Bratislava 23. augusta (TASR) – Predstavil svoj preklad Niečo napísané spolu s talianskym autorom Emanuelem Trevim, priblížil ďalšie svoje preklady z taliančiny. Vrátil sa k podujatiu Pocta Dantemu Alighierovi, naznačil stav školstva v Taliansku, pripomenul významných taliančinárov v minulosti i súčasnosti, ponúkol pohľad na Taliansko z nedávnej minulosti i súčasnosti. František Hruška (1944) prijal pozvanie TASR a poskytol jej rozhovor, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.


Pán Hruška, 22. júna ste ako prekladateľ v jednom bratislavskom kníhkupectve spolu s autorom Emanuelem Trevim predstavili novú knihu na slovenskom knižnom trhu: Niečo napísané. Charakterizujme si ju.
Už obálka informuje, že je to román, ale potom dodáva, že je to skoro pravdivý príbeh o nemožnom stretnutí s Pierom Paolom Pasolinim (PPP). A v úvode knihy je citát z Pasoliniho listu spisovateľovi Albertovi Moraviovi, kde dielo, ktoré práve píše – Nafta – označuje ako román, ale napísaný inakšie, ako sa píšu skutočné romány, lebo jeho jazyk sa používa v esejach, v novinových článkoch, v recenziách, v súkromných listoch či v poézii. Podobná charakteristika platí aj pre Treviho román Niečo napísané. Samotný názov, Niečo napísané, tiež pochádza z Pasoliniho diela Nafta, lebo aj svoje dielo Pasolini na niektorých miestach takto označil.

V čom spočívajú literárne kvality diela?
Každé literárne, umelecké dielo je sprostredkovaním istej skúsenosti, v tomto prípade ide o prácu v Nadácii PPP v Ríme, kde autor a rozprávač pripravuje na vydanie rozhovory, ktoré Pasolini poskytol rôznym médiám. Pobyt v nadácii je poznamenaný ostrým konfliktom s riaditeľkou nadácie, herečkou Laurou Bettiovou. Podoba tohto náročného vzťahu, umelecké zobrazenie tejto rozporuplnej postavy, pokus o vlastnú interpretáciu Pasoliniho diela Nafta a umeleckého prínosu tohto básnika, spisovateľa a režiséra, ako aj reflexie o povahe umeleckej tvorby sú kvality, pre ktoré sa oplatí knihu čítať.

O čo sa slovenská prekladová literatúra obohacuje prijatím Treviho knihy?
Každé hodnotné literárne dielo, ktoré sa preloží do slovenčiny, ju obohacuje. To je vlastne zmysel prekladu. Sprístupniť dobrú knihu slovenským čitateľom. Niečo napísané Emanula Treviho získalo cenu Európskej únie za literatúru, čo tiež dáva záruku, že ide o hodnotný príspevok do slovenskej prekladovej tvorby. Pri dnešnej prevahe prekladov po anglicky písaných kníh, je každý preklad talianskeho autora obohatením prekladovej literatúry.

V čom sa Niečo napísané odlišuje od iných literárnych diel?
Knihu by sme mohli označiť za autobiografickú, lebo hovorí o istom úseku autorovho života, i za biografickú, lebo je aj portrétom Laury Bettiovej a svojím spôsobom aj Pasoliniho. No zároveň je aj literárnou recenziou Pasoliniho nedokončeného diela Nafta.

V čom je originalita tohto diela?
Jeho originalita spočíva práve v tom, že je všetkým naraz, aj autobiografiou, aj biografiou, aj analýzou iného literárneho diela a zároveň esejou a teoretickým prínosom k podobe modernej literatúry.

Ide o náročné dielo z pohľadu palety použitých prostriedkov - štylistických i syntaxe. V čom boli pre vás najväčšie ťažkosti?
Pestrosť použitých štylistických prostriedkov prispieva k hodnote diela v origináli, ale kladie vyššie nároky na prekladateľa, aby ich všetky sprostredkoval v cieľovom jazyku. Podobné pravidlo platí aj pre lexiku a syntax originálu. Čím je skladba viet zložitejšia, tým väčšie nároky kladie pri jej prestavbe v slovenčine. Trevi má rád rozvinuté vety, vždy cíti potrebu nejaký fakt alebo jav ešte dovysvetliť, doplniť jeho ďalšiu charakteristiku, čím sa vety predlžujú a komplikujú.

