Banská Bystrica 29. augusta (TASR) - Slovenské národné povstanie (SNP) nebolo porazené vojensky ani politicky. Vyhlásil to predseda Národnej rady (NR) SR Boris Kollár (Sme rodina) pri príležitosti osláv 77. výročia Slovenského národného povstania (SNP) v Banskej Bystrici. Upozornil, že neznalosť vlastných dejín môže prispievať k podliehaniu falošným interpretáciám významu povstania. Vyzdvihol hrdinstvo jeho účastníkov a hovorí o príklade hodnom nasledovania aj pre mladú generáciu. Poučenie z vývoja situácie po SNP by si podľa neho mohla vziať aj politická scéna.

"Hrdinstvo vojakov povstaleckej armády nás dodnes napĺňa pozitívnou energiou a malo by byť príkladom hodným nasledovania aj pre dnešnú našu mladú generáciu. Mala by si byť vedomá, že aj jej dnešný pokojný a mierový život bol v minulosti vykúpený krvou a utrpením tých, ktorí sa odhodlali brániť vlasť a jej slobodu," uviedol Kollár.



SNP označil za unikát medzi odbojovými hnutiami v okupovanej Európe. "Máme byť na čo hrdí, máme sa čím pýšiť pred vlastným obyvateľstvom i pred Európou. Len si to akosi nevážime," poznamenal. Občania podľa neho o svojich národných dejinách a SNP veľa nevedia, čo prispieva k podliehaniu falošným interpretáciám jeho významu.

Poukázal na to, že jedni SNP vnímajú ako povstanie proti vlastnému štátu, iní ako komunistický puč, či boj za obnovenie "československého" štátu bez spojovníka. Tieto interpretácie odmieta. Vyhlásil, že SNP bolo najmä slovenské a národné, a od roku 1945 sa pravidelne oslavovalo.

Dodal, že koncepcia porážky SNP obsahuje snahu demotivovať Slovákov v zápase za slobodu a národnú rovnoprávnosť. "Aj posledné udalosti v Afganistane svedčia o tom, že zánik politického vedenia a rozprášenie organizovanej armády, neznamená porážku. Pokiaľ sa nezlomí vôľa odporovať, pokiaľ posledný bojovník nezloží zbraň, nemožno hovoriť o porážke! A nič také sa na Slovensku na konci roku 1944 a začiatkom roku 1945 nestalo!" zdôraznil s tým, že politické ani vojenské vedenie kapituláciu nepodpísalo a po oslobodení sa začali plniť jeho ciele.

To, že sa tieto ciele nenaplnili počas existencie obnovenej republiky, nie je podľa Kollára vinou účastníkov povstania, ale daň za večne rozbitú slovenskú politickú scénu, ktorá v opozícii nevidí oponenta, ale nepriateľa. "Aj z tohto by sme si dnes mali vziať poučenie. Nič pozitívne nedosiahneme, ak sa budeme večne hádať, a nepotiahneme našu spoločnú káru osudov jedným smerom," apeloval.

Foto: TASR - Ján Krošlák

Predseda NR SR zároveň vyjadril úctu účastníkom protifašistického odboja a SNP. Ocenil, že neváhali vziať zbraň a bojovať za slobodu, suverenitu a demokraciu v našej krajine. "Rovnako chcem vyjadriť úctu a poďakovanie dnešného dňa sa doživších veteránov Slovenského národného povstania. Ďakujem vám. Zaslúžite si náš rešpekt a vďaku," uzavrel.

Príhovor predsedu NR SR B. Kollára k 77. výročiu SNP

Vážená pani prezidentka SR, vážený pán predseda vlády SR, vážený pán podpredseda Národnej rady SR, vážení členovia vlády SR a Národnej rady SR, vážené excelencie, vážení predstavitelia štátnej správy, samosprávy, vážení účastníci protifašistického odboja, vážení účastníci SNP, ctení hostia, drahé Slovenky, Slováci.

Už je to 77 rokov, čo Slováci pozdvihli zbrane, aby sa postavili na odpor nemeckým vojskám, ktoré sa pokúsili okupovať vtedajšiu Slovenskú republiku. Nacistický režim v Berlíne prijal rozhodnutie o okupácii Slovenska preto, lebo očividne stratil kontrolu nad vývinom politickej a vojenskej situácie v krajine. Režim v Bratislave, ktorý roky zabezpečoval nemeckým armádam na východnom fronte pokojné zázemie, už nebol schopný odolávať tlaku slovenskej verejnosti, nespokojnej s domácim vývojom a závislosťou od nacistickej tretej ríše.

Slováci po mnohých desaťročiach tvrdých existenčných zápasov mali svoju vlastnú štátnosť a vlastný štát, v ktorom sa im ekonomicky celkom dobre darilo. Priemyselná produkcia rýchlo rástla, poľnohospodárstvo sa stabilizovalo. Po storočiach živorenia sa slovenským roľníkom konečne začalo žiť lepšie. Podarilo sa im oddlžiť poľnohospodárske podniky a mohli investovať nielen do spotreby, ale aj rozvoja. Zdanlivá idylka však mala trhliny. A tých si boli vedomí ako predstavitelia režimu, tak i politická opozícia a odboj.

Väčšine obyvateľstva bolo jasné, že nedemokratický režim zaťažený kolaboráciou s Berlínom, nemá v povojnovej Európe šancu prežiť. Stále viac a viac ľudí i z vládneho tábora si uvedomovalo, že za niektoré činy, ktoré sa udiali v rokoch vojny bude musieť niekto niesť zodpovednosť. Alibizmus sa stával všeobecným javom, a tak sila vládnuceho režimu sústavne upadala.

