Slovensko je vďaka SNP podľa prezidentky štát so zakladateľskou protifašistickou a demokratickou tradíciou.
Autor TASR
,aktualizované Banská Bystrica 29. augusta (TASR) - V Slovenskom národnom povstaní (SNP) išlo o všetko, čo je nám drahé a vzácne - o právo na život, právo na slobodu, právo na národnú a štátnu existenciu. Vyhlásila to prezidentka SR Zuzana Čaputová v príhovore na oslavách 75. výročia SNP v Banskej Bystrici.
Poďakovala všetkým, ktorí riskovali život v boji za slobodu. Apelovala tiež na odvahu ľudí aj v súčasnosti brániť hodnoty demokratického právneho štátu, slobody, spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti.
Prezidentka poďakovala všetkým, ktorí pred trištvrte storočím našli v sebe silu, odhodlanie a odvahu bojovať za zachovanie ľudskosti, za záchranu európskej civilizácie, za svoju vlasť i slobodný život jej obyvateľov. "Veľmi si želám, aby sme aj my, tak ako oni, našli v sebe dostatok sily, odvahy i odhodlania na obranu hodnôt demokratického právneho štátu, slobody, spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti. V podmienkach, v ktorých tu a teraz žijeme," povedala Čaputová.
Slovensko je vďaka SNP podľa prezidentky štát so zakladateľskou protifašistickou a demokratickou tradíciou. "Vďaka Povstaniu ju máme zapísanú v našom národnom i štátnom rodnom liste," doplnila. Vyzdvihla, že žijeme v mieri, no napriek tomu sú tu hrozby, ktoré nemožno ignorovať.
"Tak ako každá doba, aj tá dnešná, má svoje vážne hrozby. V porovnaní s povstaleckou generáciou máme to šťastie, že dnes sa nemusíme so zbraňou v ruke brániť proti nacistickej mašinérii usilujúcej o svetovládu. Ale klamali by sme samých seba, keby sme nevideli, že hrozby sú tu stále prítomné a že aj teraz, po 75 rokoch, naliehavo potrebujeme, aby pluralita nebola prekážkou spolupráce," poukázala prezidentka. Spolunažívanie a spolupodieľanie sa na budovaní štátu je podľa jej slov možné aj bez toho, aby sa všetci vo všetkom zhodovali.
Vážení účastníci povstania, drahí spoluobčania,
som veľmi poctená tým, že dnes, po sedemdesiatich piatich rokoch od vypuknutia Povstania, môžem z tohto miesta poďakovať všetkým, ktorí pred trištvrte storočím našli v sebe toľko sily, odhodlania a odvahy, že so zbraňou v ruke bojovali za spravodlivú a posvätnú vec.
V hlbokej úcte sa pred vami skláňam. Riskovali ste svoje životy v boji za zachovanie ľudskosti, za záchranu európskej civilizácie, za svoju vlasť i slobodný život jej obyvateľov. Účastníkom Povstania patrí naša vďačná spomienka a nehynúce uznanie za to, čo pre nás všetkých urobili.
Aj keď to nehovorí žiaden parlamentný zákon, pravda je taká, že ste sa zaslúžili o vlasť mierou najvyššou. Som veľmi rada, že mám tú možnosť a môžem vám, účastníčkam a účastníkom Povstania, do očí povedať: Zaslúžili ste sa o republiku spôsobom, na ktorý sú už tri generácie právom hrdé.
V Slovenskom národnom povstaní išlo o všetko, čo je nám drahé a vzácne: o právo na život, právo na slobodu, právo na národnú a štátnu existenciu. Tým, že sme ako národ a spoločnosť povstali, bolo naše povstalecké vojsko vyhlásené za súčasť spojeneckých armád. Toto uznanie sme si nevydobyli rečami, ale účasťou našich vojakov v armádach protihitlerovských spojencov a predovšetkým Povstaním. Bez neho by sme neboli tým, čím sme – štátom so zakladateľskou protifašistickou a demokratickou tradíciou. Vďaka Povstaniu ju máme zapísanú v našom národnom i štátnom rodnom liste.
Ak si máme v duchu tejto tradície dnes uctiť pamiatku a odkaz povstania, musíme si uchovať vieru v to, v čo verili jeho hrdinovia. Veľmi si želám, aby sme aj my, tak ako oni, našli v sebe dostatok sily, odvahy i odhodlania na obranu hodnôt demokratického právneho štátu, slobody, spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti. V podmienkach, v ktorých tu a teraz žijeme.
Bez Povstania by sme boli porazení a historicky pokorení. Masovým ozbrojeným vystúpením sme opäť nadobudli takmer už stratenú česť.
