Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
"V čase rozpadu štátu viedol Slovák Štefan Osuský vyslanectvo v Paríži, Juraj Slávik vo Varšave, Vladimír Hurban vo Washingtone, Ján Papánek bol konzulom v Pittsburghu," uviedla historička.
Autor TASR
Bratislava 5. mája (TASR) - Napriek tomu, že vojnový Slovenský štát bol na strane Nemecka, mnohí Slováci v zahraničí sa pridali k protifašistickým spojencom. Patrili k nim diplomati i americkí Slováci. Povedala pre TASR pri príležitosti 70. výročia konca druhej svetovej vojny historička Marína Zavacká.
"V čase rozpadu štátu viedol Slovák Štefan Osuský vyslanectvo v Paríži, Juraj Slávik vo Varšave, Vladimír Hurban vo Washingtone, Ján Papánek bol konzulom v Pittsburghu, ďalší pôsobili v medzinárodných organizáciách. Odmietli odovzdať svoje úrady Nemcom, vyhlásili ich za slobodnú pôdu Československa a začali s krajanmi organizovať odboj v exile. Medzinárodné právo aj vďaka nim uznáva existenciu Československa ako neprerušenú od roku 1918 po rok 1992 a dnešnú Slovenskú republiku ako jeho nástupnícky štát. Na vojnový štát nenadväzuje nijako," zdôraznila Zavacká.
Na strane spojencov bola aj početná slovenská diaspora v zámorí. Hoci počas prvej Československej republiky podporovali autonómiu či samostatnosť Slovenska, preferovali v rámci neho demokratické zriadenie. "Tento systém aj im v USA zaručoval práva, umožňoval im slobodnú činnosť, i keď boli sami menšinou. Najväčšie krajanské organizácie mali dlhodobú tradíciu spolupráce s Československom ako materskou krajinou. Niektorí členovia sa spočiatku pre samostatnosť nadchli, ale nedemokratický Slovenský štát pod kuratelou Nemecka bol pre nich neobhájiteľný," konštatovala Zavacká.
Aj americkí Slováci sa preto citeľnejšie zapájali do aktivít československej exilovej vlády alebo rozvíjali vlastné iniciatívy. "Nastupovali do americkej armády a zo zbierok financovali napríklad poľné nemocnice a kuchyne, ale aj konvojové Lode slobody, pomenované po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, Jozefovi Murgašovi a ďalších Slovákoch," dodala Zavacká.
Vojnový konflikt rozdelil aj slovenských veriacich, najmä katolíkov. "Na jednej strane boli duchovní v najvyšších orgánoch štátu a dokonca boli aj pridelení do každej jednotky Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže, na strane druhej boli od počiatku aj medzi internovanými v koncentračnom tábore pre politických väzňov v Ilave," uviedla Zavacká s tým, že aj medzi duchovnými sa našlo viacero takých, ktorí odišli bojovať do zahraničia. "Vojenský kňaz Ľudovít Veselý sa neúspešne pokúsil o útek k zahraničnému odboju a po potlačení SNP bol popravený v Kováčovej. Misionár-školský brat Július Šofránko zahynul ako letec britskej RAF. Slovenských rehoľníkov bojovalo v našich západných jednotkách vyše dvadsať," dodala historička.
"V čase rozpadu štátu viedol Slovák Štefan Osuský vyslanectvo v Paríži, Juraj Slávik vo Varšave, Vladimír Hurban vo Washingtone, Ján Papánek bol konzulom v Pittsburghu, ďalší pôsobili v medzinárodných organizáciách. Odmietli odovzdať svoje úrady Nemcom, vyhlásili ich za slobodnú pôdu Československa a začali s krajanmi organizovať odboj v exile. Medzinárodné právo aj vďaka nim uznáva existenciu Československa ako neprerušenú od roku 1918 po rok 1992 a dnešnú Slovenskú republiku ako jeho nástupnícky štát. Na vojnový štát nenadväzuje nijako," zdôraznila Zavacká.
Na strane spojencov bola aj početná slovenská diaspora v zámorí. Hoci počas prvej Československej republiky podporovali autonómiu či samostatnosť Slovenska, preferovali v rámci neho demokratické zriadenie. "Tento systém aj im v USA zaručoval práva, umožňoval im slobodnú činnosť, i keď boli sami menšinou. Najväčšie krajanské organizácie mali dlhodobú tradíciu spolupráce s Československom ako materskou krajinou. Niektorí členovia sa spočiatku pre samostatnosť nadchli, ale nedemokratický Slovenský štát pod kuratelou Nemecka bol pre nich neobhájiteľný," konštatovala Zavacká.
Aj americkí Slováci sa preto citeľnejšie zapájali do aktivít československej exilovej vlády alebo rozvíjali vlastné iniciatívy. "Nastupovali do americkej armády a zo zbierok financovali napríklad poľné nemocnice a kuchyne, ale aj konvojové Lode slobody, pomenované po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, Jozefovi Murgašovi a ďalších Slovákoch," dodala Zavacká.
Vojnový konflikt rozdelil aj slovenských veriacich, najmä katolíkov. "Na jednej strane boli duchovní v najvyšších orgánoch štátu a dokonca boli aj pridelení do každej jednotky Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže, na strane druhej boli od počiatku aj medzi internovanými v koncentračnom tábore pre politických väzňov v Ilave," uviedla Zavacká s tým, že aj medzi duchovnými sa našlo viacero takých, ktorí odišli bojovať do zahraničia. "Vojenský kňaz Ľudovít Veselý sa neúspešne pokúsil o útek k zahraničnému odboju a po potlačení SNP bol popravený v Kováčovej. Misionár-školský brat Július Šofránko zahynul ako letec britskej RAF. Slovenských rehoľníkov bojovalo v našich západných jednotkách vyše dvadsať," dodala historička.