Na Slovensku sa široko rozvinulo odbojové hnutie, do ktorého boli zapojení aj aktívni slovenskí dôstojníci a vojaci. Vypracovali sa plány na celonárodné povstanie, ktoré by Slovensko previedlo do spojeneckého tábora. To samozrejme neuniklo pozornosti nacistickej rozviedky, ktorá s obavami sledovala vývin na Slovensku.

Nie je mojím cieľom detailne popisovať udalosti, ktoré viedli k vypuknutiu Slovenského národného povstania. Chcel by som však zdôrazniť jednu vec:

Vôľa vojakov, dôstojníkov a partizánov brániť svoju vlasť, boli rozhodujúce pri tom, že ozbrojený boj proti okupácii neskončil za tri dni. Áno, táto odhodlanosť umožnila stabilizovať obranu oslobodeného územia, na ktorom sa mohli etablovať politické orgány povstania – Slovenská národná rada a zbor povereníkov, ktoré sformovali politický program a ciele povstania.

Hrdinstvo vojakov povstaleckej armády nás dodnes napĺňa pozitívnou energiou a malo by byť príkladom hodným nasledovania aj pre dnešnú našu mladú generáciu. Mala by si byť vedomá, že aj jej dnešný pokojný a mierový život bol v minulosti vykúpený krvou a utrpením tých, ktorí sa odhodlali brániť vlasť a jej slobodu.

Slovenské národné povstanie patrilo k unikátnym odbojovým hnutiam v okupovanej Európe. Celé dva mesiace povstaleckí vojaci a partizáni držali pod kontrolou oslobodené územia, z ktorých dokonca riadne operovalo povstalecké letectvo, čo je úplný európsky unikát.

Máme byť na čo hrdí, máme sa čím pýšiť pred vlastným obyvateľstvom i pred Európou. Len si toho akosi málo vážime. Nemáme k našej histórii patričnú úctu. Potom sa čudujeme, že naši občania o vlastných národných dejinách takmer nič nevedia. Hoci Slováci majú veľké dejiny.

Nevedia veľa ani o Slovenskom národnom povstaní a už takmer nič o jeho oslavách a interpretáciách. Preto veľmi ľahko aj podliehajú falošným interpretáciám jeho významu. Pre jedných to bolo povstanie proti vlastnému štátu, pre iných komunistický puč, pre ďalších boj za obnovenie „československého“ štátu bez spojovníka medzi českým a slovenským. Ani jedna z týchto interpretácií nie je pravdivá.

Slovenské národné povstanie bolo predovšetkým slovenské a národné. A od roku 1945 sa pravidelne pripomínalo a oslavovalo. Dokonca sa hlasito oslavovalo aj vtedy, keď väčšina jeho politického vedenia, partizánskych veliteľov a takmer všetci vyšší dôstojníci povstaleckej armády hnili vo väzeniach komunistického režimu.

Dlhoročný spor sa vedie o to, či bolo Slovenské národné povstanie porazené. Netreba nikoho obviňovať, ale zdá sa mi, že koncepcia porážky SNP má niekde v pozadí myšlienku demotivovať Slovákov v zápase za svoju slobodu a národnú rovnoprávnosť. Aj posledné udalosti v Afganistane svedčia o tom, že zánik politického vedenia a rozprášenie organizovanej armády, neznamená porážku. Pokiaľ sa nezlomí vôľa odporovať, pokiaľ posledný bojovník nezloží zbraň, nemožno hovoriť o porážke! A nič také sa na Slovensku na konci roku 1944 a začiatkom roku 1945 nestalo!

Ak bude niekto opäť hovoriť o porážke povstania, treba mu pripomenúť, že ani politické, ani vojenské vedenie SNP žiadnu kapituláciu nepodpísalo. Do hôr ustúpila časť povstaleckej armády. V horách bojovali partizáni a v ilegalite pôsobili aj politické zložky, ktoré na území Slovenska oslobodenom Červenou armádou, okamžite začali pracovať v intenciách povstaleckej SNR.

Povstanie preto nebolo porazené ani politicky, ani vojensky, keďže po oslobodení Slovenska sa začali plniť jeho ciele – zabezpečenie rovnoprávnosti slovenského národa v obnovenom Česko-Slovensku. To, že sa tieto ciele nepodarilo naplniť počas celého ďalšieho obdobia existencie obnovenej republiky, nie je vinou povstaleckých vojakov, partizánov či civilov doň zapojených.

Jednoducho bola to daň večne rozbitej slovenskej politickej scény, ktorá v opozícii nevidí oponenta, ale nepriateľa. Aj z tohto by sme si dnes mali vziať poučenie. Nič pozitívne nedosiahneme, ak sa budeme večne hádať, a nepotiahneme našu spoločnú káru osudov jedným smerom.

Na záver môjho príhovoru by som chcel vyjadriť hlbokú úctu všetkým tým, ktorí sa v rokoch druhej svetovej vojny zapojili do protifašistického odboja, všetkým účastníkom Slovenského národného povstania, ktorí neváhali zobrať do svojich rúk zbraň a dať sa do boja za slobodu, suverenitu a demokraciu v našej krajine.

Rovnako chcem vyjadriť úctu a poďakovanie dnešného dňa sa doživších veteránov Slovenského národného povstania. Ďakujem vám. Zaslúžite si náš rešpekt a vďaku.