Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
S celou rodinou žil v tom čase za hranicami a kým sa Nemci spojili, z NSR a NDR vznikol veľký národ, my sme išli podľa slov Jána Kociana od seba.
Autor TASR
Bratislava 26. novembra (TASR) - Slováci a Česi dosiahli v dejinách spoločného štátu niekoľko významných kolektívnych úspechov. Po druhom mieste futbalistov na majstrovstvách sveta (MS) v roku 1962 v Čile, prišlo víťazstvo na majstrovstvách Európy 1976 v Juhoslávii a víťazstvo na olympiáde v roku 1980 v Moskve. Posledným úspechom ČSSR bola účasť na MS 1990 v Taliansku, na ktorom mali Slováci výrazný podiel. Najlepším futbalistom v krajine v tomto roku vyhlásili Jána Kociana.
Na Apeninskom polostrove mala vtedajšia ČSSR silné trénerské i hráčske osobnosti, československý futbal bol v roku 1990 šiesty na svete. "Prvé, čo mi napadne pri spomienke na tieto majstrovstvá sveta, je veľmi dobrá partia. Tá sa formovala už počas kvalifikácie, ktorá bola veľmi náročná. Ja som do tímu prišiel neskôr, pretože som v tej dobe legionárčil v nemeckom St. Pauli a spolu s Františkom Strakom sme prišli neskôr. Veľmi dobrú prácu v tom čase urobili tréneri Václav Ježek a Jozef Vengloš," povedal pre TASR Kocian.
Úspešná kvalifikačná jazda viedla cez Belgicko, Portugalsko, Luxembursko a Švajčiarsko. "Povyhrávali sme ťažké zápasy. Hlavne doma s Portugalskom 2:1, u nich sme remizovali 0:0, takže napriek tomu, že sme skončili v skupine druhí, bola to vydarená kvalifikácia." Hoci v základnej zostave bolo viac Čechov, v kádri bolo po jedenásť hráčov z oboch strán rieky Moravy. "Až na MS som si uvedomil, že nás bolo jedenásť Čechov a jedenásť Slovákov. Preto si nemyslím, že to bolo robené umelo, aby sme boli tzv. fifty-fifty, ale jednoducho sa to počas kvalifikácie takto vykryštalizovalo," spomína Kocian. Keďže v hokejovej reprezentácii Československa bola situácia opačná a dominovali v nej Česi, v tej futbalovej to bolo opačne, Slováci mali prevahu aj na majstrovstvách Európy v Belehrade v 1976. "My Slováci sme nepociťovali nevraživosť alebo nejaké negatívne vibrácie českých hráčov voči nám. Na MS v Taliansku sa skôr riešila emigrácia Luboša Kubíka a Iva Knoflíčka. Keďže obaja boli slavisti, tak sparťanom, ako Ivan Hašek, Václav Němeček, Július Bielik či Jožo Chovanec nebolo veľmi po vôli, keď prišli na MS ako na hotové, keďže v kvalifikácii vybojovali postup iní. Skôr sa teda riešil tento problém. Ale aj zásluhou Ježka s Venglošom bola atmosféra v tíme naozaj veľmi dobrá."
Opozično-koaličným sporom bránilo aj zloženie slovensko-českej trénerskej dvojice Ježek - Vengloš. Na šampionát do Talianska vtedy cestoval aj slovenský lekár Pavel Malovič. "Vengloš bol nabitý takou tou metodickou energiou a Ježek bol viac motivátor a bol emotívnejší. V tomto sa obaja veľmi vhodne dopĺňali. Na úspechu majú obaja výrazný podiel," dodáva Kocian, ktorý v tejto ére pôsobil už druhým rokom v nemeckom bundesligovom mužstve FC St. Pauli. "Najťažšie bolo v tej dobe pre mňa nájsť tím, ktorý by chcel hráča v mojom veku, keďže som už mal po tridsiatke. Ale St. Pauli vtedy hľadali stopéra. Nič som o tomto mužstve nevedel. Navyše som bol vojakom z povolania a nikdy som nebol v strane. Takže vybavovať povolenia bolo naozaj veľmi náročné," prezradil Kocian, ktorý prestupom do Nemecka vlastne reštartoval aj svoju reprezentačnú kariéru. "Do reprezentácie a aj na MS som sa vlastne dostal až odtiaľ. Ako hráč Banskej Bystrice som odohral v národnom mužstve iba dva zápasy. Potom mi ich pribudlo ďalších 24. Ale dokázal som stihnúť všetky vrcholy, teda účasť na MS a aj získať ocenenie pre najlepšieho futbalistu v Československu. Celá moja éra bola vydarená. Štvrťfinále MS bolo najväčším úspechom, zvlášť ak si spomeniem, koľko skvelých hráčov sa vtedy na takomto podujatí nezúčastnilo. Rovnako nemohli ísť vtedy do zahraničia, takže ja si uvedomujem, aké veľké šťastie som mal. Vážim si, že som mal takúto možnosť. Byť futbalistom roka je samozrejme veľká česť, ale ja by som celé to moje obdobie od roku 1988 až do 1993 pomenoval ako najväčší úspech v mojej kariére."