Emanuelle Trevi je členom poroty udeľujúcej Cenu Elsy Morante...
Priznám sa, že to som sa dozvedel až pri jeho druhom príchode do Bratislavy. Okruh spolupracovníkov tejto ceny je zjavne dosť široký.

Foto: TASR/Igor Calpaš

Aká je to cena?
Cena je pomenovaná po významnej talianskej spisovateľke, manželke Alberta Moraviu, ktorá bola jednou z najvýraznejších postáv talianskej literatúry druhej polovice 20. storočia. Elsa Morante zomrela v roku 1985. Tohto roku sa cenu udeľovala, myslím, už po 26. raz, čo znamená, že bola založená krátko po jej smrti. Jedným z dôvodov, prečo cena vznikla, bolo, aby aj v budúcnosti pripomínala meno tejto významnej autorky. Ale aj preto, aby jej udeľovanie bolo ocenením a povzbudením pre iných autorov, ktorý takým alebo onakým spôsobom rozvíjajú odkaz jej diela.

Členkou poroty, ktorá udeľuje Cenu Elsy Morante, je aj bývalá riaditeľka Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave Teresa Triscari (od februára 2009 do augusta 2012). Rozhodla, že Cenu Elsy Morante prenesie aj do Bratislavy. V roku 2009 ste sa stali jej prvým nositeľom za preklad talianskej literatúry na Slovensku. Čo to pre vás a prekladovú literatúru znamená?
Prekladateľská robota je nevďačná a nedocenená. Keď si zoberiete, koľko hodín prekladateľ strávi nad prekladom štylisticky náročného diela, povedzme pri nekonečných vetách Marcela Prousta či lexikálnej a štýlovej rôznorodosti Satanských veršov Salmana Rushdieho, tak vám mesačne vyjde odmena na úrovni sociálnych dávok v nezamestnanosti. Teresa Triscari chcela týmto spôsobom oceniť prácu slovenských prekladateľov a prispieť k rozvoju slovensko-talianskych kultúrnych stykov.

Komu sa táto cena udeľuje?
Okrem prekladateľov ju rozšírila aj na filmových režisérov, a to tak slovenských ako talianskych. Pri príležitosti udeľovania ceny ocenení režiséri hovorili o svojej práci a zároveň sa premietali ich filmy. Bol to hodnotný príspevok do kultúrneho života Bratislavy.

Spomínali ste, že Elsa Morante bola jednou z najvýznamnejších talianskych spisovateliek druhej polovice 20. storočia. V slovenčine máme od nej preloženú knihu Príbeh v dejinách (2010). Nie je to málo?
Je to málo, ale netýka sa to len Elsy Moranteovej. V jej prípade k tomu možno prispela aj skutočnosť, že v spomínanej knihe Príbeh v dejinách sa kriticky vyjadrila o režime v Sovietskom zväze, čo v 70. rokoch minulého storočia stačilo na to, aby sa autor dostal na čiernu listinu. Mimochodom, po roku 1968 sa na nej, za protest proti vstupu sovietskych vojsk do Československa, ocitol aj Alberto Moravia, hoci inak to bol jeden z najprekladanejších talianskych autorov. Smutné je, že napriek nezmyselným ideologickým obmedzeniam sa z talianskej literatúry za bývalého režimu prekladalo oveľa viac ako po roku 1990. Zdá sa, že komerčné kritériá sú pre prekladanie hodnotných kníh väčšou prekážkou ako tie ideologické.

V roku 2012 Taliansko slávilo 100. výročie narodenia Elsy Moranteovej. V novembri tohto roku si pripomenie 30. výročie jej úmrtia. Mali by sme si na Slovensku pripomenúť autorku takého rozmeru?
Možno je to dobrá príležitosť vydať niektoré z jej diel na Slovensku. Ale to by sme možno chceli priveľa. V dnešnej situácii musíme byť vďační aj za to, že máme od nej preložené aspoň jedno dielo. Mnohí dobrí talianski autori sa nedočkali ani toho. Ale článok v kultúrnej rubrike niektorých novín by si zaslúžila.

