Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V piatok, 21. mája 1920 na javisko činohry vstúpil pod taktovkou českého režiséra Viléma Táborského po prvý raz so svojím dielom slovenský spisovateľ. Bol ním Jozef Gregor Tajovský.
Autor TASR
Bratislava 21. mája (TASR) – Divadlo v slovenskom jazyku sa začalo na Slovensku hrať už v roku 1831, a to najmä vďaka zanieteniu a entuziazmu ochotníckych umelcov. K jeho profesionalizácii došlo až po vzniku Slovenského národného divadla. Prvé slovenské činoherné predstavenie uviedlo SND v máji 1920 – boli to jednoaktovky Jozefa Gregora Tajovského Hriech a V službe. Vo štvrtok 21. mája uplynie od tejto premiéry 100 rokov.
I keď k profesionalizácii slovenského činoherného umenia došlo až so vznikom SND, nestalo sa tak vzápätí, ale postupne. Prvý umelecký kolektív SND totiž vytvorili členovia Východočeského divadla Bedřicha Jeřábka. Súbor pozostával z českých hercov a tí hrali aj v Bratislave po česky.
Prvou premiérou činohry SND na scéne historickej budovy SND (vtedajšia budova Mestského divadla) sa stala hra Mariša. Túto najhranejšiu českú drámu bratov Aloisa a Viléma Mrštíkovcov uviedla činohra 2. marca 1920, teda deň po slávnostnom uvedení Smetanovej opery Hubička, ktorým sa začali písať dejiny prvej slovenskej profesionálnej scény.
Slovenská premiéra divadelnej hry si musela ešte chvíľu počkať, až nadišiel piatok 21. mája 1920 a na javisko činohry vstúpil pod taktovkou českého režiséra Viléma Táborského po prvý raz so svojím dielom slovenský spisovateľ. Bol ním Jozef Gregor Tajovský a jeho jednoaktovky Hriech a V službe, ktoré napísal v roku 1911.
"Tieto slovenské hry Jozefa Gregora Tajovského museli (českí umelci – pozn. red.) naozaj naštudovať, pretože český zájazdový súbor nemal Tajovského v repertoári, nehral po slovensky, čiže herci sa museli naučiť po slovensky rozprávať, a to trvalo trošku dlhšie, pokiaľ sa rozhodli pre danú hru, kým ju naštudovali, a potom ju mohli hrať," povedala v rozhovore pre TASR Dagmar Podmaková, vedecká pracovníčka z Ústavu divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied.
Slovenský denník po premiére 27. mája 1920 napísal: "Nemohlo byť lepšej voľby z dramatického písomníctva slovenského, keď sa naše divadlo odhodlalo ku hrám slovenským."
Jednoaktovky zakladateľa slovenskej realistickej drámy Hriech a V službe podávajú jednak obraz zo života slovenského drobného človeka a súčasne zachytávajú spoločenské premeny a premeny v myslení ľudí.
Hriech patrí k vrcholným dielam Tajovského. Opisuje v ňom príbeh ženy, ktorá ostane doma sama na statku, kde podľahla zakázanej vášni, zatiaľ – čo jej manžel odišiel za zárobkom do Ameriky. Ústredným konfliktom na svoju dobu odvážnej sociálnej drámy V službe je spor medzi bohatým ale skúpym gazdom a jeho sluhom, ktorý sa živelne búri.
A prečo podľa voľba pri prvej slovenskej premiére na scéne SND práve na Jozefa Gregora Tajovského? "Môžem sa viac-menej domnievať alebo vyabstrahovať z dejín ochotníckeho divadla, ale nikde to nie je presne napísané.
Jozef Gregor Tajovský mal blízko k národnému divadlu, to po prvé. Po druhé, Tajovský sa veľmi hrával – hrávali ho ochotnícke súbory, a potom to boli témy, ktoré boli divákovi blízke a zaujímavé," spresnila Dagmar Podmaková.
Zároveň poukázala na to, že Bratislava bola v tom období multikultúrne mesto, v ktorom tretinu obyvateľstva tvorili Nemci, tretinu Maďari a len tretinu Slováci a Česi.
