Bratislava 28. novembra (TASR) - Bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová označila Pražskú jar 1968 za jeden z okamihov, keď "slnko ukázalo svoju tvár". Symbolom tohto obrodného procesu konca 60. rokov, pokusu nastoliť v Československu "socializmus s ľudskou tvárou", bol Alexander Dubček. O tejto jednej z najvýraznejších a najvýznamnejších osobností moderných slovenských a európskych dejín sa TASR porozprávala s historikom, riaditeľom Historického ústavu SAV Slavomírom Michálekom.



-Čo stelesňoval Alexander Dubček na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia?-



Bol jedným z najznámejších a najpopulárnejších politikov v Európe. V pozícii straníckeho lídra a ikony československej jari roku 1968 symbolizoval Alexander Dubček nádeje na spoločenské zmeny, po ktorých volali rovnako obyvatelia socialistického Východu, ako aj kapitalistického Západu. V danej dobe stelesňoval predstavy o lepšom a dôstojnejšom živote.



-Avšak existujú tiež kritické uhly pohľadu na osobu Alexandra Dubčeka, označujúce ho napríklad za nerozhodného a naivného politika. Čo mu kritici najviac vyčítali/vyčítajú?-



Problém je v tom, že stále nazeráme na osobnosti ako na čierno-biele stvorenia, a je jedno, či ide o kritikov alebo obdivovateľov. Dubček bol dieťaťom komunistického hnutia prvej polovice 20. storočia. Nepoznal lepšiu alternatívu ako socializmus a jeho výchova v duchu tohto ideálu bola totálna. Rodina, komunita a štát, v ktorých prežil svoje detstvo, vytvárali okolo neho nepriepustný svetonázorový obal, do ktorého mohli ťažko preniknúť iné myšlienky.

Alexander Dubček nebol intelektuál so širokým rozhľadom či hlbokým vzdelaním. Nádeje, ktoré vkladal do komunizmu, boli jednoduché a pragmatické. Obsahovali víziu slušného života v mieri, bez ekonomickej neistoty. Ako mladý, lojálny člen komunistickej strany s bezchybným triednym pôvodom rýchlo kariérne napredoval. Nikdy nebol dogmatický fanatik. Budoval si povesť "normálneho človeka", ktorý radšej diskutoval ako diktoval. Naučil sa však aj prežiť v neľútostnom svete vnútrostraníckych intríg, morálnych kompromisov a súbojov funkcionárskych frakcií. Takže si myslím, že nebol ani nerozhodný a ani naivný.



-Nemožno však opomenúť ani to, že kritici Alexandra Dubčeka pripomínajú, že ako jeden z najvyšších ústavných činiteľov podpísal 22. augusta 1969 takzvaný obuškový zákon, ktorý zásadne obmedzoval občianske práva. Jeho podpis pod týmto dokumentom mnoho ľudí šokoval. Aj samotný Alexander Dubček si uvedomil svoj politický omyl, ktorý do konca života ľutoval. Skutočne nemal inú voľbu?-



Isteže mal aj inú možnosť, respektíve voľbu. Otázka je, čo by odmietnutím podpisu spomínaného zákona dosiahol či zmenil? Pravdepodobne nič.



-Ako prijal tragický deň 21. august 1968?-



Keď sa Dubček dozvedel, že vojská piatich krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom vstúpili do krajiny, zostal omráčený a psychicky zničený, uvažoval o abdikácii. Napriek enormnému tlaku, ktorý bol na neho vyvíjaný z Moskvy niekoľko mesiacov, a napriek skrytým hrozbám, ktoré dostával od Brežneva (vtedajší sovietsky vodca – pozn.), Dubček veril, že Sovietsky zväz nespustí vojenskú inváziu. Krátko po nej ho sovietska tajná polícia uniesla do Moskvy. Hoci mal mimoriadne slabú pozíciu, mienil brániť a obhajovať československý reformný vývoj. Po vytrvalom tlaku však Dubček a ďalší členovia prezídia strany, okrem jedného, Františka Kriegla, súhlasili 26. augusta 1968 s podpisom Moskovského protokolu, ktorý zvrátil celý obrodný a liberalizačný proces nastúpený na začiatku roka.



