Bratislava 30. marca (TASR) - Slovenská armáda je súčasťou štruktúr Severoatlantickej aliancie už desať rokov. Jej historické tradície siahajú do obdobia revolučného roku 1848, keď sa sformoval slovenský dobrovoľnícky zbor.

Najdôležitejšie momenty vojenských dejín Slovenska priblížili pre TASR traja historici Vojenského historického ústavu Vladimír Segeš, Peter Chorvát a Jozef Bystrický.

Slovenské územie bolo prakticky tisíc rokov súčasťou Uhorska. Kedy možno hovoriť o prvých slovenských veliteľoch alebo vojakoch?
Segeš: Historicky i geopoliticky determinujúcou okolnosťou je to, že Slováci v tisícročnom vývoji nemali vlastnú štátnosť, ba ešte aj v 20. storočí žili v 5 štátnych útvaroch s viacerými režimami: Rakúsko-Uhorsko do roku 1918, Československo 1918 – 1939, Slovenský štát 1939 – 1945, Československo 1945 – 1992, Slovenská republika od roku 1993. Predovšetkým to je dôvodom, že v slovenskej minulosti a následne aj v slovenskom historickom vedomí sa veľmi dlho prejavovala absencia vlastnej vojenskej identity, napriek tomu, že v ozbrojených silách štátnych útvarov, v ktorých žili Slováci, oddávna bojovali aj tisícky príslušníkov slovenského národa. Neboli to však slovenskí vojaci či velitelia, ale Slováci, či slovenskí rodáci v príslušnej, teda uhorskej, habsburskej, rakúsko-uhorskej a napokon československej armáde.

Uniformy prezidentskej stráže poukazujú na to, že rešpektovanou tradíciou slovenskej armády bol zbor dobrovoľníkov z rokov 1848/49. V čom bol jeho význam?
Segeš: Pre Slovensko a slovenský národ aj v moderných dejinách bolo príznačné isté vývinové oneskorovanie, pričom do progresívneho synchrónu s okolitými štátmi a krajinami ho posúvali najmä prelomové revolučné či vojenské medzníky a udalosti rokov 1848 – 1849, 1918, 1944 – 1945 a rok 1989. A práve v tom treba vidieť význam slovenských dobrovoľníckych výprav v revolúcii meruôsmeho roku. V septembri 1848 sa ustanovila Slovenská národná rada, ktorá sa stala prvým národno-politickým orgánom Slovákov a riadiacim centrom ozbrojeného slovenského povstania. S podporou cisárskeho dvora zorganizovala tri vojenské výpravy slovenského dobrovoľníckeho zboru (v septembri 1848, v zime 1848/1849, v lete 1849). Viedenská vláda však neocenila lojalitu Slovákov a odmietla požiadavky na vytvorenie osobitnej slovenskej korunnej krajiny – Slovenského veľkokniežatstva. V novembri 1849 cisár František Jozef rozpustil slovenské dobrovoľnícke jednotky. Politický význam slovenského dobrovoľníckeho zboru je však nespochybniteľný už aj preto, že jeho činnosť a pôsobenie sa stali jedným zo zdrojov tradícií Ozbrojených síl SR.

Kde môžeme nájsť slovenských vojakov v druhej polovici 19. storočia, v akých bojových akciách?
Segeš: Slovákov v bojových akciách, a vôbec vo všetkých ozbrojených konfliktoch na európskom kontinente v 2. polovici 19. storočia, možno nájsť všade, kde bojovali armády, v ktorých Slováci slúžili. Možno ako zaujímavosť by som spomenul, že armádne prostredie, aj napriek prísnej hierarchickej subordinácii, bolo vlastne demokratickejšie než civilná spoločnosť. Podstatná zmena v organizácii ozbrojených síl monarchie nastala po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a následne po prijatí branného zákona z roku 1868. Branná moc monarchie sa členila na viacero zložiek. V c. a k. armáde boli oficiálne stanovené tri jazykové okruhy. Veliaca reč bola v celej armáde nemčina a bola jazykom povelov, výcvikových predpisov. Služobná reč bola jazykom písomností a služobného styku v rámci miest velenia, používala sa teda nemčina a maďarčina, prípadne chorvátčina. Tretím jazykom bola plukovná reč, ktorou sa stal jazyk takej národnostnej skupiny vojakov, ktorí tvorili najmenej 20 percent stavu v pluku či inej samostatnej jednotke. Jestvovali aj také pluky, kde slúžili vojaci piatich národností, takže v rámci týchto plukov sa používalo viacero plukovných jazykov, slovenčina bola jedným z nich.