"A ešte treba povedať, že pri vzniku Slovenského národného divadla bola desaťmesačná divadelná sezóna, pričom tretinu sezóny hrali maďarské súbory, tretinu nemecké – sem chodili aj špičkové nemecké a viedenské súbory, a vlastne Jeřábkova divadelná spoločnosť si pod hlavičkou SND musela získať diváka, musela ho naučiť chodiť do divadla, a to témami, ktoré mu boli blízke," zdôraznila teatrologička Dagmar Podmaková.
I keď k profesionalizácii slovenského činoherného umenia došlo až so vznikom SND, nestalo sa tak vzápätí, ale postupne. Prvý umelecký kolektív SND totiž vytvorili členovia Východočeského divadla Bedřicha Jeřábka. Súbor pozostával z českých hercov a tí hrali aj v Bratislave po česky.
Prvou premiérou činohry SND na scéne historickej budovy SND (vtedajšia budova Mestského divadla) sa stala hra Mariša. Túto najhranejšiu českú drámu bratov Aloisa a Viléma Mrštíkovcov uviedla činohra 2. marca 1920, teda deň po slávnostnom uvedení Smetanovej opery Hubička, ktorým sa začali písať dejiny prvej slovenskej profesionálnej scény.
Slovenská premiéra divadelnej hry si musela ešte chvíľu počkať, až nadišiel piatok 21. mája 1920 a na javisko činohry vstúpil pod taktovkou českého režiséra Viléma Táborského po prvý raz so svojím dielom slovenský spisovateľ. Bol ním Jozef Gregor Tajovský a jeho jednoaktovky Hriech a V službe, ktoré napísal v roku 1911.
"Tieto slovenské hry Jozefa Gregora Tajovského museli (českí umelci – pozn. red.) naozaj naštudovať, pretože český zájazdový súbor nemal Tajovského v repertoári, nehral po slovensky, čiže herci sa museli naučiť po slovensky rozprávať, a to trvalo trošku dlhšie, pokiaľ sa rozhodli pre danú hru, kým ju naštudovali, a potom ju mohli hrať," povedala v rozhovore pre TASR Dagmar Podmaková, vedecká pracovníčka z Ústavu divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied.
Slovenský denník po premiére 27. mája 1920 napísal: "Nemohlo byť lepšej voľby z dramatického písomníctva slovenského, keď sa naše divadlo odhodlalo ku hrám slovenským."
Jednoaktovky zakladateľa slovenskej realistickej drámy Hriech a V službe podávajú jednak obraz zo života slovenského drobného človeka a súčasne zachytávajú spoločenské premeny a premeny v myslení ľudí.
Hriech patrí k vrcholným dielam Tajovského. Opisuje v ňom príbeh ženy, ktorá ostane doma sama na statku, kde podľahla zakázanej vášni, zatiaľ – čo jej manžel odišiel za zárobkom do Ameriky. Ústredným konfliktom na svoju dobu odvážnej sociálnej drámy V službe je spor medzi bohatým ale skúpym gazdom a jeho sluhom, ktorý sa živelne búri.
A prečo podľa voľba pri prvej slovenskej premiére na scéne SND práve na Jozefa Gregora Tajovského? "Môžem sa viac-menej domnievať alebo vyabstrahovať z dejín ochotníckeho divadla, ale nikde to nie je presne napísané.
Jozef Gregor Tajovský mal blízko k národnému divadlu, to po prvé. Po druhé, Tajovský sa veľmi hrával – hrávali ho ochotnícke súbory, a potom to boli témy, ktoré boli divákovi blízke a zaujímavé," spresnila Dagmar Podmaková.
Zároveň poukázala na to, že Bratislava bola v tom období multikultúrne mesto, v ktorom tretinu obyvateľstva tvorili Nemci, tretinu Maďari a len tretinu Slováci a Česi.
"A ešte treba povedať, že pri vzniku Slovenského národného divadla bola desaťmesačná divadelná sezóna, pričom tretinu sezóny hrali maďarské súbory, tretinu nemecké – sem chodili aj špičkové nemecké a viedenské súbory, a vlastne Jeřábkova divadelná spoločnosť si pod hlavičkou SND musela získať diváka, musela ho naučiť chodiť do divadla, a to témami, ktoré mu boli blízke," zdôraznila teatrologička Dagmar Podmaková.