Vážení hostia, milí spoluobčania, pri tejto príležitosť chcem pripomenúť aj niečo, na čo – možno s výnimkou vojenských historikov – trochu zabúdame. Bojovali sme v skutočnej vojne a bojovali sme v nej odvážne a obetavo.
Ak nemecké velenie pôvodne odhadovalo, že na potlačenie Povstanie bude stačiť „policajná akcia“, ktorá potrvá týždeň, napokon tu museli nasadiť niekoľko tisícovú armádu, ktorá potrebovala takmer dva mesiace, kým povstalcov zatlačila do hôr. Povstanie sa tak stalo základom aj pre našu vojenskú tradíciu, ktorú by sme mali s hrdosťou vnímať a neprehliadať ju len preto, že sme mierumilovným spoločenstvom.
Keď sa naši historici zamýšľali nad tým, čím bolo naše Povstanie také výnimočné, dospeli k záveru, že bolo také nielen svojou veľkosťou, ale aj pluralitou. Zapojili sa doň konzervatívni čechoslováci i slovenskí nacionalisti, stúpenci parlamentnej demokracie, sovietskej moci, obdivovatelia Západu aj Východu, katolíci, evanjelici, Rómovia aj židia.
V rozhodujúcej historickej chvíli sa všetci dokázali povzniesť nad to, čo ich rozdeľovalo, dokázali sa dohodnúť, aby sa mohli podieľať na odstránení hlavnej hrozby vtedajšej doby – nacizmu a jeho ríše zla.
Tento odkaz povstania, popri jeho protifašistickom a prodemokratickom charaktere, považujem za najdôležitejší. Pretože, tak ako každá doba, aj tá dnešná, má svoje vážne hrozby. V porovnaní s povstaleckou generáciou máme to šťastie, že dnes sa nemusíme so zbraňou v ruke brániť proti nacistickej mašinérii usilujúcej o svetovládu. Ale klamali by sme samých seba, keby sme nevideli, že hrozby sú tu stále prítomné a že aj teraz, po sedemdesiatich piatich rokoch, naliehavo potrebujeme, aby pluralita nebola prekážkou spolupráce. Nemusíme sa vo všetkom zhodovať, aby sme mohli spolu žiť a aby sme sa mohli spolupodieľať na budovaní štátu, ktorý bude slúžiť všetkým svojim občanom.
Ak sa tak stane, odkaz Povstania si nebudeme iba slávnostne pripomínať, lebo sa zmení na žitý odkaz. Neviem si predstaviť lepší spôsob, akým by sme mohli vyjadriť našu úctu a vďaku všetkým, ktorí sa o Povstanie zaslúžili.
Poďakovala všetkým, ktorí riskovali život v boji za slobodu. Apelovala tiež na odvahu ľudí aj v súčasnosti brániť hodnoty demokratického právneho štátu, slobody, spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti.
Prezidentka poďakovala všetkým, ktorí pred trištvrte storočím našli v sebe silu, odhodlanie a odvahu bojovať za zachovanie ľudskosti, za záchranu európskej civilizácie, za svoju vlasť i slobodný život jej obyvateľov. "Veľmi si želám, aby sme aj my, tak ako oni, našli v sebe dostatok sily, odvahy i odhodlania na obranu hodnôt demokratického právneho štátu, slobody, spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti. V podmienkach, v ktorých tu a teraz žijeme," povedala Čaputová.
Slovensko je vďaka SNP podľa prezidentky štát so zakladateľskou protifašistickou a demokratickou tradíciou. "Vďaka Povstaniu ju máme zapísanú v našom národnom i štátnom rodnom liste," doplnila. Vyzdvihla, že žijeme v mieri, no napriek tomu sú tu hrozby, ktoré nemožno ignorovať.
"Tak ako každá doba, aj tá dnešná, má svoje vážne hrozby. V porovnaní s povstaleckou generáciou máme to šťastie, že dnes sa nemusíme so zbraňou v ruke brániť proti nacistickej mašinérii usilujúcej o svetovládu. Ale klamali by sme samých seba, keby sme nevideli, že hrozby sú tu stále prítomné a že aj teraz, po 75 rokoch, naliehavo potrebujeme, aby pluralita nebola prekážkou spolupráce," poukázala prezidentka. Spolunažívanie a spolupodieľanie sa na budovaní štátu je podľa jej slov možné aj bez toho, aby sa všetci vo všetkom zhodovali.
Príhovor prezidentky Z. Čaputovej na oslavách 75. výročia SNP v Banskej Bystrici
Vážení účastníci povstania, drahí spoluobčania,
som veľmi poctená tým, že dnes, po sedemdesiatich piatich rokoch od vypuknutia Povstania, môžem z tohto miesta poďakovať všetkým, ktorí pred trištvrte storočím našli v sebe toľko sily, odhodlania a odvahy, že so zbraňou v ruke bojovali za spravodlivú a posvätnú vec.
