Bratislava 11. marca (TASR) – Premiér Robert Fico je kandidátom strany Smer-SD v nastávajúcej priamej voľbe prezidenta SR v roku 2014.

TASR prináša profil Roberta Fica.

Narodil sa 15. septembra 1964 v Topoľčanoch. V roku 1986 vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. V rokoch 1987-1988 absolvoval justičnú prax a justičné skúšky, odbornú kvalifikáciu pre výkon funkcie sudcu. Profesionálne sa orientoval hlavne na oblasť trestného práva a problematiku ľudských práv. Absolvoval postgraduálne štúdium (1988-1992) na Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied (SAV) v oblasti Trestné právo a získal titul kandidáta vied (CSc.). V roku 2002 sa habilitoval na docenta.

Pracoval na Právnickom inštitúte Ministerstva spravodlivosti SR ako vedecký pracovník v oblasti trestného práva a v rokoch 1992-1995 ako zástupca riaditeľa inštitútu. V rokoch 1994-2000 pôsobil Robert Fico ako agent pre zastupovanie SR v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva a Európskou komisiou pre ľudské práva.

Bývalý člen Komunistickej strany Československa (KSČ) Robert Fico začal po roku 1989 pôsobiť v Strane demokratickej ľavice (SDĽ), v rokoch 1996-1999 bol jej podpredsedom. Dňa 29. októbra 1999 predstavil nový politický subjekt s názvom Smer. Na ustanovujúcom sneme 11. decembra 1999 v Stupave bol zvolený za jeho predsedu a túto stranícku funkciu zastáva dodnes.

Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS), Strana demokratickej ľavice (SDĽ) a Sociálnodemokratická alternatíva (SDA) ukončili k 1. januáru 2005 svoju činnosť na slovenskej politickej scéne a formálne sa začlenili do strany Smer, ktorej názov sa zmenil na Smer - sociálna demokracia (Smer-SD).

V roku 1992 zasadol Robert Fico do poslaneckých lavíc slovenského parlamentu. Po predčasných parlamentných voľbách v júni 2006 ho prezident SR Ivan Gašparovič vymenoval za predsedu vlády SR. Júnové parlamentné voľby v roku 2010 strana Smer-SD síce vyhrala s výsledkom 34,79 percenta hlasov, Fico však nezložil vládu a strana odišla do opozície. Robert Fico sa stal podpredsedom Národnej rady (NR) SR. V predčasných parlamentných voľbách 10. marca 2012 Smer-SD zvíťazil so ziskom 44,41 percenta hlasov, čo mu prinieslo 83 poslaneckých mandátov. Do Národnej rady SR sa dostalo šesť politických strán. Prezident SR Ivan Gašparovič poveril predsedu Smeru-SD zostavením novej vlády. Následne vznikla jednofarebná vláda, pretože lídri zvyšných piatich politických strán odmietli možnosť ísť so Smerom-SD do spoločnej koalície. Robert Fico je premiérom slovenskej vlády aj v súčasnosti.

Robert Fico je členom Slovenskej advokátskej komory, zastupoval obete trestných činov, od roku 2003 absolvoval prípravné kurzy obhajcu pre Medzinárodný trestný súd v Haagu. Je autorom odborných článkov, viacerých schválených zákonov, zúčastnil sa na medzinárodných konferenciách a seminároch a pôsobil ako vysokoškolský pedagóg. Stal sa členom redakčnej rady Justičnej revue, je spoluautorom projektu Slovenského národného strediska pre ľudské práva a zakladateľom Strediska pre obete trestných činov.

Prvé kolo prezidentských volieb sa na Slovensku uskutoční v sobotu 15. marca. Pokiaľ v ňom ani jeden kandidát nezíska nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov, v sobotu 29. marca sa uskutoční druhé kolo. V ňom sa stretnú dvaja najúspešnejší kandidáti z prvého kola.

Oficiálnymi kandidátmi na prezidenta SR sú premiér Robert Fico (Smer-SD), manažér a filantrop Andrej Kiska, expredseda KDH Ján Čarnogurský, šéf klubu KDH Pavol Hrušovský (KDH, Most-Híd, SDKÚ-DS), Jozef Behýl, expolitik Milan Kňažko, nezaradený poslanec NR SR Radoslav Procházka, nominant SMK Gyula Bárdos, Milan Melník, kardiológ Viliam Fischer, Stanislav Martinčko, kandidát KSS Ján Jurišta, primátor Rimavskej Soboty Jozef Šimko a poslankyňa NR SR Helena Mezenská z OĽaNO.

