Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Česká národná eufória a urýchlený vývoj emancipačného procesu slovenského národa sa odrazili v rozvoji rusínskej spoločnosti a pomáhali jej prekonávať storočné zaostávanie.
Autor TASR
Bratislava 29. apríla (TASR) – Československá republika nevznikla v roku 1918 len ako štát Čechov a Slovákov. Šlo o zjednotenie troch národných celkov, tretiu národnú štátotvornú zložku tvorili Rusíni. K ČSR bola ich vlasť, ktorú versaillskí mierotvorcovia nazvali „územie juhokarpatských Rusínov", pripojená na základe ich vlastného želania. Rusíni rozhodnutie prijali v rámci svojho politického orgánu – Centrálnej rusínskej národnej rady so sídlom v Užhorode. Pri príležitosti 100. výročia vzniku ČSR to skonštatovala organizácia Okrúhly stôl Rusínov Slovenska (OSRS).
Bola to možno náhoda, avšak šťastná, zhodnotili udalosti, ktoré sa odohrali pred storočím, predseda organizácie Ján Lipinský a Táňa Rundesová. „Rusíni sa ocitli v európsky vyvinutej, civilizovanej československej spoločnosti, ktorá v danej chvíli dosiahla svoj vrchol v národno-emancipačnom procese a vytvorila vlastný štát, hoci územne dosť zvláštny, pretože zjednotila tri rôzne národné celky s úplne odlišnou sociálnou a politickou štruktúrou," uviedli. Česká národná eufória a urýchlený vývoj emancipačného procesu slovenského národa sa podľa nich odrazili v rozvoji rusínskej spoločnosti a pomáhali jej prekonávať storočné zaostávanie.
Pod Podkarpatskú Rus v čase založenia ČSR historicky spadal aj región tzv. Prešovskej Rusi. „Treba si uvedomiť, že ocitnúť sa bez Rusínov by pre ČSR znamenalo, že vôbec nie je isté, či by mala územie, ktoré dnes označujeme ako „východ" Slovenska. Hranica medzi Prešovskou a Podkarpatskou Rusou ešte v tom období vytýčená nebola, to prišlo až neskôr," pripomenuli predstavitelia OSRS. Prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk sľuboval, že Rusíni nebudú rozdelení, ale budú v jednom administratívnom celku.
Krajina pod Karpatmi dovtedy nemala ani meno, poukázali predstavitelia Rusínov. Dostala ho až od vlády ČSR v dokumente týkajúcom sa jej štatútu – v Generálnom štatúte pre organizáciu a administratívu Podkarpatskej Rusi. Republika týmto získala zanedbaný región, ktorého obyvateľstvo, zvlášť vidiecke, žilo ešte na patriarchálnej úrovni. Nová vláda ČSR musela po vzniku republiky konsolidovať tunajšie pomery a zaplniť medzeru, ktorá vznikla odchodom časti úradníkov do maďarského vnútrozemia. Druhá časť odmietla zložiť prísahu novej republike a očakávala jej skorý zánik. Vláda preto poslala na toto územie tisícky úradníkov, vojakov, ale aj lekárov či učiteľov.
„Ich pobyt na území Podkarpatskej Rusi sa chápal ako dočasný, avšak mnohí z nich tam strávili celých 20 rokov prvej republiky a vytvorili na Podkarpatskej Rusi zvláštny československý svet," priblížili Lipinský a Rundesová. Prvá vlna Čechov a Slovákov bola pritom podľa nich šokovaná z toho, čo uvideli v podkarpatských mestách, mestečkách a obciach. Kraj sa im javil ako veľká neznáma, akýsi temný kút, Orient v strednej Európe.
Československá administratíva sa sústredila na riešenie pálčivých sociálnych a hospodárskych otázok, hlavne na agrárnu reformu, rozvoj infraštruktúry miest a krajiny ako celku, na výstavbu nemocníc a škôl. Snažila sa však vytvoriť i nový československý kultúrny svet. Zakladali sa spolky Sokola, športové družstvá, dokonca sa tam hral hokej, v kraji doposiaľ neznámy, uvádza OSRS. Dôstojníci nielen cvičili vojakov, ale usporadúvali i koncerty dychovej hudby, ich manželky organizovali plesy. Akcie boli prístupné pre všetkých, čo bol protiklad oproti „starým časom", keď sa konali len pre vybranú spoločnosť maďarskej smotánky.
