Bratislava 25. apríla (TASR) - Keď Slovenská republika pred desiatimi rokmi vstupovala do EÚ, robil si nádeje, že Slovensko bude lepším miestom pre život. Dnes sa domnieva, že sa očakávania naplnili. Nie je si tiež vedomý, že by Slovensko ako členská krajina urobila za prvú dekádu vážnejšiu chybu. Vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý SR do EÚ priviedol, tvrdí, že to bol práve on, kto do čela Európskej komisie napriek istým negatívnym postojom presadil Josého Manuela Barrosa. Aj to je podľa neho dôkaz, že nie sme takí servilní, ako hovoria kritici.

Aká bola vaša predstava o našej prvej dekáde členstva, keď sme do EÚ vstupovali?

Robil som si nádeje, že opeknejú naše dediny a mestá, že ľudia budú stále mohutnejšie využívať slobody, ktoré ponúka členstvo a tešil som sa z toho, že moje dcéry a naše deti budú žiť inak, ako som žil ja, keď som bol tínedžer. Že budú mať lepší rozhľad, že budú môcť viac cestovať a žiť v lepšom svete.

Naplnili sa vaše očakávania?

Z veľkej časti áno, aj keď zrejme konfrontácia očakávaní a reality bude vždy diskutabilná a kontroverzná. Keď zavriem oči a predstavím si naše dediny, tak vidím omnoho farebnejšie a pestrejšie Slovensko a aj čísla mi hovoria, že sa vzmáhame.

Sme spoľahlivý európsky partner?

Myslím si, že áno, aj keď sme občas skomplikovali život tým, ktorí si ho želali jednoduchší. Ale v konečnom dôsledku sme predvídateľní, zodpovední a spoľahliví.

Nie sme servilní?

Niekedy to tak môže vyzerať, ale to sa ťažko meria. Keď si uvedomím niektoré momenty, keď som sám niesol zodpovednosť za Slovensko, tak si myslím, že sa nemáme za čo hanbiť. Nie raz sme ukázali, že máme vlastný názor a nemáme problém ho presadzovať. Dnes to už môžem povedať, že nie veľmi príjemne sa so mnou rozprával Gerhard Schröder a pomerne nepríjemne Jacques Chirac, keď som vymyslel, že šéfom Európskej komisie bude pán Barroso. Tento nápad vznikol v mojej hlave a aj som ho presadil. Neľutujem to, svoju prácu vykonal veľmi solídnym spôsobom.

Mal by byť nástupcom Hermana Van Rompuya?

O tom ja nebudem špekulovať, na to ja teraz dosah nemám.

Aká hlboká je kríza eurozóny?

To obdobie bolo vážne a zdá sa mi, že ešte vážne je. Museli sme si naplno uvedomiť niektoré veci, prijať opatrenia, aby sa nezodpovedné správanie nezopakovalo. Bolo to tak vážne, že sa otriasla naša spoločná mena.

Zvládlo Slovensko všetky krízové výzvy dôstojne a patrične?

Ťažko na to nájdeme presnú odpoveď, lebo to nemáme s čím porovnať. Ale vnútorný hlas mi hovorí, že v zásade áno. Neurobili sme vážnejšiu chybu. Bol som rád, keď sa Robert Fico rozhodol dokončiť proces zavedenia jednotnej meny a beriem celkom s úľavou na vedomie aj to, že sme schválili aj ďalšie zákony vrátane dlhovej brzdy, čím Slovensko prispelo ku kľúčovému trendu. Tým je viac zodpovednosti a disciplíny.

Aká je budúcnosť eurozóny? Je jej dvojkoľajnosť realitou?

Dnes sa stále nedá nič vylúčiť, ale všetko záleží na ľuďoch. Napríklad sa mi zdá, že grécky premiér robí dobrú prácu, statočne bojuje aj Španielsko, Íri statočne zabojovali. Ukázalo sa, že v krízových chvíľach dokázali lídri členských štátov silno zabrať. Dôležitý bol aj nesmierne statočný postoj Angely Merkelovej nepopustiť opraty a nepodľahnúť tlačeniu peňazí. Keď to zhrniem a podčiarknem, myslím, že by sme mohli mať šancu kráčať ďalej, aj keď nemožno vylúčiť, že niektorí budú vládať viac, iní menej.