Som politicky úplne nahý

Úradujúci premiér a zároveň prezidentský kandidát Smeru-SD Robert Fico si uvedomuje komplikovanosť svojej predvolebnej pozície. "Všetci hovoria, že kandidovať z pozície premiéra je veľká výhoda. Ja tvrdím, že je to veľká nevýhoda. Jediné, čo môžem ponúknuť slovenskej verejnosti a presvedčiť o tom slovenskú verejnosť, je to, že som úplne politicky nahý. Všetci o mne všetko vedia. Poznajú moje názory. Robím všetko pre to, aby boli konzistentné. Aby bola kontinuita v mojom rozmýšľaní, aj v mojich činoch. Vedia o mne, ako som kedy rozhodol, aké chyby som urobil - pretože aj chyby patria k politike," povedal pre TASR v rámci projektu rozhovorov s prezidentskými kandidátmi Robert Fico.

Tvrdí, že na rozdiel od protikandidátov, ktorí chcú z volieb urobiť referendum o Smere a jeho osobe, on sa k prezidentskej výzve stavia pozitívne. "Chcem sa stať dobrým, vlasteneckým prezidentom. Chcieť 'poraziť Fica' - to je málo," vyhlasuje.

Chce byť aktívnejší, dynamickejší a viditeľnejší prezident, ako jeho predchodcovia, odmieta však, že by sa v prípade jeho zvolenia prenieslo centrum moci do Prezidentského paláca. Tvrdí, že chce pôsobiť ako nadstranícky prezident, pritom však naďalej uplatňovať svoje sociálne cítenie. "Určite by som ako prezident začal predovšetkým pracovať na spoločnej stratégii Slovenska do najbližších rokov," konštatuje Robert Fico, ktorý by chcel túto stratégiu konzultovať na širokej platforme od parlamentných strán až po Slovenskú akadémiu vied a vysoké školy.

Svoje skúsenosti ponúka tak v domácej politike, ako aj v politike Európskej únie a zahraničnopolitických otázkach, nevynímajúc situáciu na Ukrajine. "Chcem dať do toho všetky svoje skúsenosti, všetky znalosti, ktoré mám. Idem v plnej politickej kondícii. Od ničoho neutekám," vyhlásil pre TASR Robert Fico.

Prezident je najvyššia slovenská ústavná funkcia. Výkonných kompetencií má však hlava štátu menej ako predseda vlády. Čo vás motivuje vymeniť funkciu premiéra za funkciu prezidenta? Väčšinou to politici robia naopak, snažia sa dostať z funkcie s nižšími výkonnými kompetenciami na post s vyššími kompetenciami...

Kompetencie premiéra a prezidenta by som vôbec neporovnával. Prezidentské zodpovedajú jeho poslaniu, keď má dovnútra a navonok zastupovať Slovenskú republiku, dojednávať a ratifikovať medzinárodné zmluvy, ďalej má celý rad ďalších pomerne významných kompetencií. Ak prezident vykonáva tieto kompetencie dynamicky, ak prinesie do prezidentského úradu určitý nový štýl, môže byť v spoločnosti významným lídrom, ktorého úlohou je dávať dohromady politické strany tam, kde to samy nevedia. Viesť veľmi široký sociálny dialóg.

Vnímam postavenie prezidenta ako podstatne významnejšie, než je postavenie premiéra, ktorý je neustále predmetom konfliktov. Je totiž človekom, ktorý má a neustále musí mať na niečo iný názor ako jeho oponent. Prezident je naopak človek, ktorý má všetky predpoklady na to, aby dával veci dohromady a nerozbíjal ich, alebo aby nešiel do konfliktov. Preto si myslím, že toto moje rozhodnutie má veľmi silnú vnútornú logiku. Chcem dať do toho všetky svoje skúsenosti, všetky znalosti, ktoré mám. Idem v plnej politickej kondícii. Od ničoho neutekám.



Čo by bol váš hlavný konkrétny cieľ ako prezidenta v tomto volebnom období, ak by ste boli zvolený?