V drese Banskej Bystrice odohral Kocian 212 zápasov a strelil v nich 20 gólov, v tom Československom odohral 26 duelov bez gólového zápisu. "Z môjho pohľadu si najemotívnejšie spomínam na zápas, v ktorom sme v kvalifikácii na MS 1990 zvíťazili nad Portugalskom 2:1. Veľmi dlho sme v ňom ťahali za kratší koniec. Ale potom Mišo Bílek premenil nádherným spôsobom trestný kop a priblížili sme sa k víťazstvu. Išlo nám o veľa, Stana Grigu vylúčili a my sme aj tak otočili výsledok." Na MS sa do záverečnej nominácie dostali okrem Kociana ďalší Slováci Jozef Chovanec, Stanislav Griga, Vladimír Weiss, Milan Luhový, Július Bielik, Vladimír Kinier, Viliam Hyravý, Peter Palúch, Peter Fieber a Ľubomír Moravčík. Práve posledný z nich sa postaral o jeden z kľúčových momentov štvrťfinále proti Nemecku. "Nemci nás bili celý čas a potom Ľuba vylúčili. Práve v desiatich sme mali dve-tri veľké šance dostať Nemcov na kolená. Žiaľbohu sa nám to nepodarilo. Až potom doma pred televízorom, keď Nemci získali titul, som si uvedomil, ako blízko sme boli k úspechu. Ale už sa to nedalo vrátiť späť."
Od rozdelenia spoločnej federácie Čiech a Slovenska uplynulo 25 rokov. Nezvratné politické rozhodnutie vnímal každý občan inak, nie všetci s ním boli stotožnení. Kocian vtedy pôsobil v Nemecku, to sa v tom čase naopak zlúčilo. "Bolo to pre mňa dosť zvláštne. Hlavne preto, že som nebol aktívnym účastníkom, ale iba pozorovateľom. My sme už celá rodina žili za hranicami. Nemci sa vtedy spojili, z NSR a NDR vznikol veľký národ a my sme išli od seba, čo mi prišlo zvláštne. Vnímal som to tak, že sa oslabujeme nielen ekonomicky, ale aj športovo. Poviem otvorene, že som toto rozhodnutie nepokladal za šťastné." Niektorým Slovákom toto rozhodnutie otvorilo brány do reprezentácie, konkurencia sa pochopiteľne znížila. Doplatili však na to hokejisti, ktorí sa museli medzi elitu dostávať až z C-kategórie. Dnes však podľa Kociana majú slovenskí futbalisti navrch. "Je to celé o tom, kto má akú generáciu. Spomeňme si na tú českú okolo Milana Baroša, Tomáša Ujfalušiho či Pavla Nedvěda. Bola veľmi silná, keď sme my boli pozadu. Teraz sa karta obrátila. Keby sa spoločná reprezentácia tvorila teraz, tak jej základ by tvorilo možno sedem Slovákov a štyria Česi, to si dovolím tvrdiť. Väčšia kvalita je momentálne na našej strane," myslí si Kocian.
Po skončení aktívnej činnosti sa dal na trénerskú dráhu. V sezóne 1997/98 trénoval český klub Petra Drnovice, neskôr nemecké kluby FC Rot-Weiss Erfurt a Sportfreunde Siegen. Pracoval tiež ako asistent trénera v kluboch 1. FC Kolín a Eintracht Frankfurt. Na lavičku slovenskej reprezentácie zasadol 2. novembra 2006, keď nahradil Dušana Galisa. Kocian už predtým pôsobil pri reprezentácii, keď bol asistentom trénera Jozefa Vengloša v rokoch 1993 až 1995. V lete 2008 bol odvolaný. Neskôr sa stal asistentom trénera Karla Brücknera pri rakúskej reprezentácii a trénovanie si skúsil aj v Ázii. Naposledy pôsobil v poľskom klube Podbeskidzie Bielsko-Biala, s ktorým v októbri tohto roku rozviazal zmluvu. "Po príchode nového športového riaditeľa sa nám nezhodovali vízie, tak sme sa rozišli. Momentálne čakám, čo bude, chodím na zápasy po Slovensku. V marci budem mať šesťdesiat, do dôchodku sa ešte nechystám. Niekam by som ešte išiel, opäť skúšam nadviazať kontakty aj s Áziou, takže počkám si, čo osud prinesie," uzavrel Kocian.