Rusíni neskôr so zbraňou v ruke, najprv v československých légiách, ale predovšetkým v 1. Československom zbore bojovali a zomierali za slobodné Československo. „Formujúcu sa vojenskú jednotku pod vedením Ludvíka Svobodu v Buzuluku tvorili predovšetkým Rusíni, v tom čase oslobodení alebo zbehnutí väzni zo sovietskych gulagov, ktorých bolo vyše 90 percent. Počet Rusínov v zbore počas slávnej bojovej púte do Prahy po celý čas prevyšoval počet Slovákov," doplnili Lipinský a Rundesová.
Bola to možno náhoda, avšak šťastná, zhodnotili udalosti, ktoré sa odohrali pred storočím, predseda organizácie Ján Lipinský a Táňa Rundesová. „Rusíni sa ocitli v európsky vyvinutej, civilizovanej československej spoločnosti, ktorá v danej chvíli dosiahla svoj vrchol v národno-emancipačnom procese a vytvorila vlastný štát, hoci územne dosť zvláštny, pretože zjednotila tri rôzne národné celky s úplne odlišnou sociálnou a politickou štruktúrou," uviedli. Česká národná eufória a urýchlený vývoj emancipačného procesu slovenského národa sa podľa nich odrazili v rozvoji rusínskej spoločnosti a pomáhali jej prekonávať storočné zaostávanie.
Pod Podkarpatskú Rus v čase založenia ČSR historicky spadal aj región tzv. Prešovskej Rusi. „Treba si uvedomiť, že ocitnúť sa bez Rusínov by pre ČSR znamenalo, že vôbec nie je isté, či by mala územie, ktoré dnes označujeme ako „východ" Slovenska. Hranica medzi Prešovskou a Podkarpatskou Rusou ešte v tom období vytýčená nebola, to prišlo až neskôr," pripomenuli predstavitelia OSRS. Prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk sľuboval, že Rusíni nebudú rozdelení, ale budú v jednom administratívnom celku.
Krajina pod Karpatmi dovtedy nemala ani meno, poukázali predstavitelia Rusínov. Dostala ho až od vlády ČSR v dokumente týkajúcom sa jej štatútu – v Generálnom štatúte pre organizáciu a administratívu Podkarpatskej Rusi. Republika týmto získala zanedbaný región, ktorého obyvateľstvo, zvlášť vidiecke, žilo ešte na patriarchálnej úrovni. Nová vláda ČSR musela po vzniku republiky konsolidovať tunajšie pomery a zaplniť medzeru, ktorá vznikla odchodom časti úradníkov do maďarského vnútrozemia. Druhá časť odmietla zložiť prísahu novej republike a očakávala jej skorý zánik. Vláda preto poslala na toto územie tisícky úradníkov, vojakov, ale aj lekárov či učiteľov.
„Ich pobyt na území Podkarpatskej Rusi sa chápal ako dočasný, avšak mnohí z nich tam strávili celých 20 rokov prvej republiky a vytvorili na Podkarpatskej Rusi zvláštny československý svet," priblížili Lipinský a Rundesová. Prvá vlna Čechov a Slovákov bola pritom podľa nich šokovaná z toho, čo uvideli v podkarpatských mestách, mestečkách a obciach. Kraj sa im javil ako veľká neznáma, akýsi temný kút, Orient v strednej Európe.
Československá administratíva sa sústredila na riešenie pálčivých sociálnych a hospodárskych otázok, hlavne na agrárnu reformu, rozvoj infraštruktúry miest a krajiny ako celku, na výstavbu nemocníc a škôl. Snažila sa však vytvoriť i nový československý kultúrny svet. Zakladali sa spolky Sokola, športové družstvá, dokonca sa tam hral hokej, v kraji doposiaľ neznámy, uvádza OSRS. Dôstojníci nielen cvičili vojakov, ale usporadúvali i koncerty dychovej hudby, ich manželky organizovali plesy. Akcie boli prístupné pre všetkých, čo bol protiklad oproti „starým časom", keď sa konali len pre vybranú spoločnosť maďarskej smotánky.
Rusíni neskôr so zbraňou v ruke, najprv v československých légiách, ale predovšetkým v 1. Československom zbore bojovali a zomierali za slobodné Československo. „Formujúcu sa vojenskú jednotku pod vedením Ludvíka Svobodu v Buzuluku tvorili predovšetkým Rusíni, v tom čase oslobodení alebo zbehnutí väzni zo sovietskych gulagov, ktorých bolo vyše 90 percent. Počet Rusínov v zbore počas slávnej bojovej púte do Prahy po celý čas prevyšoval počet Slovákov," doplnili Lipinský a Rundesová.