Určite by som ako prezident začal predovšetkým pracovať na spoločnej stratégii Slovenska do najbližších rokov. Bohužiaľ, to sa nám v rokoch 2006-2010 nepodarilo. Postavil by som si ako hlavnú úlohu využiť päťročný mandát na to, aby sme dali dohromady nielen politikov z rôznych táborov, ale aj ľudí z rôznych inštitúcií, ako je Slovenská akadémia vied či vysoké školy, ale aj ľudí z iných oblastí. Aby sme spoločne, pod gesciou prezidenta Slovenskej republiky, zadefinovali predstavu o Slovensku do najbližších rokov, ktorú by každý rešpektoval. Ak by raz bola takáto predstava všetkými relevantnými politickými silami akceptovaná – napríklad, že chceme zo Slovenska mať krajinu, ktorá bude mať do roku 2040 taký a taký podiel HDP tvorený cestovným ruchom alebo chceme napríklad iný systém volieb – nech by potom prišla akákoľvek vláda, či už pravicová alebo ľavicová, pokiaľ by bola zhoda na tejto stratégii, Slovensko by malo zabezpečenú kontinuitu. Takáto kontinuita Slovensku veľmi chýba. Pokúsiť sa o vypracovanie takejto vízie, stratégie Slovenska na najbližších 20–30 rokov by som si určite postavil ako jednu z najvýznamnejších úloh.

Sú na naplnenie vašich cieľov, v prípade zvolenia, postačujúce aktuálne kompetencie prezidenta? Jeden z vašich protikandidátov už dlhšie naznačuje, že uvažujete o posilnení prezidentských právomocí. Je to pravda?

Posilnenie prezidentských kompetencií nie je vôbec potrebné. Okrem toho by na to nikdy nevznikla ústavná dohoda, lebo na zmenu základného zákona potrebujete v parlamente ústavnú väčšinu. Skôr by som očakával, že cieľ, ktorý som si postavil, by mal dokázať naplniť človek s určitou mierou prirodzenej autority. Ale aj človek, ktorý vie, ako funguje politický systém, za kým ísť, s kým komunikovať, ako to celé zostaviť, brať na zreteľ špecifiká politického života... Toto všetko dokáže len človek, ktorý je v politike skúsený, ktorý prešiel všetkými etapami politického života. Vôbec by nebolo potrebné posilniť právomoci, stačilo by využiť skúsenosti, ktoré by prezident mal, aby sa o takéto niečo pokúsil.



Rozprávame sa o využívaní právomocí, a teda aj o aktivite prezidenta. V minulosti ste sa vyjadrili, že spôsob, akým vykonáva funkciu Ivan Gašparovič, hodnotíte pozitívne, v prípade svojho zvolenia by ste však chceli byť aktívnejší prezident. Konkrétne v čom? Znamená to pravidelné správy o stave republiky, vystúpenia v parlamente, účasť na rokovaniach vlády?

Vážim si všetkých exprezidentov, aj súčasného pána prezidenta. Či to bol pán prezident Kováč, pán prezident Schuster alebo je to dnes pán prezident Gašparovič. Každý z nich mal svoj štýl práce. Ťažko porovnávať štýl práce pána prezidenta Kováča a pána prezidenta Schustera. Pán Schuster mal svoju dynamiku, bol to človek, ktorý kompetencie využíval podstatne intenzívnejšie, ako to možno bolo v prípade pána Kováča. Preto nechcem hodnotiť prácu tohto prezidenta alebo predchádzajúcich, ale za seba hovorím, že by som dal prezidentským kompetenciám väčšiu dynamiku. Bol by som viditeľnejší. Aj z hľadiska komunikácie s verejnosťou, aj z hľadiska podujatí. Ale hlavne by som bol viditeľnejší v štandardnom živote tejto krajiny. To znamená komunikáciu so sociálnymi partnermi, s politickými stranami. Pravdepodobne by som ponúkol vytvorenie mechanizmu pravidelných konzultácií medzi troma najvyššími ústavnými činiteľmi - možno v podobe pracovného obeda. Raz za dva–tri týždne by si mali prezident, predseda parlamentu a predseda vlády na pravidelnom stretnutí prejsť podstatné veci v tomto štáte. Bol by som určite veľmi aktívny v oblasti zahraničnej politiky, kde by som využil všetky znalosti, ktoré v tejto oblasti mám. Väčšia dynamika, väčšia viditeľnosť - v tom by bol asi rozdiel medzi mojou osobou a predchádzajúcimi prezidentmi.

