Washington/Bratislava 28. septembra (TASR) - Vznik ani početnosť slnečných erupcií nedokážeme ovplyvniť, najlepšou obranou pred týmto potenciálne devastačným javom je preto ďalší výskum s cieľom predvídať jeho výskyt a brániť pred ním naše technológie. Pre TASR to uviedol astrofyzik a riaditeľ Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) Peter Gömöry.

Solárne erupcie sú jedným z najenergetickejších javov v slnečnej sústave. Dostatočne veľká erupcia dokáže uvoľniť do medziplanetárneho priestoru obrovské množstvo hmoty s voľným elektrickým nábojom, a to takou silou, že sa dostane až k zemskému povrchu, približuje Gömöry.

"Tam môže spôsobiť poruchy na dlhých metalických zariadeniach – plynovody, vysokonapäťové rozvody prúdu a podobne," dodal Gömöry s tým, že poškodeniu by sa nevyhli ani satelity vrátane tých, ktoré sú zodpovedné za navigáciu.

Slnečné erupcie už v minulosti spôsobili škody, pripomína Gömöry: "Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia spôsobila silná slnečná erupcia zničenie hlavnej trafostanice v kanadskom Quebecu. Dôsledkom toho bol dlhší výpadok prúdu".

"Dá sa očakávať, že podobná porucha by dnes mala ešte väčšie následky. Sme totiž ako spoločnosť výrazne závislí od elektriny," uviedol.

Vedci v súčasnosti monitorujú našu najbližšiu hviezdu 24 hodín denne, približuje Gömöry s tým, že vďaka tomu dokážu varovať pred potenciálne nebezpečnou erupciou 1,5 dňa až dva dni vopred. Pravdepodobnosť výskytu erupcie, ktorá by mala potenciálne apokalyptické následky pre našu infraštruktúru, sa však už počíta ťažšie.

"Paradoxom je, že najsilnejšia doteraz vedecky pozorovaná erupcia bola tá prvá v histórii. Bola zaznamenaná 1. septembra 1859 britským astronómom Richardom Carringtonom (nezávisle aj Richardom Hodgsonom). Táto erupcia bola pozorovateľná aj voľným okom a spôsobila "polárnu" žiaru až v oblastiach nad Kubou či Havajskými ostrovmi (sú reportované aj prípady zhorenia telegrafov). Jej intenzita je odhadovaná na X50. Pripomínam, že už erupcie od úrovne X1 sú považované za veľmi silné," vysvetľuje Gömöry.

"Za 150 rokov od Carringtonovej erupcie nebola pozorovaná podobná – druhá najsilnejšia je na úrovni X20. Je preto ťažké odhadnúť, ako často a či vôbec dokáže Slnka vyprodukovať ešte silnejšiu erupciu, povedzme X100. Ak áno, je o to dôležitejšie, aby základný výskum Slnka pokračoval čo možno najrýchlejšie," zdôraznil riaditeľ Astronomického ústavu SAV.

Silnejšie slnečné erupcie objavil Nicolas Brehm zo švajčiarskeho inštitútu technológii v Zürichu, ktorý neštuduje Slnko, ale stopy po týchto javoch hľadá priamo na Zemi, informoval vedecký mesačník Scientific American.

V roku 2012 objavili bádatelia stopy po erupcii, ku ktorej došlo v roku 775 a ktorá bola desať- až 100-krát silnejšia než Carringtonova. "Bolo to skutočne ohromujúce," povedal Brehm. "Nemysleli sme si, že sa môže stať niečo také veľké."

Brehmov tím odvtedy objavil stopy ďalších pradávnych mohutných erupciách – jednej v roku 7176 pred naším letopočtom a ďalšej v roku 5259 pred n. l.

Keď solárne častice narazia do našej atmosféry, môžu vytvoriť rádioaktívne izotopy prvkov, ako napríklad uhlík-14, ktoré sa potom ukladajú do stromov. Vďaka týmto rádioaktívnym časticiam dokázali vedci nájsť dôkazy o spomínaných erupciách.

"Iba teraz si začíname uvedomovať, že Slnko dokáže byť oveľa energickejšie a aktívnejšie, ako sme si mysleli," približuje Brian Thomas z Washburnskej univerzity v americkom štáte Kansas.

"Keď ľudia študovali mohutné erupcie na iných hviezdach, diskutovali o tom, či niečo také dokáže (vyprodukovať) aj Slnko. Z týchto historických záznamov sa zdá, že Slnko je schopné (to urobiť). Je dosť veľa dôvodov byť znepokojený," zhrnul Thomas.