-Československá jar a invázia 1968 - pred viacerými rokmi ste napísali knihu o týchto udalostiach. Ako na ne reagoval demokratický Západ, ako k nim pristupoval?-



Samotný liberalizačný proces československej jari vnímala spoločnosť na Západe pozitívne a tamojšie médiá ho sledovali naozaj podrobne a pozorne. Politické elity však doň nezasahovali, keďže nechceli narušiť détente a krehké bipolárne vzťahy. Samotnú inváziu vyhodnotili ako vnútornú vec východného bloku, nenamierenú proti záujmom Západu, a preto zostali iba v rovine platonických sympatií. Samotného Dubčeka už v novembri 1968 označili už iba za "smutný a zvädnutý symbol" zastaveného obrodného procesu.



-Po okupácii, keď bol Alexander Dubček postupne zbavený všetkých straníckych i verejných funkcií vrátane vylúčenia z komunistickej strany, musel žiť takmer 20 rokov v izolácii. Ako sa s týmto obdobím vyrovnal?-



Táto časť Dubčekovho politického života sa začala po politickom ponížení a spoločenskom zavrhnutí, ktoré nasledovalo po vojenskej invázii. Nezačínal však od nuly. V rukách mal jednoduchý program s niekoľkými bodmi, ktorých sa nevzdával ani počas normalizácie. Trval na tom, že za jeho vedenia išlo v Československu o demokratickú reformu socializmu a nie o "plazivú kontrarevolúciu", že invázia a okupácia nebola "bratská pomoc", ako to tvrdili lídri inváznych krajín - Brežnev, Gomulka, Ulbricht, Kadár a Živkov.

Aj v ťažkom položení počas normalizácie Dubček opakovane, verejne a otvorene odmietal pokrivené interpretácie reformného procesu. Hoci bol v Československu izolovaný a ignorovaný predstaviteľmi komunistického režimu a aj českým disentom, udržiaval si nemalý rešpekt v rámci európskej demokratickej ľavice. Počas dvadsiatich rokov normalizačného režimu Dubček svoje postoje ďalej rozvíjal. Vracal sa skôr k pôvodnejším hodnotám socialistického hnutia a oprel sa o navzájom prepojené princípy demokracie a humanizmu. Nakoniec sa našiel v európskej sociálnej demokracii.



-Počas tých dvoch desiatok rokov zažil veľa potupy, ponižovania i strachu, až prišla Nežná revolúcia v roku 1989 a opätovný návrat do politiky. Ako vnímate tento návrat?-



Áno, až novembrová Nežná revolúcia 1989 umožnila Alexandrovi Dubčekovi vrátiť sa do politiky. Stále bol všeobecne známym symbolom jedného z najsilnejších celospoločenských hnutí, ktoré česká a slovenská spoločnosť v 20. storočí zažila. Napriek tomu ostal osamotený. Hoci ostával integrujúcou osobnosťou, ako aj medzinárodnou politickou superstar, veľmi rýchlo sa ukázalo, že jeho comeback sa neuskutoční. Nezapadol medzi nové politické elity, ktoré vnímali československú jar len ako zbytočnú snahu predĺžiť život komunistickému režimu.

Po dvadsaťročnej normalizačnej nútenej prestávke v pozícii "väzňa na slobode" sa vrátil na sklonku studenej vojny do domácej i európskej politiky. V jeho hodnotovom vzorci zostali na prvom mieste ľudskosť, sociálne cítenie, vlastenectvo a demokracia.



-Vraví sa, že symbol vždy prerastie toho, kto ho zosobňuje. Z histórie poznáme mnoho príkladov tohto nepísaného pravidla, platí to aj o Alexandrovi Dubčekovi?-



Alexander Dubček svojim životom reprezentuje kontinuitu súčasnej spoločnosti so svojimi dejinami pred rokom 1989. Hoci stelesňoval slovenskú a československú "nádej i beznádej", najmä na konci 60. rokov 20. storočia, logikou dejín vyústila jeho dramatická životná púť napokon do otvorenej, slobodnej a demokratickej spoločnosti. On sám svoju životnú skúsenosť zhodnotil slovami – 'nie sú len víťazstvá, aj porážky ovplyvnili vývoj sveta a niektoré neúspechy sa neskôr ukážu ako kroky, ktoré uvedú dejiny do pohybu'.

Odkaz jeho života je jednoduchý - k svojej minulosti sa treba hlásiť a vyrovnať sa s ňou, nech je akákoľvek. To, aké miesto Dubček nájde v našich dejinách, nakoniec nie je ani tak otázkou hodnotenia jeho jednotlivých činov či celého jeho života. Je to skôr otázka, ako sa my Slováci, a v širšom meradle aj Európania, vyrovnáme so svojimi modernými dejinami.