Aj v prípade kompetencií, ktoré prezident už dnes má, sa situácia zmenila, konkrétne rozhodnutím Ústavného súdu v kauze voľby generálneho prokurátora. Naznačuje, že v prezident v prípade generálneho prokurátora, ale možno aj v prípade predsedu Najvyššieho súdu, prípadne ďalších, nemusí automaticky vymenovať zvoleného kandidáta. Ako by ste sa stavali k tomuto rozšíreniu právomocí a vôbec k úlohe prezidenta pri menovaní rôznych osôb do funkcií?

Nemyslím si, že ide o rozšírenie právomocí prezidenta, pretože pri formulovaní ústavy sme použili dva rozdielne výrazy. Napríklad v prípade člena vlády má prezident povinnosť vymenovať alebo odvolať na návrh. Čiže - „vymenuje“, „odvolá“. To je príkaz.

V prípade iných funkcionárov - ako je predseda a podpredseda Najvyššieho súdu, generálny prokurátor a ďalší - je použitý výraz „vymenúva“, „odvoláva“. Medzi politikmi vznikol spor a tento spor podľa mňa vyriešil Ústavný súd správne, keď povedal, že v tejto formulácii je zrejmá voľná úvaha prezidenta. Túto voľnú úvahu však obmedzil určitými kritériami, ktoré musia byť naplnené, aby prezident mohol niekoho odmietnuť. Vítam toto výkladové rozhodnutie Ústavného súdu, lebo dáva konkrétnemu ustanoveniu určitý zmysel. Samozrejme, keby som bol prezident, určite by som toto rozhodnutie, ktoré umožňuje určitú mieru diskrécie, využil.



Spomínali ste, že by ste chceli využiť svoje skúsenosti a ako prezident byť aktívny v oblasti zahraničnej politiky. Ako konkrétne? Zúčastňovali by ste sa napríklad summitov EÚ, aj keď tam za Slovensko spravidla chodí premiér, prípadne summitov NATO? Alebo úplne aktuálne: Ako by ste sa ako prezident postavili k situácii na Ukrajine?

Zatiaľ je na Slovensku tradícia, že prezident sa venuje NATO a OBSE a pokiaľ ide o EÚ, to patrí do kompetencie predsedu vlády. Opakujem, nie je to upravené zákonom, ale takto to zatiaľ platí. Ponúkol by som novému premiérovi a novej vláde intenzívnu spoluprácu aj v oblasti Európskej únie, pretože som nadobudol za tých šesť rokov na Európskej rade obrovské množstvo osobných známostí, viem, ako funguje mechanizmus, viem, ako presadzovať naše záujmy, pokiaľ ich potrebujeme presadiť. Preto, ak by boli špecifické summity, netvrdím všetky, špecifické summity, kde by som takto mohol pomôcť premiérovi a vláde, určite by som takýto návrh dal. Ale nič by som nerobil nejakým násilným vtláčaním sa do tohto priestoru. Dnes v tejto téme napríklad v Rumunsku vidíme akýsi spor medzi prezidentom a predsedom vlády. Prezident tvrdošijne trvá na tom, že bude chodiť na Európske rady, hoci niekedy by bolo lepšie, keby tam bol premiér. Niekedy je zase dobré, keď je tam prezident, preto by bolo potrebné nájsť rovnováhu medzi týmito záujmami.

A Ukrajina?

Ukrajina – hovorím to teraz ako predseda vlády a takisto by som to povedal aj ako prezident - predovšetkým musíme pomenovať slobodne to, čo sa na Ukrajine deje. Mňa nemôže nikto upodozrievať, že by som nebol konzistentný, pokiaľ ide o pomenovanie porušovania medzinárodného práva. Nemal som problém povedať, že nesúhlasím s použitím vojenskej sily v Iraku, nemal som problém rozhodnúť s vládou o stiahnutí vojakov z Iraku, nemal som problém povedať, že neuznáme Kosovo, pretože vzniklo v rozpore s medzinárodným právom. Ani teraz nemám problém povedať, že došlo k porušeniu medzinárodného práva na území Ukrajiny. Ale je tu aj druhá stránka problému. Môžeme pomenovávať veci, ale nesmieme zabúdať na to, že v každom konflikte, v každej situácii je tu eminentný záujem chrániť naše národné, štátne záujmy. Videl som to pri tvorbe záverov poslednej Európskej rady, kde si preukázateľne najskôr každý zrátal, čo by mohol stratiť, čo by mohol získať, a až potom, na základe takéhoto zváženia dôsledkov sa začali formovať politické stanoviská vo vzťahu k Ruskej federácii. Čiže vzniklo to na základe akejsi rovnováhy medzi potrebou vyjadriť sa k Ukrajine, ale súčasne potrebou chrániť si naše vlastné záujmy. Som rád, že Slovensko je niekde v strede, pretože sú tam „jastraby“, ktoré by išli veľmi tvrdo a sú tam krajiny, ktoré by neurobili nič. Náš postoj je veľmi rozumný, je v strede, pretože aj pomenovávame veci, aj hovoríme o našich záujmoch. Slovensko si musí chrániť vlastnú hranicu, Slovensko si chráni zásoby plynu, ropy, ropných výrobkov, uvedomte si, že štvrtina áut zo Slovenska sa vlastne vyváža do Ruskej federácie. Takto rozmýšľa každý jeden premiér. Teraz sa netvárme, nerozprávajme romantické rozprávky, že nie je možné dať do popredia národnoštátne záujmy. Práve naopak, národnoštátne záujmy sú pre nás v tomto okamihu prvoradé.