Mnohí dobrí talianski autori sa nedočkali ani toho? Kto napríklad?
Tých mien by bolo treba spomenúť viac. Najmä zo staršej literatúry. Našou nevýhodou je, že intenzívnejšie prekladať sa začalo až po druhej svetovej vojne. A prednosť sa, prirodzene, dávala súčasnej literatúre. Ale aj v tej modernej nám dosť unikalo, hoci - na taký malý kultúrny priestor ako je slovenský, sme prekladali dosť. Aby som odpovedal na otázku, spomenul by som Carla Emilia Gaddu, ktorý mal pre vývoj modernej talianskej literatúry zásadný význam. Niekedy sa stáva, že máme od autora niečo preložené, ale nie to podstatné. Slovart vydal knihu Roberta Calassa K, kde sa zamýšľa nad dielom Franza Kafku, no jeho vlastnú knihu Svadba Kadma a Harmónie, ktorá patrí k najlepším dielam súčasnej talianskej literatúry, preloženú nemáme. Podobne dopadla Oriana Fallaciová. Dávnejšie sme preložili jej knihu Ak zomrie slnko, ale jej najvýznamnejší román Muž sa k nám už nedostal.


Popri vás (v roku 2009), Cenu Elsy Morante na Slovensku získali aj prekladatelia z talianskeho jazyka Miroslava Vallová (2010), Stanislav Vallo (2011), Michaela Jurovská (2012) a aj slovenskí režiséri Juraj Jakubisko (2009), Dušan Hanák (2010), Juraj Lihosit (2011), Martin Šulík (2012). Čo to pre slovenskú kultúru znamená?
Hovorili sme o tom, že práca prekladateľa zostáva dosť v tieni. Mnohí recenzenti, keď píšu o nejakom preklade a chvália kvalitu jazyka a štýl autora, si neuvedomujú, že z veľkej časti je to zásluha prekladateľa. On je spolutvorcom slovenskej verzie diela. Kto trochu vidí do prekladateľskej kuchyne, vie, čo to znamená. Každé ocenenie v tejto situácii padne dobre. Pokiaľ ide o režisérov, vidíte, že sú to ľudia, ktorí si ocenenie zaslúžia a slovenskej verejnosti sa takto pripomenie, že má umelcov, ktorí si zaslúžia ocenenie aj v zahraničí. Ešte dodám, že pri posledných ročníkoch bol súčasťou ceny pre režisérov aj pobyt na talianskom ostrove Procida, ktorý hrá významnú úlohu v geografii umeleckého sveta Elsy Moranteovej.

Ako hodnotia túto cenu v Taliansku?
V Taliansku je veľmi mnoho literárnych cien. Rátajú sa na stovky, ak nie na tisícky. Mnohé majú len regionálny dosah. Premio Elsa Morante patrí medzi tie, ktoré majú celoštátny ohlas a podľa toho sa aj posudzuje. Predsedníčkou poroty je známa spisovateľka Dacia Maraini, ktorá viedla porotu aj v Bratislave a zúčastnila sa aj na prezentácii slovenského prekladu svojej knihy Vlak poslednej noci. Pre zaujímavosť, Dacia Maraini bola družkou Alberta Moraviu, keď sa rozišiel s Elsou Moranteovou.

Aké sú vaše ďalšie preložené diela z talianskej literatúry?
Jedným z nich je aj spomínané dielo Dacie Maraini Vlak poslednej noci. V júni tohto roku vydal Kalligram tiež už spomínaný román Emanuele Treviho Niečo napísané. V Bratislave sme knihu predstavili aj za účasti autora. Predpokladám, že ešte tohto roku vyjde vo vydavateľstve Slovart kniha Alessandra Baricca Smith & Wesson. Je to zaujímavá kniha. Je napísaná ako divadelná hra, ale pokojne sa môže čítať ako román. Silnou stránkou autorovho literárneho rukopisu sú výborne napísané dialógy, preto sa jeho knihy dobre uplatňujú aj v divadle. Dostal sa aj na naše scény. Divadlo v podpalubí uvádza jeho dielo Novecento – Legenda o pianistovi. Dúfam, že to bude podobne aj s knihou Smith & Wesson, lebo je vtipná, so zaujímavým príbehom a, ako som spomínal, je výborne napísaná.

