Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Dubček podľa neho veril, že krajine sa podarí vymaniť z područia Sovietskeho zväzu a snažil sa to sprostredkovať aj vo svojich vystúpeniach.
Autor TASR
Bratislava 27. novembra (TASR) - Alexander Dubček bol pre krajinu symbolom nádeje. Skonštatoval to bývalý šéf Mosta-Híd Béla Bugár pri príležitosti 100. výročia narodenia Dubčeka. Nevzdať sa považuje Bugár za jeden z najsilnejších odkazov tejto osobnosti aj pre súčasnosť.
"Pred Pražskou jarou mnohí nevinní ľudia boli prenasledovaní. Ja som v tých časoch bol malým chlapcom, ale dodnes si pamätám strach dospelých okolo mňa. Dubček bol pre ľudí symbolom nádeje, tak ako aj pre našu rodinu. Brat mojej mamy, strýko, ušiel z núteného tábora a stal sa kňazom v Taliansku. Preto sme často mávali návštevu eštebákov, ktorí svojím vystupovaním vyvolávali strach," spomína Bugár.
Dubček podľa neho veril, že krajine sa podarí vymaniť z područia Sovietskeho zväzu a snažil sa to sprostredkovať aj vo svojich vystúpeniach. "Až po príchod tzv. bratských vojsk, keď sme ho videli s leukoplastom na tvári (ak si to dobre pamätám)," dodal.
Nikto podľa Bugára nemôže tvrdiť, že Dubčekov život bol ľahký. "Život mu hádzal pod nohy nemalé polená, ktoré mnohí ľudia by nedokázali prekročiť. A presne to vnímam ako jeden z najsilnejších odkazov v súvislosti s ním - Nikdy sa nevzdať. Dubček bol presvedčený v zmenu režimu. Od podpísania Moskovského protokolu, podpísania vstupu cudzích vojsk na územie Československa, to trvalo dve desaťročia, ale prišla," skonštatoval Bugár.
To, ako prijali Dubčeka námestia v roku 1989, označil za aspoň čiastočné zadosťučinenie za dvadsaťročnú nútenú izoláciu. "Túžba po slobode mu ostala aj po roku '89," uzavrel Bugár.
"Pred Pražskou jarou mnohí nevinní ľudia boli prenasledovaní. Ja som v tých časoch bol malým chlapcom, ale dodnes si pamätám strach dospelých okolo mňa. Dubček bol pre ľudí symbolom nádeje, tak ako aj pre našu rodinu. Brat mojej mamy, strýko, ušiel z núteného tábora a stal sa kňazom v Taliansku. Preto sme často mávali návštevu eštebákov, ktorí svojím vystupovaním vyvolávali strach," spomína Bugár.
Dubček podľa neho veril, že krajine sa podarí vymaniť z područia Sovietskeho zväzu a snažil sa to sprostredkovať aj vo svojich vystúpeniach. "Až po príchod tzv. bratských vojsk, keď sme ho videli s leukoplastom na tvári (ak si to dobre pamätám)," dodal.
Nikto podľa Bugára nemôže tvrdiť, že Dubčekov život bol ľahký. "Život mu hádzal pod nohy nemalé polená, ktoré mnohí ľudia by nedokázali prekročiť. A presne to vnímam ako jeden z najsilnejších odkazov v súvislosti s ním - Nikdy sa nevzdať. Dubček bol presvedčený v zmenu režimu. Od podpísania Moskovského protokolu, podpísania vstupu cudzích vojsk na územie Československa, to trvalo dve desaťročia, ale prišla," skonštatoval Bugár.
To, ako prijali Dubčeka námestia v roku 1989, označil za aspoň čiastočné zadosťučinenie za dvadsaťročnú nútenú izoláciu. "Túžba po slobode mu ostala aj po roku '89," uzavrel Bugár.