A úloha prezidenta?

Prezident nie je súčasťou štandardných rozhovorov medzi premiérmi, napríklad toto bola klasická Európska rada. Opäť, pokiaľ by došlo k dohode medzi premiérom a prezidentom, že by som išiel zastúpiť Slovensko aj v takejto situácii, tak by som to urobil. Predtým by som sa stretol s poslancami Zahraničného výboru Národnej rady SR, ministrom zahraničných vecí, s premiérom, dohodli by sme si mandát, povedali by sme, ako ďaleko môžem zájsť, čo môžem urobiť. Potom by som zastupoval Slovensko. Ale prezident ako taký nemá možnosť prijímať rozhodnutia typu plynu, ropy alebo nejaké sankčné rozhodnutia. Môže len politicky dohodovať napríklad znenie nejakých textov v zahraničí.

V TASR sme pôvodne považovali nasledujúcu otázku za takmer zbytočnú, lebo sme si mysleli, že na ňu budú všetci prezidentskí kandidáti odpovedať rovnako. Ale nie je to tak. Kam by smerovali vaše prvé kroky ako novozvoleného prezidenta?

Ja by som neporušil tradíciu - bola by to Česká republika.

Na to, aby ste sa stali prezidentom, musíte, samozrejme, zvíťaziť vo voľbách. Úradujúci premiér má z politologického hľadiska komplikovanú pozíciu. Pretože to, čo ľudí spája, sú vízie, čo ľudí rozdeľuje sú konkrétne rozhodnutia. Premiér má menej priestoru na vízie, musí prijímať konkrétne rozhodnutia, ktoré množstvo ľudí rozdeľujú. Ako chcete spojiť také množstvo voličov, ktoré by vám stačilo na zvolenie v druhom volebnom kole?

Všetci hovoria, že kandidovať z pozície premiéra je veľká výhoda. Ja tvrdím, že je to veľká nevýhoda. Jediné, čo môžem ponúknuť slovenskej verejnosti a presvedčiť o tom slovenskú verejnosť, je to, že som úplne politicky nahý. Všetci o mne všetko vedia. Poznajú moje názory. Robím všetko pre to, aby boli konzistentné. Aby bola kontinuita v mojom rozmýšľaní, aj v mojich činoch. Vedia o mne, ako som kedy rozhodol, aké chyby som urobil - pretože aj chyby patria k politike. Ale predovšetkým vedia, že som človek, ktorý dokáže držať veľmi komplikovanú štruktúru politickej strany tak, že táto strana dnes nikoho neotravuje konfliktmi alebo rozpadom. Sme jediná strana, ktorá sa za 15 rokov nerozpadla, a z ktorej neodišiel ani jeden poslanec. Chcel by som povedať verejnosti: pozrite sa, tu som v celej nahote, pretože ma vidíte každý deň, môžete sledovať moje kroky, moje meno je najčastejšie používané slovo v slovenských médiách, niekedy častejšie používané slovo ako kríza a euro. Som tu a dávam sa k dispozícii so všetkými skúsenosťami. Buď mi budete veriť, že so všetkým tým, čo je za mnou, budem dobrý prezident, že sa dokážem postaviť nad strany, pracovať s nimi a komunikovať, alebo mi neuveríte. Cítim, čo je hlavným motívom ostatných kandidátov. Motívom ostatných kandidátov nie je stať sa prezidentom, ale poraziť Roberta Fica a ponížiť SMER-SD. Toto je veľmi nebezpečné. Nie som v kampani preto, aby som niekoho porážal. Chcem sa stať dobrým, vlasteneckým prezidentom. Chcieť „poraziť Fica“ - to je málo. Málo na to, aby sa niekto stal prezidentom. Bola by veľká chyba, keby si ľudia vybrali prezidenta len preto, že sa nevolá Robert Fico. Zdá sa, že z prezidentských volieb robia úmyselne referendum o mne a o SMERe, predpokladajú, že prípadný neúspech bude znamenať veľkú katastrofu pre stranu a pre našu politiku, čo sa, samozrejme, veľmi mýlia. Verejnosť sa musí rozhodnúť ohľadom prezidenta, rozhodnúť sa podľa jeho skúseností, ako tohto človeka hodnotí, a nie preto, že tu niekto hovorí, že nesmie byť zvolený, lebo sa volá Robert Fico.