Keď v roku 2012 Teresa Triscari končila misiu na Slovensku, v jednom denníku ste konštatovali, že Slovensko netuší, akú osobnosť tu malo. Povedzme si niečo o nej.
Pani Teresa Triscari už predtým pôsobila v Talianskom kultúrnom inštitúte v Prahe. Keď nastúpila ako riaditeľka v Bratislave, mohla využiť nielen predchádzajúce skúsenosti, ale aj široké kontakty v talianskej kultúrnej obci. Vďaka tomu mohla na Slovensko pozvať známych talianskych spisovateľov, režisérov, hudobníkov či výtvarných umelcov. Besedy s autormi, premietanie filmov, koncerty a výstavy výrazne obohatili slovenský kultúrny život. Udeľovanie ceny Elsy Moranteovej a taliansky festival boli len dve z celého radu podujatí, ktoré sa zrodili z jej iniciatívy. Talianski umelci nás oboznamovali s talianskou kultúrou, ale zároveň poznávali tú našu, to otváralo cestu našej kultúry do Talianska. Výnimočný bol kultúrny záber jej iniciatív, predstavovali širokú paletu akcií od výstav, koncertov po výmenu muzeálnych zbierok a predstavovanie výsledkov práce slávnych módnych návrhárov. Na to všetko bolo treba veľa iniciatívnosti, vytrvalosti a organizačných schopností.

V júni sa v Bratislave uskutočnilo podujatie s názvom Pocta Dante Alighierimu pri príležitosti 750. výročia jeho narodenia. Povedzme si niečo viac o Dantem ako o básnikovi.
Vo svetovej literatúre je veľa autorov, ktorí boli výraznými postavami svojej doby a stali sa súčasťou nášho spoločného kultúrneho dedičstva. Je však niekoľko mien, ktoré predsa len vyčnievajú nad ostatných a ich diela sa dostali prakticky do všetkých kultúrnych jazykov. Bez mien ako Shakespeare, Goethe, Cervantes či Alighieri si nevieme predstaviť učebnicu literatúru v žiadnej škole na svete, ale ani žiadnu knižnicu či divadelnú scénu. Sú trvalou a živou súčasťou svetovej kultúry.

Pozrime sa na Danteho ako na tvorcu talianskeho jazyka.
Danteho naozaj môžeme pokladať za otca talianskeho jazyka. Upozornil na potrebu spoločného jazyka pre všetkých obyvateľov Apeninského polostrova, zdôvodnil svoj návrh teoreticky a uskutočnil prakticky vo svojom básnickom diele. Urobil tak na začiatku 14. storočia a jeho verše sa dnes čítajú a prednášajú v takej podobe, akú im dal bez toho, aby to dnešnému Talianovi robilo problémy. Treba ho vysvetľovať a komentovať, ale to je viac pre alegorický a symbolický spôsob videnia sveta v stredoveku, ako pre jeho jazyk.

Čím je Dante Alighieri zaujímavý po 750 rokoch okrem Talianska aj na Slovensku?
Danteho význam v súčasnosti potvrdili stovky rôznych podujatí, ktoré sa konali v Taliansku a vo svete k tomuto výročiu. Dante zostáva nevyčerpateľným zdrojom poznania o stredovekom Taliansku, o stredovekom vzdelaní a myslení vo všeobecnosti.

Roky ste pedagogicky a vedecky pracovali na Filozofickej fakulte UK. Pôsobili ste ako doktorand v Pise, na univerzitách v Neapole, Ríme aj Moskve. Aký je univerzitný systém v Taliansku v porovnaní so Slovenskom?
Talianske školstvo volalo po modernizácii, lebo dlho zostávalo v podobe, akú mu dala ešte reforma Giovanniho Gentileho (1875-1944, taliansky filozof, politik, neskôr minister osvety - pozn. TASR) pred druhou svetovou vojnou. Postupne sa reformovalo, ale je ilúziou myslieť si, že nový stav bude ideálny, iba odstráni chyby starého. Niektoré nedostatky sa odstránia, ale objavia sa nové. V oblasti vysokého školstva, ktoré som poznal lepšie, je v Taliansku podobná situácia ako u nás. Vzniklo veľa nových vysokých škôl, ktoré nespĺňali kritériá, aké sa kladú na univerzitné vzdelanie a to znížilo aj hodnotu diplomov. Na rozdiel od nás však ministerstvo školstva nemalo možnosť cez uplatňovanie čisto kvantitatívnych, administratívnych metód možnosť dostať aj kvalitné univerzity na úroveň tých priemerných. Viaceré súkromné i štátne vysoké školy boli dostatočne nezávislé, aby si zachovali dobré meno i úroveň vzdelania.

