Bratislava 26. júna (TASR) - V dňoch od 11. do 16. júla 1843 sa na fare v Hlbokom stretli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Išlo o pamätné stretnutie, pretože sa na ňom dohodli na uzákonení spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenského nárečia. Kodifikovaním spisovnej slovenčiny nadviazali štúrovci na bernolákovcov, ktorí uzákonili spisovný jazyk ako prví a to na základe západoslovenčiny.

Veľkú úctu k bernolákovcom prechováva dlhoročný člen Slovenského národného divadla (SND), popredný slovenský recitátor a pedagóg Štefan Bučko. Už viac ako 40 rokov prezentuje tvorbu básnikov, pretože, ako sám hovorí, "lyrika ho od mladosti namotávala zrozumiteľným pocitovým svetom".

Bernolákovci a najmä Anton Bernolák, ktorý vydal v roku 1791 Etymológiu slovenských slov (Etymologia Vocum Slavicarum), urobili na tie časy podľa Bučka "obrovský intelektuálny výkon". Tento počin Antona Bernoláka zvýrazňuje fakt, že na ďalší zväzok etymológie sme čakali až do roku 2016, keď vydal Ľubor Králik Stručný etymologický slovník slovenčiny. Nemožno nespomenúť ani klasika slovenskej literatúry Jána Hollého, ktorý povýšil bernolákovčinu tým, že do nej preložil Vergiliov epos Eneida, jedno z kľúčových diel svetovej spisby, ale rovnako písal aj vlastné eposy, ako napríklad Svatopluk či Cirillo-Metodiada zo slovenskej histórie a aj básnický konštrukt Sláv.

Bučko hovorí, že študenti prijímajú Jána Hollého s neuveriteľným záujmom: "Keď som im povedal, že Homér je v podstate zakladateľ svetovej hip-hopovej subkultúry, ktorá sa nazýva rapom, tak Hollý je v podstate prvý slovenský raper, ktorý o tom síce vtedy nevedel, ale my už áno, že v bernolákovskej slovenčine sa dá vynikajúcim spôsobom v tomto jazyku rapovať," uviedol pre TASR Bučko.

Umelec tvrdí, že štúrovská generácia mala Hollého a Bernoláka vo veľkej úcte. "Vedeli, že môžu stavať na niečom výnimočnom, len boli presvedčení o tom, že západoslovenčina nevie osloviť celé Slovensko, takže štúrovčina bola v tomto zmysle univerzálnejšia. Ale aj Šmatlák (Stanislav Šmatlák, slovenský literárny historik - pozn. red.) dosvedčuje, že štúrovské pokolenie sa ohromujúco učilo spamäti Hollého verše a s nadšením ho recitovali," spresnil Bučko.

Práve najrevolučnejší štúrovský básnik Janko Kráľ a jeho romantická balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko priviedla Bučka definitívne k myšlienke, aby sa vydal cestou hereckou. Prvýkrát verejne recitoval baladu s veľkým úspechom na maturitnom večierku. To bol ten zlomový moment, po ktorom sa dostal k poézii a odvtedy ju pestuje a rozvíja.

"Môj vzťah k slovenčine je, samozrejme, veľmi živý a veľmi konkrétny hlavne cez to, že sa viazanú formu jazyka snažím dostávať do povedomia a tou je väčšinou poézia," vyznal sa umelec.

Jazyk je živý organizmus, ktorý sa neustále vyvíja. V tejto súvislosti sa vedú diskusie o tom, či nie je slovenčina zaplavená až prílišným prenikaním cudzích výrazov, najmä anglických. "Prenikaniu cudzích výrazov sa v podstate nevyhne nijaký malý národ. Je to prirodzená súčasť interkulturalizácie, čiže tomuto sa pravdepodobne nedá vyhnúť," povedal pre TASR Bučko. Súčasne zdôraznil, že i keď je "intervencia" iných jazykov do našej kultúry omnoho väčšia ako v minulosti, slovenčina sa aj vplyvom našej literatúry a divadiel rozvíja, v texte sa nestráca, je to modernejší vyjadrovací jazyk.



Zdroj: Š. Bučko: Ja, báseň (2023)