Počas prvej svetovej vojny boli slovenskí vojaci nasadení v rámci rakúsko-uhorskej armády. V ktorých oblastiach?
Chorvát: Do roku 1916 bola väčšina rakúsko-uhorských jednotiek s väčším zastúpením Slovákov nasadená na ruskom (severnom) fronte. V súvislosti s tým treba povedať, že väčšina legionárov - Slovákov slúžila v československých légiách v Rusku.

Aké mali postavenie Slováci v rámci československej armády počas obdobia prvej republiky? Prečo prakticky absentovali v jej vedení a dôstojníckych hodnostiach?
Chorvát: Prítomnosť Slovákov v československej armáde, vzhľadom na vojakov prezenčnej služby, bola priamo úmerná pravidelným kontingentom brancov dopĺňaných zo Slovenska. Čo sa týka ich menšieho zastúpenia v dôstojníckom zbore, tento problém mal viaceré dôvody. Bol to okrem iného aj nezáujem o vojenské remeslo a do úvahy treba zobrať aj politické dôvody.

Do akej miery to ovplyvnilo jej schopnosti počas vzniku Slovenského štátu?
Bystrický: Na začiatku marca 1939 bolo v československej armáde len 435 slovenských dôstojníkov a 395 rotmajstrov. Tak sa po vzniku Slovenského štátu stalo, že veliteľské funkcie od českých generálov a vyšších dôstojníkov preberali slovenskí dôstojníci nielen v podstatne nižších hodnostiach, ale často aj s nedostatočnou teoretickou prípravou a veliteľskou praxou. Nedostatok aktívnych dôstojníkov prinútil MNO k aktivovaniu dôstojníkov zo zálohy a reaktivovaniu dôstojníkov mimo činnej služby. Viacerí z nich už ale stratili kontakt so zmenami, ktoré prebehli v oblasti vyzbrojovania, vojenského umenia a výcviku vojsk. Rýchly odsun príslušníkov armády českej národnosti, nielen dôstojníkov a rotmajstrov, ale aj poddôstojníkov a vojakov, sa zákonite kritickým spôsobom prejavil nielen na nevyhovujúcom obsadení veliteľských funkcií, ale aj v nedostatku príslušníkov mužstva so špeciálnym výcvikom, ako je delostrelecký alebo ženijný. To výrazne negatívnym spôsobom ovplyvnilo bojaschopnosť vznikajúcej slovenskej armády v čase, keď došlo k agresii maďarských vojsk na východnom Slovensku. Nízku bojaschopnosť armády v tom čase do určitej miery vyvažovalo odhodlanie brániť územie Slovenska pred postupujúcimi maďarskými vojskami, ako aj hrdinstvo jednotlivých príslušníkov vojenských jednotiek, nasadených na východnom Slovensku, preukázané v boji. O výsledku "Malej vojny" sa však nakoniec rozhodlo nie na vojnovom, ale na diplomatickom poli.