V médiách sa to niekedy prezentuje tak, ako by ste mali postup do druhého kola istý. Ako tenista, ktorý nemusí prejsť kvalifikáciou, ale do druhého kola postupuje rovno, na základe umiestnenia v rebríčku... Ale to nie je pravda, v prvom kole majú všetci prezidentskí kandidáti rovnakú štartovaciu čiaru. Neobávate sa, že vaši voliči, presvedčení o vašom automatickom postupe do druhého volebného kola, to prvé vypustia a mnohí z nich voliť jednoducho neprídu?

Je to, pochopiteľne, veľmi riskantná vec a videli sme už mnohých favoritov, ktorí pohoreli. Aj preto, ak si všímate, ja pristupujem k prezidentským voľbám s obrovským rešpektom. Možno, ak ma vnímate z pohľadu mojej práce, vidíte, že makáme, robíme, mobilizujeme, stretávame sa s ľuďmi. Momentálne máme celú sériu mítingov, kde chodia tisícky ľudí. Nechodíme na stretnutia, kde príde 20 alebo 30 ľudí. V sobotu (8.3.) sme boli napríklad na stretnutí v Martine a tam bolo takmer 2000 ľudí. Čiže, nepodceňujem nič. Ale pamätám si, napríklad, ako dopadol pán Fischer v Českej republike. Pamätám si, ako dopadol Eduard Kukan na Slovensku. Preto, veľmi opatrne. Plne si uvedomujeme, že favorit to má vždy veľmi komplikované a ťažké. Vieme, čo máme robiť. Myslím si, že najpodstatnejšie je, aby som si v stredu (12.3.) večer – lebo vo štvrtok a piatok je už moratórium, aby som si mohol povedať: Čo bolo treba, sa urobilo, a teraz nech už ľudia prídu a rozhodnú.

Prebrali sme možnosť, čo by ste robili, ak budete zvolený za prezidenta Slovenskej republiky. Ale už sme tu spomenuli aj možnosť, že sa to stať nemusí a zvíťaziť môže niektorý váš protikandidát. Prečo sa neobávate, že by to mohlo poškodiť renomé vašej strany? Máte pripravený nejaký „plán B“?

Ako som už spomínal, je to nastavené tak, že to skoro vyzerá ako referendum o SMERe a mojej osobe. Aspoň, takto to nastavujú jednotliví kandidáti. Je mi to ľúto, lebo to je málo na prezidentskú funkciu. Oddeľoval by som dve veci: my sme vyhrali demokratické tajné voľby v roku 2012, získali sme mandát zostaviť vládu, dokonca sme ponúkli opozícii otvorene a verejne účasť vo vláde. Ale oni to odmietli. Dnes nemôže nikto spochybňovať, že SMER-SD má svojho predsedu vlády a má svojho predsedu parlamentu, lebo to zodpovedá výsledkom demokratických parlamentných volieb. To, že sú voľby prezidenta presne v polovici vládneho mandátu, za to ja nemôžem. Malo to byť inak, teraz mala končiť vláda, v roku 2014 mali byť parlamentné voľby a súčasne mali byť prezidentské voľby (ak by v roku 2012 neboli vypísané predčasné parlamentné voľby v dôsledku pádu vlády Ivety Radičovej, pozn. TASR). My sme sa rozhodli, že do tohto súboja pôjdeme. Nemôžeme byť diskriminovaní tým, že keďže sme vyhrali parlamentné voľby, nemôžeme sa zúčastniť na prezidentských voľbách. A prezidentské voľby neprebiehajú v parlamente, my nemáme ústavnú väčšinu na to, aby sme si teraz vybrali nejakého prezidentského kandidáta a zvolili si ho. Opäť rozhodnú ľudia, v slobodných, v tomto prípade priamych demokratických tajných voľbách, ktorého prezidenta chcú. A ja chcem, aby ľudia vyberali podľa skúseností, nie podľa toho, či sa volá alebo nevolá Robert Fico. Ak by to nevyšlo, tak sa to predsa vôbec nedotýka mandátu predsedu vlády a predsedu parlamentu a toho, čo sme dosiahli v roku 2012. Vnútorne je strana tak stabilizovaná a silná, že by sme takéto rozhodnutie ľudí určite rešpektovali. Budeme rešpektovať rozhodnutie voličov. Aké bude, také bude. Ak zvolia niekoho iného, budeme ďalej pracovať a ja si budem ďalej plniť svoje úlohy ako predseda vlády.

