Vyhlásenie prezidentky SR v súvislosti s napätou situáciou na Ukrajine

Posledných pár mesiacov sledujeme výrazný nárast počtu ruských vojakov na hranici s Ukrajinou. Niečo podobné sme zažili už v minulosti. V roku 2014 prišlo tak blízko k hraniciam Ukrajiny menšie množstvo vojakov ako teraz, a títo zabrali polostrov Krym a pomohli separatistom odtrhnúť časť Donbasu od zvyšku Ukrajiny. Preto je aj dnes na mieste veľká ostražitosť a obzvlášť v takýchto napätých momentoch je treba mať jasno v tom, čo presne sa deje a ako sa nás to dotýka.

Deje sa toto. V decembri predložila vláda Ruskej federácie jedno ultimátum Aliancii a druhé Spojeným štátom, pričom požiadavky v nich idú ďaleko za rámec Ukrajiny a v niečom sa dotýkajú aj priamo nás.

Rusko v nich požaduje okrem iného, aby sa nielen Ukrajina, ale všetky štáty, ktoré čo len uvažujú nad možnosťou raz vstúpiť do Aliancie, ako napríklad Švédsko či Fínsko, tohto práva navždy vzdali. Od bývalých komunistických krajín, ktoré už do Aliancie vstúpili – vrátane Slovenska – zase požaduje, aby sa vzdali práva prijať pomoc od spojencov, či vo forme techniky alebo vojakov, bez súhlasu Ruska.

Povedzme si otvorene, čo by toto znamenalo.

Po prvé: znamenalo by to, že záväzok Aliancie prísť nám na pomoc v čase krízy by sa stal prázdnym sľubom. Pred mnohými rokmi sme sa slobodne rozhodli vstúpiť do Aliancie. Konali by sme sami proti sebe, ak by sme dnes ktorejkoľvek tretej krajine, Rusku či inej, dávali právo vetovať záväzok, na ktorom je vystavaná bezpečnosť Slovenskej republiky.

Po druhé: znamenalo by to návrat k časom, keď si veľmoci delili kontinent medzi sebou na sféry vplyvu. Najhoršie z toho vždy vyšli národy ako ten náš, ktoré stratili aj slobodu rozhodovania a aj ich územie sa stalo bojiskom v mocenských hrách iných. Politické vedenie Ruska chce dnes o túto slobodu pripraviť nielen Ukrajinu, ale aj nás.

Slovensko nikdy nemalo takú slobodu rozhodovania nad vlastným osudom a taký vplyv na dianie v Európe, aký má cez členstvo v EÚ a v Aliancii. Toto nie je právo, s ktorým môžeme hazardovať a nechať si ho zobrať. Rusko má svoje legitímne obavy a práva ako každá iná krajina. Medzi ruskými požiadavkami sú aj také, ktoré si zaslúžia pozorné vypočutie, ako napríklad návrh na zákaz niektorých zbraňových systémov v Európe. A preto má s ním zmysel viesť aj ďalej dialóg. Ale medzi legitímne práva Ruska nepatrí, že môže rozhodovať o osudoch iných bez ohľadu na ich vlastný záujem.

Ako sa v tejto situácii zachovať? Javí sa, že pán prezident Putin je pripravený použiť silu, aby si vynútil aspoň časť svojich požiadaviek. Dnešná napätá situácia preto volá nie po siláckych slovách, ale po rozumných krokoch a pevných postojoch. Tým prvým musí byť jednota a rozhodnosť pri odmietnutí návratu k sféram vplyvu. Vypočujme si požiadavky, ktoré sa javia ako legitímne a diskutujme o nich. Ale nerobme, prosím, kompromis v tom principiálnom, v tom, že každá krajina, vrátane Ukrajiny, má slobodné právo rozhodnúť sa, kam chce patriť. Lebo keď raz toto právo uprieme Ukrajine, kde je záruka, že raz nepríde aj na nás?

Po druhé: pomôžme Ukrajine, lebo tým pomáhame sebe a pomáhame mieru. Nedajme dôvod myslieť si, že sa podarí rozštiepiť Slovensko a Európu na priaznivcov a oponentov Moskvy. Toto nie je čas na politikárčenie. Chcem veriť, že mier v Európe je niečo, na čom sa zhodnú všetky politické strany a všetci rozumní ľudia.

Do tretice: potrebujeme si dôkladne preveriť krízový manažment a obranu u nás doma. Konflikt si neželáme a nechceme, ale rovnako nemôžeme privrieť oči nad možnosťou, že sa objaví v našom bezprostrednom susedstve. To, že dnes nie sme v hľadáčiku ruských vojsk neznamená, že konflikt nepocítime. Nemôžeme si dovoliť vystupovať ako nerozhodný a slabý článok na východnom krídle Aliancie. V situácii, ako je táto, potrebujeme v prvom rade podporovať jednotu a súdržnosť Aliancie a našu ochotu ďalej prispievať ku kolektívnej bezpečnosti. Som presvedčená, že posilnenie obrany našej východnej hranice, ako aj celého tzv. východného krídla NATO spojeneckými silami, je preto aj v našom vlastnom záujme.

A po štvrté a na záver: nestrácajme súdnosť, zachovajme pokoj a rozlišujme kriticky medzi faktami a propagandou. Naozaj sme pripravení veriť, že Ukrajina či aliancia sú v tejto situácii agresorom? Veď čísla a fakty neklamú. Nie Ukrajina napadla Rusko v roku 2014, ale naopak. Nie NATO zhromažďuje vojská na hranici s Ruskom, ale naopak. Rusko má pri hraniciach s Ukrajinou 100 tisíc vojakov – Aliancia má pri hraniciach s Ruskom 5 tisíc príslušníkov ozbrojených síl a naši vojaci v Lotyšsku sú medzi nimi. Nie je ani provokáciou jasne sa postaviť na obranu princípov a pravidiel, ktoré zabezpečujú mier v Európe pre všetkých. Naša rozhodnosť, jednota a odhodlanie je to, čo nám môže pomôcť uchrániť hodnoty, ktoré sú dôležité aj pre Slovenskú republiku - územná celistvosť, suverenita, mier, právo na sebaurčenie.