Na Apeninskom polostrove mala vtedajšia ČSSR silné trénerské i hráčske osobnosti, československý futbal bol v roku 1990 šiesty na svete. "Prvé, čo mi napadne pri spomienke na tieto majstrovstvá sveta, je veľmi dobrá partia. Tá sa formovala už počas kvalifikácie, ktorá bola veľmi náročná. Ja som do tímu prišiel neskôr, pretože som v tej dobe legionárčil v nemeckom St. Pauli a spolu s Františkom Strakom sme prišli neskôr. Veľmi dobrú prácu v tom čase urobili tréneri Václav Ježek a Jozef Vengloš," povedal pre TASR Kocian.
Úspešná kvalifikačná jazda viedla cez Belgicko, Portugalsko, Luxembursko a Švajčiarsko. "Povyhrávali sme ťažké zápasy. Hlavne doma s Portugalskom 2:1, u nich sme remizovali 0:0, takže napriek tomu, že sme skončili v skupine druhí, bola to vydarená kvalifikácia." Hoci v základnej zostave bolo viac Čechov, v kádri bolo po jedenásť hráčov z oboch strán rieky Moravy. "Až na MS som si uvedomil, že nás bolo jedenásť Čechov a jedenásť Slovákov. Preto si nemyslím, že to bolo robené umelo, aby sme boli tzv. fifty-fifty, ale jednoducho sa to počas kvalifikácie takto vykryštalizovalo," spomína Kocian. Keďže v hokejovej reprezentácii Československa bola situácia opačná a dominovali v nej Česi, v tej futbalovej to bolo opačne, Slováci mali prevahu aj na majstrovstvách Európy v Belehrade v 1976. "My Slováci sme nepociťovali nevraživosť alebo nejaké negatívne vibrácie českých hráčov voči nám. Na MS v Taliansku sa skôr riešila emigrácia Luboša Kubíka a Iva Knoflíčka. Keďže obaja boli slavisti, tak sparťanom, ako Ivan Hašek, Václav Němeček, Július Bielik či Jožo Chovanec nebolo veľmi po vôli, keď prišli na MS ako na hotové, keďže v kvalifikácii vybojovali postup iní. Skôr sa teda riešil tento problém. Ale aj zásluhou Ježka s Venglošom bola atmosféra v tíme naozaj veľmi dobrá."
Opozično-koaličným sporom bránilo aj zloženie slovensko-českej trénerskej dvojice Ježek - Vengloš. Na šampionát do Talianska vtedy cestoval aj slovenský lekár Pavel Malovič. "Vengloš bol nabitý takou tou metodickou energiou a Ježek bol viac motivátor a bol emotívnejší. V tomto sa obaja veľmi vhodne dopĺňali. Na úspechu majú obaja výrazný podiel," dodáva Kocian, ktorý v tejto ére pôsobil už druhým rokom v nemeckom bundesligovom mužstve FC St. Pauli. "Najťažšie bolo v tej dobe pre mňa nájsť tím, ktorý by chcel hráča v mojom veku, keďže som už mal po tridsiatke. Ale St. Pauli vtedy hľadali stopéra. Nič som o tomto mužstve nevedel. Navyše som bol vojakom z povolania a nikdy som nebol v strane. Takže vybavovať povolenia bolo naozaj veľmi náročné," prezradil Kocian, ktorý prestupom do Nemecka vlastne reštartoval aj svoju reprezentačnú kariéru. "Do reprezentácie a aj na MS som sa vlastne dostal až odtiaľ. Ako hráč Banskej Bystrice som odohral v národnom mužstve iba dva zápasy. Potom mi ich pribudlo ďalších 24. Ale dokázal som stihnúť všetky vrcholy, teda účasť na MS a aj získať ocenenie pre najlepšieho futbalistu v Československu. Celá moja éra bola vydarená. Štvrťfinále MS bolo najväčším úspechom, zvlášť ak si spomeniem, koľko skvelých hráčov sa vtedy na takomto podujatí nezúčastnilo. Rovnako nemohli ísť vtedy do zahraničia, takže ja si uvedomujem, aké veľké šťastie som mal. Vážim si, že som mal takúto možnosť. Byť futbalistom roka je samozrejme veľká česť, ale ja by som celé to moje obdobie od roku 1988 až do 1993 pomenoval ako najväčší úspech v mojej kariére."