V roku 1939 armáda absolvovala malú vojnu aj ťaženie do Poľska spolu s Wehrmachtom. Ako sa osvedčili slovenskí vojaci?
Bystrický: V súvislosti s ťažením proti Poľsku stojí za povšimnutie hodnotenie možností využitia ešte stále sa len formujúcej slovenskej armády, ktoré sa objavilo v správe Nemeckej vojenskej komisie v Bratislave z 21. augusta 1939. V správe sa totiž konštatovalo, že slovenské jednotky sú použiteľné v rámci ochrany hraníc, ako aj pre pomocné úlohy na vlastnom území, ale ich nasadenie v rámci väčšieho útoku sa neodporúčalo. Podobne sa hodnotili aj možnosti využitia slovenského letectva. Nakoniec však bola armáda aj vzhľadom na iniciatívu slovenskej vlády použitá nielen na ochranu hraníc, ale aj na plnenie čiastkových úloh v rámci zoskupenia nemeckých vojsk útočiacich na Poľsko z územia Slovenska. Dňa 26. augusta 1939 slovenská vláda nariadila brannú pohotovosť štátu a armáda k 20. septembru dosiahla taký vysoký stav, aký už do konca druhej svetovej vojny nikdy nemala. S pripočítaním počtu príslušníkov mierovej armády v nej bolo 148.113 osôb. Jednotky slovenskej armády vstúpili do ťaženia proti Poľsku hneď v ranných hodinách 1. septembra 1939 a stali sa tak prvými spojeneckými vojskami pôsobiacimi na fronte po boku Wehrmachtu. Ich nasadenie bolo limitované predovšetkým obmedzenými úlohami, ktoré im dávalo nemecké velenie. Skutočnosťou ale je, že do nejakých tvrdších bojov, ktoré by mohli preveriť ich skutočné bojové možnosti, sa počas tohto ťaženia nedostali. Úlohy, ktoré armáda dostala, však dokázala splniť.

Druhá svetová vojna bola vojnou moderných technológií, letectvo, motorizované jednotky, špeciálne jednotky. Ako bola v tomto smere disponovaná slovenská armáda?
Bystrický: Základom výzbroje slovenskej armády boli zbrane československého pôvodu. Zatiaľ čo v základných druhoch pechotnej a delostreleckej výzbroje sa mohla viac-menej porovnávať s výzbrojou vyspelejších armád, tak v oblasti tankovej a leteckej techniky už výraznejšie zaostávala za výzbrojou tak jej spojenca – Wehrmachtu, ako aj sovietskych vojsk. Výraznou slabinou slovenskej armády bola nízka motorizácia vojsk, čo sa negatívne odrážalo v bojových možnostiach jej vojsk nasadených na fronte.

Slovenská armáda sa stala aj súčasťou operácie Barbarossa. Mala napríklad, vzhľadom na nízku motorizáciu, šancu byť nejakým podstatným prínosom?
Bystrický: Podobne ako pred začiatkom ťaženia proti Poľsku aj pred útokom nemeckých vojsk na Sovietsky zväz nemecké velenie nepočítalo s aktívnou bojovou účasťou slovenskej armády. Nemecké velenie pôvodne plánovalo využiť slovenské jednotky len na zabezpečenie tyla skupiny armád Juh v rámci 17. armády v priestore Sambor – Drogobyč. Opäť, najmä v dôsledku iniciatív slovenskej vlády, sa aj účasť slovenskej armády na vojne proti Sovietskemu zväzu rozšírila. Po urýchlenom sformovaní a zasadení Rýchlej skupiny, ktorú neskôr reorganizovali na Rýchlu brigádu, došlo k nasadeniu slovenskej armádnej skupiny, v ktorej bolo začlenených takmer 51.000 mužov. Čoskoro sa však ukázalo, že rýchly postup nemeckých vojsk a ťažkopádnosť slovenských peších divízií počas presunov vylúčili možnosť nasadenia slovenskej armádnej skupiny do bojovej činnosti ako celku. Preto generál Čatloš už 25. júla vydal rozkaz na jej reorganizáciu s cieľom vytvoriť Rýchlu, v skutočnosti neplnohodnotnú motorizovanú, divíziu pre boj na fronte a Zaisťovaciu divíziu na plnenie úloh na okupovanom území. Dôstojníkov a príslušníkov mužstva, ktorí neboli zaradení do oboch divízií, odsunuli na Slovensko. Do polovice decembra 1941 počet slovenských vojakov nasadených na východnom fronte klesol na 15.072. Preto vojská slovenskej armády nemohli byť podstatným prínosom pre nemecké velenia z hľadiska dosiahnutia cieľov plánu Barbarossa.