V prípade vášho zvolenia, ako budete garantovať, že sa jednoducho nepresunie moc do Prezidentského paláca, kam by ste išli z pozície najsilnejšieho politika Slovenskej republiky?

Politickú moc neviete presunúť do Prezidentského paláca. To je chybné vnímanie, aj keď počúvam ostatných kandidátov, ktorí hovoria, že chcú byť protiváha vlády, že chcú vláde robiť zle. Prezident tu nie je na to, aby vláde robil zle, prezident je tu na to, aby spolupracoval, aby pomáhal tejto krajine. Samozrejme, keď vláda robí veci, s ktorými prezident nesúhlasí, prezident to povie. Ale prezident musí rešpektovať, že vláda má svoje programové vyhlásenie, a toto programové vyhlásenie bude plniť. Ako to bude vyzerať? Ak by náhodou bol na Slovensku zvolený pravicový prezident, tak bude kritizovať vládu za programové vyhlásenie vlády? To nejde, to je veľký omyl. Pri existujúcich právomociach, kompetenciách prezidenta sa netreba obávať, že by sa mohlo vytvoriť nové centrum moci. Centrum moci bude vždy v politických stranách. Centrum moci bude tam, kde je väčšina, v parlamente. To je centrum moci. Prezident môže aktívne vstupovať do politiky, ale netreba sa obávať, že by som zrazu ako prezident začal robiť niečo, čo nezodpovedá funkcii prezidenta. Prezident je a musí byť nadstranícky, to znamená, že by som musel odísť z politickej strany. Nezoberiete mi moje sociálne cítenie, tu by som určite vláde neustále pripomínal - pozor, máte programové vyhlásenie, ktoré niečo hovorí, tak ho plňte poriadne, tak, ako ste ho napísali. Ale myslím si, že mám všetky skúsenosti na to, aby som zvládol funkciu prezidenta bez toho, aby som pociťoval nejaké záväzky alebo prílišnú náklonnosť k jednej časti politického spektra.

Kde vidíte svoju výhodu oproti iným kandidátom? V čom ste lepší kandidát ako pán Kiska, pán Kňažko, pán Hrušovský, pán Procházka, pán Čarnogurský, pani Mezenská a ostatní kandidáti?

Nebudem hovoriť, v čom som lepší. Ale myslím si, že sú dve veci, ktoré by mali ľudia zvážiť. Či budeme mať prezidenta, ktorý bude robiť hanbu tejto krajine, alebo prezidenta, ktorý je schopný niekam ísť, niečo povedať, niečo vyrokovať... Za mnou je naozaj veľa rôznych aktivít, či už domácich alebo zahraničných, ktoré sa skončili úspešne. Toto je možno najpodstatnejšie, verejnosti ponúknuť a povedať, že je tu človek, ktorý v slovenskej politike prešiel všetkým možným, ktorého len tak niekto na politickom poli neopije rožkom. Že je to človek, ktorý je aktívny aj na medzinárodnej úrovni. Toto je možno vec, ktorá môže byť v porovnaní s inými kandidátmi mojou prednosťou. Druhá prednosť je, že som politicky úplne nahý. O niektorých kandidátoch nevieme nič. A to, čo o nich vychádza na povrch, nie je práve najkrajšie. To tiež ešte určite bude predmetom diskusií a rozhovorov.