V drese Banskej Bystrice odohral Kocian 212 zápasov a strelil v nich 20 gólov, v tom Československom odohral 26 duelov bez gólového zápisu. "Z môjho pohľadu si najemotívnejšie spomínam na zápas, v ktorom sme v kvalifikácii na MS 1990 zvíťazili nad Portugalskom 2:1. Veľmi dlho sme v ňom ťahali za kratší koniec. Ale potom Mišo Bílek premenil nádherným spôsobom trestný kop a priblížili sme sa k víťazstvu. Išlo nám o veľa, Stana Grigu vylúčili a my sme aj tak otočili výsledok." Na MS sa do záverečnej nominácie dostali okrem Kociana ďalší Slováci Jozef Chovanec, Stanislav Griga, Vladimír Weiss, Milan Luhový, Július Bielik, Vladimír Kinier, Viliam Hyravý, Peter Palúch, Peter Fieber a Ľubomír Moravčík. Práve posledný z nich sa postaral o jeden z kľúčových momentov štvrťfinále proti Nemecku. "Nemci nás bili celý čas a potom Ľuba vylúčili. Práve v desiatich sme mali dve-tri veľké šance dostať Nemcov na kolená. Žiaľbohu sa nám to nepodarilo. Až potom doma pred televízorom, keď Nemci získali titul, som si uvedomil, ako blízko sme boli k úspechu. Ale už sa to nedalo vrátiť späť."
Od rozdelenia spoločnej federácie Čiech a Slovenska uplynulo 25 rokov. Nezvratné politické rozhodnutie vnímal každý občan inak, nie všetci s ním boli stotožnení. Kocian vtedy pôsobil v Nemecku, to sa v tom čase naopak zlúčilo. "Bolo to pre mňa dosť zvláštne. Hlavne preto, že som nebol aktívnym účastníkom, ale iba pozorovateľom. My sme už celá rodina žili za hranicami. Nemci sa vtedy spojili, z NSR a NDR vznikol veľký národ a my sme išli od seba, čo mi prišlo zvláštne. Vnímal som to tak, že sa oslabujeme nielen ekonomicky, ale aj športovo. Poviem otvorene, že som toto rozhodnutie nepokladal za šťastné." Niektorým Slovákom toto rozhodnutie otvorilo brány do reprezentácie, konkurencia sa pochopiteľne znížila. Doplatili však na to hokejisti, ktorí sa museli medzi elitu dostávať až z C-kategórie. Dnes však podľa Kociana majú slovenskí futbalisti navrch. "Je to celé o tom, kto má akú generáciu. Spomeňme si na tú českú okolo Milana Baroša, Tomáša Ujfalušiho či Pavla Nedvěda. Bola veľmi silná, keď sme my boli pozadu. Teraz sa karta obrátila. Keby sa spoločná reprezentácia tvorila teraz, tak jej základ by tvorilo možno sedem Slovákov a štyria Česi, to si dovolím tvrdiť. Väčšia kvalita je momentálne na našej strane," myslí si Kocian.
Po skončení aktívnej činnosti sa dal na trénerskú dráhu. V sezóne 1997/98 trénoval český klub Petra Drnovice, neskôr nemecké kluby FC Rot-Weiss Erfurt a Sportfreunde Siegen. Pracoval tiež ako asistent trénera v kluboch 1. FC Kolín a Eintracht Frankfurt. Na lavičku slovenskej reprezentácie zasadol 2. novembra 2006, keď nahradil Dušana Galisa. Kocian už predtým pôsobil pri reprezentácii, keď bol asistentom trénera Jozefa Vengloša v rokoch 1993 až 1995. V lete 2008 bol odvolaný. Neskôr sa stal asistentom trénera Karla Brücknera pri rakúskej reprezentácii a trénovanie si skúsil aj v Ázii. Naposledy pôsobil v poľskom klube Podbeskidzie Bielsko-Biala, s ktorým v októbri tohto roku rozviazal zmluvu. "Po príchode nového športového riaditeľa sa nám nezhodovali vízie, tak sme sa rozišli. Momentálne čakám, čo bude, chodím na zápasy po Slovensku. V marci budem mať šesťdesiat, do dôchodku sa ešte nechystám. Niekam by som ešte išiel, opäť skúšam nadviazať kontakty aj s Áziou, takže počkám si, čo osud prinesie," uzavrel Kocian.