Pozrime sa na významných taliančinárov na Slovensku.
Taliančina po dlhé roky patrila k tzv. malým filológiám. Prijímalo sa len málo študentov, my sme boli v ročníku štyria, pred nami tuším iba traja. Po dlhé roky sa taliančina učila len na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a boli sme tam len dvaja učitelia, Mikuláš Pažitka a ja. Talianskemu jazyku a literatúre sa však nevenovali len učitelia na vysokej škole a nie iba taliančinári. Jozef Felix nebol taliančinár, no pre taliansku literatúru urobil veľmi veľa. To isté platí aj o jeho spolupracovníkovi pri preklade Božskej komédie, Viliamovi Turčánym, ktorý sa naučil po taliansky, aby mohol prekladať Danteho. Podobne ako Jozef Felix ani ďalší prekladatelia talianskej literatúry neboli čistí taliančinári, ale taliančinu kombinovali s francúzštinou. Z oboch jazykov prekladal i Blahoslav Hečko a Michaela Jurovská a obom jazykom sa venovali aj Stanislav a Miroslava Vallovci. O talianskej literatúre hodne písal aj Július Paštéka.

Foto: TASR/Igor Calpaš

Čo čaká na taliančinárov v nasledujúcich rokoch?
V mnohých veciach to majú oveľa ľahšie, ako sme mali my. Pre nás bol problém dostať sa k informáciám, ku knihám a časopisom, nehovoriac už o návšteve Talianska. Dnes je všetko na dosah ruky, informácií je až priveľa. A taliančina sa učí už na viacerých univerzitách. Budú si musieť vedieť vyberať, aby z talianskej literatúry a kultúry sprostredkovali hodnotné veci, ktoré budú zaujímavé aj na druhý deň, alebo aj o pár rokov.

Taliansko si 25. apríla tohto roku pripomenulo 70. výročie Dňa oslobodenia.
Taliansko sa stále riadi ústavou, ktorú prijali v roku 1948 a tá sa inšpirovala hodnotami, aké sa zrodili po oslobodení Talianska. Mnohé zo zásad majú trvalú platnosť, ale stále častejšie sa ozývajú hlasy za jej zmenu. Aj ústava musí zodpovedať zmenám, akými prešla spoločnosť, ktorá sa ňou riadi.

Ako Taliansko zvládlo prechod z totalitného režimu na demokraciu?
Svojím spôsobom malo Taliansko ťažšiu úlohu ako my. Malo za sebou nielen dvadsať rokov fašistickej diktatúry, ale aj vojnu. Došlo k excesom, ktoré boli výsledkom vypätej povojnovej situácie. Ale v nasledujúcej fáze nedošlo k masovým čistkám v štátnej správe, armáde či polícii. Sebakriticky si uvedomovali, že väčšina obyvateľstva sa režimu prispôsobila a neoznačovali ich zato hneď za kolaborantov. Treba povedať, že taliansky fašizmus nebol ani zďaleka taký represívny ako nemecký nacizmus.

Má Taliansko zo svojich historických skúseností Slovensku v tomto smere čo ponúknuť?
Možno práve z toho rozumného nadhľadu. Potom by sme sa vyhli situáciám, keď sa vyrábali nepriatelia len pre to, aby sa mohli na ich miesta dostať noví záujemcovia.

Ako vyzerá podľa vás situácia v Taliansku v súčasnosti?
Taliansko patrí k problémovým krajinám Európskej únie (EÚ). Má veľmi vysoký štátny dlh, stagnujúce hospodárstvo a na ich pomery vysokú nezamestnanosť. Dúfajú, že sa im reformami podarí rozhýbať krajinu. Nie je to však jednoduché. Renziho vláda nemá proti sebe len opozíciu, ale aj veľa kritikov vo vlastnej strane, ktorí mnohé jeho zákony odmietajú podporiť. A prijatie zákonov ešte neznamená, že sa ich podarí uplatniť v praxi a prinesú želaný výsledok. Môžeme im len držať palce, aby sa to podarilo, lebo krachujúce Taliansko by v EÚ narobilo väčšie problémy ako Grécko.


Rozhovor s Františkom Hruškom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.