V hlbokej úcte sa pred vami skláňam. Riskovali ste svoje životy v boji za zachovanie ľudskosti, za záchranu európskej civilizácie, za svoju vlasť i slobodný život jej obyvateľov. Účastníkom Povstania patrí naša vďačná spomienka a nehynúce uznanie za to, čo pre nás všetkých urobili.
Aj keď to nehovorí žiaden parlamentný zákon, pravda je taká, že ste sa zaslúžili o vlasť mierou najvyššou. Som veľmi rada, že mám tú možnosť a môžem vám, účastníčkam a účastníkom Povstania, do očí povedať: Zaslúžili ste sa o republiku spôsobom, na ktorý sú už tri generácie právom hrdé.
V Slovenskom národnom povstaní išlo o všetko, čo je nám drahé a vzácne: o právo na život, právo na slobodu, právo na národnú a štátnu existenciu. Tým, že sme ako národ a spoločnosť povstali, bolo naše povstalecké vojsko vyhlásené za súčasť spojeneckých armád. Toto uznanie sme si nevydobyli rečami, ale účasťou našich vojakov v armádach protihitlerovských spojencov a predovšetkým Povstaním. Bez neho by sme neboli tým, čím sme – štátom so zakladateľskou protifašistickou a demokratickou tradíciou. Vďaka Povstaniu ju máme zapísanú v našom národnom i štátnom rodnom liste.
Ak si máme v duchu tejto tradície dnes uctiť pamiatku a odkaz povstania, musíme si uchovať vieru v to, v čo verili jeho hrdinovia. Veľmi si želám, aby sme aj my, tak ako oni, našli v sebe dostatok sily, odvahy i odhodlania na obranu hodnôt demokratického právneho štátu, slobody, spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti. V podmienkach, v ktorých tu a teraz žijeme.
Bez Povstania by sme boli porazení a historicky pokorení. Masovým ozbrojeným vystúpením sme opäť nadobudli takmer už stratenú česť.
Vážení hostia, milí spoluobčania, pri tejto príležitosť chcem pripomenúť aj niečo, na čo – možno s výnimkou vojenských historikov – trochu zabúdame. Bojovali sme v skutočnej vojne a bojovali sme v nej odvážne a obetavo.
Ak nemecké velenie pôvodne odhadovalo, že na potlačenie Povstanie bude stačiť „policajná akcia“, ktorá potrvá týždeň, napokon tu museli nasadiť niekoľko tisícovú armádu, ktorá potrebovala takmer dva mesiace, kým povstalcov zatlačila do hôr. Povstanie sa tak stalo základom aj pre našu vojenskú tradíciu, ktorú by sme mali s hrdosťou vnímať a neprehliadať ju len preto, že sme mierumilovným spoločenstvom.
Keď sa naši historici zamýšľali nad tým, čím bolo naše Povstanie také výnimočné, dospeli k záveru, že bolo také nielen svojou veľkosťou, ale aj pluralitou. Zapojili sa doň konzervatívni čechoslováci i slovenskí nacionalisti, stúpenci parlamentnej demokracie, sovietskej moci, obdivovatelia Západu aj Východu, katolíci, evanjelici, Rómovia aj židia.
V rozhodujúcej historickej chvíli sa všetci dokázali povzniesť nad to, čo ich rozdeľovalo, dokázali sa dohodnúť, aby sa mohli podieľať na odstránení hlavnej hrozby vtedajšej doby – nacizmu a jeho ríše zla.
Tento odkaz povstania, popri jeho protifašistickom a prodemokratickom charaktere, považujem za najdôležitejší. Pretože, tak ako každá doba, aj tá dnešná, má svoje vážne hrozby. V porovnaní s povstaleckou generáciou máme to šťastie, že dnes sa nemusíme so zbraňou v ruke brániť proti nacistickej mašinérii usilujúcej o svetovládu. Ale klamali by sme samých seba, keby sme nevideli, že hrozby sú tu stále prítomné a že aj teraz, po sedemdesiatich piatich rokoch, naliehavo potrebujeme, aby pluralita nebola prekážkou spolupráce. Nemusíme sa vo všetkom zhodovať, aby sme mohli spolu žiť a aby sme sa mohli spolupodieľať na budovaní štátu, ktorý bude slúžiť všetkým svojim občanom.
Ak sa tak stane, odkaz Povstania si nebudeme iba slávnostne pripomínať, lebo sa zmení na žitý odkaz. Neviem si predstaviť lepší spôsob, akým by sme mohli vyjadriť našu úctu a vďaku všetkým, ktorí sa o Povstanie zaslúžili.