Foto: TASR/Michal Svítok

Únia už odobruje štátne rozpočty, hovorí sa o bankovej únii. Pomôže to? Kde sa to zastaví?

Malo by sa to zastaviť tam, kde nám to bude hovoriť prirodzený ľudský cit a kritérium, ktorému hovoríme subsidiarita. Ak sa tento princíp dokáže aplikovať aj v rámci Európy, ako sme ho aplikovali my, bude dobre.

V minulosti existovala voči vám konkrétna výčitka, že Slovensko sa za vašej vlády nie dostatočne pripravilo na vstup do Schengenu. Ako na to reagujete?

Nabádam každého človeka, ktorý chce porozmýšľať, aby si vybavil situáciu na Slovensku v roku 1998 a potom v roku 2006. Tam nájdete odpoveď. No tak koľko toho sme za osem rokov zvládli. Tak ako sme dali nástupcom na tácke jednotnú menu, tak sme im dali aj Schengen. Už len tie čerešničky na tortu položili. Tá kritika, to bolo veľmi pritiahnuté za vlasy. Postupovali sme nielen podľa plánu, ale aj podľa logiky veci tak, ako náš integračný proces túto logiku formuloval.

Kde vidíte ďalšie smery rozširovania?

Na východe a západnom Balkáne.

A Turecko?

To je skôr otáznik, a skôr nie. Nie som si istý, či je aj silná politická vôľa tureckých špičiek plniť kritériá. Je dobré, že vedieme intenzívny dialóg s Tureckom, ale rovnako dobré je, že sme pri pozvaní Turecka rokovať o vstupe zapísali vetu, že je to proces s otvoreným koncom.

Čo Ukrajina?

Je to európska krajina a sused SR. To sú dva veľmi silné argumenty, aby Slovensko bolo zástancom vstupu Ukrajiny do EÚ. Ale aj pre Ukrajinu platí, že domáca úloha musí byť urobená.

Foto: TASR/Štefan Puškáš

Máme si naďalej udržiavať menšinový postoj v EÚ, ktorým je neuznanie Kosova?

Myslím si, že sa osvedčili tézy, na základe ktorých sme sa v tom čase rozhodli Kosovo neuznať. Nemalo by byť v záujme európskych krajín, aby vznikali nové krajiny jednostranne. Nie je v záujme či už etnicky zmiešaného štátu alebo krajiny bohatej na národnostné menšiny, aby akceptovala takýto spôsob vzniku štátu. Kam sa Európa dostane, keď budeme akceptovať to, že vytvoríme bratislavskú republiku, lebo máme lepšie životné parametre ako východniari? Malo by tiež zostať záujmom Slovenska pôsobiť tak, aby sa Srbsko nevzdialilo EÚ, ale aby sa k nej priblížilo. Tento náš postoj viedol k tomu, že sa k nám Srbsko otočilo. Dosť sme sa angažovali. Mali by sme teda so zotrvaním na súčasnej pozícii narábať veľmi citlivo a zodpovedne. Náš postoj viedol aj k tomu, že Srbsko začalo s Kosovom rokovať o normalizácii vzťahov. Čiže zatiaľ by som tento postoj nemenil, aj keď netvrdím, že Slovensko nikdy neuzná Kosovo.

Kde vidíte úniu a Slovensko o ďalších 10 rokov?

Kde je vôľa, tam je cesta. Bol by som veľmi rád, keby sme mali vôľu prijímať rozhodnutia, ktoré budú viesť dvoma cestami: že budeme oveľa viac spolupracovať všade tam, kde je to prospešné pre všetkých a zároveň si udržíme aj duchovné bohatstvo. Mám nádej, že nedovolíme zošnurovať naše spoločenstvo v oblastiach, ktoré budú podväzovať našu konkurencieschopnosť, ako daňová oblasť. Mali by sme si teda udržať kompetencie na národnej úrovni tam, kde to bude na prospech nielen krajín, ale aj EÚ ako celku.

Aký bude počet členov v roku 2024?

Asi 30 až 31. Pribudnú Srbsko a Čierna Hora. Ukrajina, to je asi trošku odvážne.