravisko spravoval mestský kat až do polovice 19. storočia. Pre Levočanov bolo toto miesto symbolom spravodlivosti. Poslednú popravu tam verejne vykonali v roku 1851. Do katových rúk sa dostal istý mešťan, ktorý podrezal svoju manželku.

Foto: TASR/AP

Aj život legendárneho Jánošíka vyhasol na popravisku známom ako Šibeničky. Okrem neho tam sťali alebo obesili viacero zbojníkov. Mimochodom, úplne posledným bol Matej Tatarka. Po sťatí mečom ho zaplietli do kolesa.

Aj neďaleko Dolného Kubína sú také Šibenice, okolo ktorých po nociach blúdi duša zemianky. Lež ona nebola obeť, ale jej vinou vyhasol tam život jej slúžky. Obvinila ju, že jej ukradla vzácny prsteň. Márne sa dievčina zaprisahávala, že sa skutku nedopustila. Verdikt znel: „Popraviť!“ No len čo jej hlava spadla na zem, strhol sa silný víchor a ľudia sa rozutekali domov. A podľa povesti sa zanedlho utopila aj zemianka.

Zabíjal aj liečil

Kat zvykol obyčajných ľudí stínať sekerou. Vlastnil však aj meč, ktorým stínal hlavy predovšetkým šľachticom. Zomrieť mečom sa totiž vo všeobecnosti považovalo za čestnú smrť. Popravný meč nebol však zbraňou využiteľnou v boji. Išlo o nástroj s rôznymi úpravami, ktoré znemožňovali boj zblízka. Hrot bol buď odlomený, alebo zaoblený.

Medzi dochované unikáty patria dva meče bratislavského mestského kata. Jeden z nich je "vyzdobený" z čelnej strany čepele menami sťatých a z druhej záznamom o popravených obesením. V Žiline sa zas okrem mečov zachovala ešte i nádoba s portrétmi Adama a Evy, v ktorej si údajne žilinský kat umýval ruky po vykonaní trestu.



Kat sa okrem svojho hlavného remesla venoval aj iným, nie príliš vábnym činnostiam. Odchytával túlavé zvieratá a následne ich zabíjal, odpratával zdochliny či odpadky, ale aj čistil stoky. Časom sa však postavenie kata v spoločnosti menilo a mohol vykonávať aj ďalšie remeslá. Známe sú prípady, keď pracoval aj ako zlatník, predajca povrazov alebo dohliadal na neviestky v meste a poriadok v nevestincoch. Mohol byť aj ľudovým liečiteľom. Kati sa totiž vyznali v anatómii človeka a dokázali liečiť rôzne zlomeniny alebo iné zranenia. Mimochodom, funkciu stredovekého zubára zas plnil kováč, pretože vlastnil kliešte.

Mohol sa stať aj záchrancom

Remeslo kata bolo zväčša dedičné a vykonávali ho slobodné rody nepodliehajúce nevoľníctvu. Pre svoju nízku spoločenskú prestíž si členovia týchto rodov vyberali za partnerov väčšinou iba členov svojej kasty. Ak niekto dostal akýkoľvek trest, musel ho splniť. Predsa len však existovala jedna výnimka. Vraví sa, že ak sa majster ostrého meča zapozeral do odsúdenej ženy, zväčša obvinenej z čarodejníctva, mohol jej život ušetriť tým, že sa s ňou oženil. Remeslo kata sa tak nie vždy spájalo len so smrťou, ale mohol sa stať dokonca aj záchrancom.



Podobný príbeh sa viaže aj ku košickému katovi. Vo väzení sa zahľadel do mladej dievčiny, ktorú radný obvinil z prostitúcie a čarodejníctva. Dievčina mu však vyrozprávala, že nič z toho nie je pravda, jedine čo odmietla radného ponuku na smilnenie, pretože to bol veľký nemravník. Dievča napokon odviedli na popravisko. No kat namiesto toho, aby sťal dievčinu, zaťal sekeru do hrude radného. Potom ušiel preč a nik ho viac nevidel. Ani dievčinu.



Zdroje: Čas pekelných ohňov, Slovenské strašidlá od "A" po "Ž", visittrencin.sk