Akú mala morálku? Prevládali sympatie k Sovietskemu zväzu alebo lojalita k Slovenskému štátu a Nemecku?
Bystrický: Išlo o vývojový proces, počas ktorého sa postoje veliteľského zboru i mužstva k Sovietskemu zväzu, Slovenskej republike, jej predstaviteľom a režimu či Nemecku podstatným spôsobom menili. A to tak v dôsledku osobných skúseností vojakov nasadených na fronte a okupovaných územiach Sovietskeho zväzu, ako aj pod vplyvom vývoja situácie na frontoch druhej svetovej vojny. O lojalite k Nemecku však je po celý čas možné hovoriť ako o minimálnej. Skôr sa prejavoval rastúci odpor k účasti vo vojne po boku Nemecka. Opačný trend mali sympatie k Sovietskemu zväzu, ktoré postupne narastali. O tom, rovnako ako o lojalite k slovenskému štátu, nakoniec svedčí účasť príslušníkov armády v Slovenskom národnom povstaní (SNP).

Práve SNP bolo významnou udalosťou. Ako by ste zhodnotili výkon pravidelných vojenských jednotiek, ktoré dokázali dva mesiace udržať povstalecké územie? Dalo sa očakávať viac, alebo to bez väčších posíl nebolo možné?
Bystrický: Napriek nedostatkom, napríklad pri velení na nižších stupňoch organizačnej štruktúry armády, vo výcviku vojakov, vo výzbroji, ale v niektorých prípadoch aj bojovej morálke, je potrebné vysoko hodnotiť skutočnosť, že v súčinnosti s partizánskymi formáciami dokázala dva mesiace odolávať tlaku okupačných síl v hlbokom tyle nemeckých frontových vojsk. Odpovedať na otázku, či sa dalo v daných podmienkach činnosti povstaleckej armády očakávať viac, by bolo pohybovanie sa v rovine špekulácií. Nepochybne však udržanie povstaleckého územia až do oslobodenia bolo podmienené predovšetkým dostatočne rýchlym spojením sa s frontom. To však, vzhľadom na reálny vývoj situácie na východnom fronte, nezáležalo na výkone povstaleckej armády.

Ktoré vojenské úspechy povstaleckej armády by ste vyzdvihli?
Bystrický: Určite by k nim patrila obrana Turca, boje pri Bielom Potoku, Telgárte a Jalnej, ale aj činnosť povstaleckého letectva – vrátane 1. čs. stíhacieho pluku zo ZSSR.

Československo sa po vojne zaradilo k víťazným spojencom. Ako k tomu dopomohlo vystúpenie povstaleckého vojska?
Bystrický: Československo sa k víťazným spojencom zaradilo už podstatne skôr. Veď bolo súčasťou protifašistickej koalície, ktorá sa sformovala v priebehu vojny. V rámci armád tejto koalície bojovali československé vojenské jednotky sformované v zahraničí už vo Francúzsku v roku 1940, potom na Blízkom východe a severnej Afrike, na východnom i západnom fronte. K nim sa počas SNP pripojili aj povstalecké ozbrojené sily – armáda a partizáni, ktoré boli mocnosťami protifašistickej koalície uznané za súčasť bojujúcich spojeneckých síl. SNP potvrdilo, že náš národ bez výhrad patrí do spoločenstva demokratických národov víťaznej koalície.

Ktoré tradície, z ktorých vychádza moderná slovenská armáda, možno považovať za najdôležitejšie?-
Bystrický: Predovšetkým sú to tradície spojené s ozbrojeným bojom slovenských dobrovoľníkov za národné oslobodenie v rokoch 1848 - 1849, s bojmi československých legionárov v rokoch prvej svetovej vojny, československých vojenských jednotiek sformovaných v zahraničí počas druhej svetovej vojny a s bojmi povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku a partizánov v Slovenskom národnom povstaní.