Slanica/Bratislava 16. februára (TASR) - Katolícky kňaz, jazykovedec a kodifikátor prvej spisovnej formy slovenského jazyka na báze západoslovenských nárečí Anton Bernolák bol významnou osobnosťou slovenskej kultúry.

Do dejín slovenského národa sa Bernolák zapísal ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny (1787) ako národného spisovného jazyka na báze západoslovenského nárečia, ktorý postupne kodifikoval svojím ďalším jazykovedným dielom. Jeho historický prínos a priekopníctvo spočíva v tom, že vedome nadväzoval na vtedajšie ekonomicko-spoločenské vývinové tendencie a slúžil začínajúcemu procesu formovania novodobého slovenského národa.

Hnutie bernolákovcov, ktoré trvalo vyše 50 rokov, ich literárne diela, dennodenná práca medzi Slovákmi a vzdelancami vytvorili podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka v roku 1843 v Hlbokom za účasti Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu.

Anton Bernolák sa narodil 3. októbra 1762 v Slanici na Orave, v dnes už zaniknutej obci, ktorá bola zatopená Oravskou priehradou. Vzdelanie nadobudol na gymnáziu v Ružomberku (1774-1778), rétoriku, filozofiu a poetiku študoval na Emerciáne v Bratislave (1778-1780). Vo filozofii sa vzdelával na Štefáneu v Trnave (1780-1782) a katolícku teológiu vyštudoval v rokoch 1782-1784 na univerzite vo Viedni.

Na ideové formovanie jeho osobnosti pôsobili najmä osvietenecké prúdy viedenského centra, kde sa stal oddaným stúpencom jozefínskych reforiem, a už ako mladý študent bol propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa. Zaradil sa medzi vzdelanostnú elitu. Ovládal viacero cudzích jazykov, mal rozsiahle znalosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, prírodných vied, estetiky, hudby a politiky.

V bratislavskom generálnom seminári, kde Bernolák v roku 1787 ukončil štúdiá, založil Spolok na pestovanie slovenského jazyka a študoval aj dejiny slovanských rečí. Už v roku 1787 vydal v latinčine návod k slovenskému pravopisu Filologicko-kritická rozprava o slovanských písmenách. Držal sa zásady, že slovenská spisovná reč musí vychádzať z jazyka a výslovnosti ľudu a za základ prijal západoslovenské nárečie s niektorými stredoslovenskými prvkami. Vychádzal zo živého úzusu vzdelancov, za prvoradú pokladal výslovnosť, o ktorú sa mal opierať pravopis. Odstránil rozdiel medzi i-y, nechal iba i. Dôsledne označoval mäkkosť spoluhlások ď,ť,ň,ľ, ktoré sa u neho vyskytujú v takom rozsahu ako v stredoslovenskej slovenčine. Zaviedol spoluhláskovú skupinu šč, šče.

Svoj návrh podoprel v roku 1790 vydaním obšírnej Slovenskej gramatiky (Grammatica Slavica), ktorá sa stala prvou gramatickou normou jeho spisovnej slovenčiny. O rok neskôr (1791) vydal príručku o tvorení slov Etymológia slovenských slov (Etymologia vocum Slavicarum). Kodifikáciu spisovnej slovenčiny dovŕšil veľkým päťzväzkovým slovníkovým dielom Slovár slovenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí, no jeho vydania sa nedožil. Slovník vyšiel v rokoch 1825-1827 v Budíne zásluhou Juraja Palkoviča. Toto najväčšie Bernolákovo dielo je významné najmä svojím synonymickým a frazeologickým materiálom a ako svedok hodnotenia vtedajšej kultúrnej slovnej zásoby.

Rozsahom a historickým zameraním svojho diela patrí Bernolák k najvýznamnejším osobnostiam slovenského osvietenstva. Aj keď sa bernolákovčina nestala celonárodným spisovným jazykom, zohrala v histórii slovenského národa významnú úlohu, zvýraznila myšlienku svojbytnosti slovenskej národnosti a stala sa zjednocovacou základňou bernolákovcov. Opieralo sa o ňu slovenské národné obrodenecké hnutie. Úzko s ňou súviselo založenie Slovenského učeného tovarišstva v roku 1792, ktorého ústrednou postavou bol práve Anton Bernolák. Bol to vlastne prvý celoslovenský kultúrny národný spolok, sídlil v Trnave a plnil aj funkciu vydavateľstva. Bernolákovčinou písal aj Juraj Fándly a neskoršie Ján Hollý, ktorého poéziou vrcholila Bernolákova škola.

Bernoláka v roku 1787 vysvätili v Trnave za kňaza a do roku 1791 pôsobil ako kaplán v obci Čeklís (dnes Bernolákovo). Do roku 1797 bol kancelárom a tajomníkom arcibiskupskej vikariátnej kancelárie v Trnave, archivárom, cenzorom kníh a prísažným notárom ústrednej cirkevnej stolice. Od roku 1797 bol farárom a zároveň dekanom novozámockého okresu, správcom hlavnej mestskej školy a učiteľom náboženstva v Nových Zámkoch. Tu podľahol srdcovej slabosti a náhle zomrel 15. januára 1813 vo veku 50 rokov.

Prvá slovenská gramatika od Antona Bernoláka, Grammatica Slavica z roku 1790, sa dostala do projektu digitalizácie kníh rakúskej národnej knižnice. Projekt bol pripravený v spolupráci so spoločnosťou Google. Výročie narodenia Bernoláka 3. októbra 1762 bolo jediným slovenským jubileom, ktoré UNESCO zaradilo do svojho Kalendára výročí 2012.

V novembri 2012 pri príležitosti Dní Antona Bernoláka odhalili kňazovi pamätnú tabuľu v bratislavskej mestskej časti Devín na budove rímskokatolíckej fary pri Kostole sv. Kríža.

Slovenská národná knižnica v rámci národného projektu Digitálna knižnica a digitálny archív v septembri 2013 zdigitalizovala a sprístupnila na internete päť najvýznamnejších diel kodifikátora spisovnej slovenčiny Antona Bernoláka. Ide o vydania z 18. a 19. storočia.