Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Text samotnej Charty 77 však československé médiá nezverejnili. Rudé právo tak vo svojom komentári reagovalo na vyhlásenie, ktoré oficiálne známe nebolo.
Autor TASR
Praha 12. januára (TASR) - Protištátny, protiľudový a demagogický hanopis – takto popisoval vyhlásenie Charty 77 článok s titulkom "Stroskotanci a samozvanci", ktorý pred 45 rokmi vyšiel v komunistickom denníku Rudé právo.
Začala sa tým kampaň proti signatárom Charty 77. Československí disidenti v danom dokumente upozorňovali na nedodržiavanie ľudských práv v bývalom Československu a vyzývali komunistov na dialóg.
Po tom, ako sa text Charty 77 objavil aj v západných médiách, sa režim snažil činnosť disidentov bagatelizovať, pripomenul v stredu webový portál iROZHLAS.cz.
O článku v Rudom práve referovali v komentári 12. januára 1977 tiež večerné Rozhlasové noviny: "Havel, Kohout, Hájek, Vaculík, Kriegel, Šilhán, Patočka, Drtina, Černý, Mlynář a im podobní renegáti a zradcovia chcú budiť dojem – a buržoázna propaganda to podporuje zo všetkých síl –, že vraj ide o hlas z vnútra Československa. Ale ich morálny profil, ich činnosť za uplynulých desať, a u niektorých aj za ostatných 30 rokov, jasne dokazujú opak."
Text samotnej Charty 77 však československé médiá nezverejnili. Rudé právo tak vo svojom komentári reagovalo na vyhlásenie, ktoré oficiálne známe nebolo.
"Omlela sa nejedna antikomunistická veteš, nejeden buržoázny 'komunistobijec' vyšiel z módy. A tak najímajú nových 'bojovníkov' z radov zvyškov porazenej buržoázie, rôznych odpadlíkov, amorálnych a deklasovaných živlov, a pre všetkých tých sa teraz našlo aj nové módne slovo 'disidenti'," napísal vtedy denník Rudé právo, tlačový orgán Komunistickej strany Československa (KSČ).
Podľa historika Milana Bártu z Ústavu pre štúdium totalitných režimov (ÚSTR) v Prahe bolo ľuďom v Československu jasné, že ide o režimovú propagandu.
"Ten článok fakticky môžeme zaradiť do nejakého kontextu komunistickej propagandistickej mediálnej tvorby, ktorá sa začala už v 50. rokoch. Režim sa obával rozšírenia Charty aj určitej konfrontácie s ňou, pretože Charta nebola organizácia rezistentná, ale organizácia, ktorá s režimom chcela viesť dialóg," podotkol Bárta.
Noviny, televízia i rozhlas následne zverejňovali stanoviská, ktoré Chartu 77 odsudzovali. Medzi nimi boli vyhlásenia organizácií i jednotlivých ľudí, ktorí sa vyjadrovali zo strachu i z presvedčenia.
Mediálna kampaň proti zakladateľom a signatárom Charty 77 vyústila do vzniku dokumentu neskôr známeho ako Anticharta. Na zhromaždení v pražskom Národnom divadle ho 28. januára 1977 podpísali stovky známych osobností.
Začala sa tým kampaň proti signatárom Charty 77. Československí disidenti v danom dokumente upozorňovali na nedodržiavanie ľudských práv v bývalom Československu a vyzývali komunistov na dialóg.
Po tom, ako sa text Charty 77 objavil aj v západných médiách, sa režim snažil činnosť disidentov bagatelizovať, pripomenul v stredu webový portál iROZHLAS.cz.
O článku v Rudom práve referovali v komentári 12. januára 1977 tiež večerné Rozhlasové noviny: "Havel, Kohout, Hájek, Vaculík, Kriegel, Šilhán, Patočka, Drtina, Černý, Mlynář a im podobní renegáti a zradcovia chcú budiť dojem – a buržoázna propaganda to podporuje zo všetkých síl –, že vraj ide o hlas z vnútra Československa. Ale ich morálny profil, ich činnosť za uplynulých desať, a u niektorých aj za ostatných 30 rokov, jasne dokazujú opak."
Text samotnej Charty 77 však československé médiá nezverejnili. Rudé právo tak vo svojom komentári reagovalo na vyhlásenie, ktoré oficiálne známe nebolo.
"Omlela sa nejedna antikomunistická veteš, nejeden buržoázny 'komunistobijec' vyšiel z módy. A tak najímajú nových 'bojovníkov' z radov zvyškov porazenej buržoázie, rôznych odpadlíkov, amorálnych a deklasovaných živlov, a pre všetkých tých sa teraz našlo aj nové módne slovo 'disidenti'," napísal vtedy denník Rudé právo, tlačový orgán Komunistickej strany Československa (KSČ).
Podľa historika Milana Bártu z Ústavu pre štúdium totalitných režimov (ÚSTR) v Prahe bolo ľuďom v Československu jasné, že ide o režimovú propagandu.
"Ten článok fakticky môžeme zaradiť do nejakého kontextu komunistickej propagandistickej mediálnej tvorby, ktorá sa začala už v 50. rokoch. Režim sa obával rozšírenia Charty aj určitej konfrontácie s ňou, pretože Charta nebola organizácia rezistentná, ale organizácia, ktorá s režimom chcela viesť dialóg," podotkol Bárta.
Noviny, televízia i rozhlas následne zverejňovali stanoviská, ktoré Chartu 77 odsudzovali. Medzi nimi boli vyhlásenia organizácií i jednotlivých ľudí, ktorí sa vyjadrovali zo strachu i z presvedčenia.
Mediálna kampaň proti zakladateľom a signatárom Charty 77 vyústila do vzniku dokumentu neskôr známeho ako Anticharta. Na zhromaždení v pražskom Národnom divadle ho 28. januára 1977 podpísali stovky známych osobností.
