Bystrička/Bratislava 30. júla (TASR) – Od narodenia slovenského partizánskeho veliteľa Viliama Žingora uplynie v nedeľu 30. júla 105 rokov. Bol vyznamenaný Radom Slovenského národného povstania (SNP) I. triedy a menovaný za jedného z hlavných predstaviteľov Zväzu slovenských partizánov.

V roku 1950 bol za kritiku komunistickej strany krivo obvinený z protištátnej činnosti a odsúdený na smrť.

Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v Bystričke. Pôvodným povolaním bol úradník, pracoval v Roľníckej vzájomnej pokladnici v Turčianskom Svätom Martine (v súčasnosti Martin). V rokoch 1942-1943 bol kníhkupcom v Bratislave. V roku 1943 mal narukovať do Slovenskej armády. Vyhol sa nástupu a zbehol do hôr. Na jar 1944 založil nad Bystričkou v okolí Martinských hôľ partizánsku skupinu. V auguste 1944 založil lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov. Jeho partizánska skupina sa dňa 25. augusta 1944 spojila so skupinou Piotra Velička v Sklabini a Žingor sa stal veliteľom 2. československej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika. Brigáda pôsobila v Rajeckej doline a podieľala sa na obrane povstaleckého územia.

Po druhej svetovej vojne vstúpil Žingor do Komunistickej strany Slovenska (KSS, 1945), v Slovenskej národnej rade (SNR) bol jej poslancom. Stal sa funkcionárom Zväzu slovenských partizánov. Nespokojný s politikou strany z jej radov v júli 1947 vystúpil. Otvorene ju kritizoval, upozorňoval na falošných partizánov, ktorí sa za nich začali vydávať až po vojne. Neprijal politické zmeny po roku 1948, za čo ho perzekvovali. Bol prenasledovaný, často bez práce a finančných prostriedkov. V roku 1949 prijal ponuku spolubojovníka nasťahovať sa do jeho chaty v Račkovej doline vo Vysokých Tatrách. Pre komunistické vedenie však bolo nepredstaviteľné, aby sa legendárny partizánsky veliteľ ukrýval v horách. Nezapadalo to do línie budovateľského úsilia komunistickej strany. Keď Žingor odmietol ponuku predsedu KSS Viliama Širokého vrátiť sa z hôr a zaradiť sa do normálneho života, stal sa nepriateľom štátu.

V novembri 1949 sa na Slovensku rozbehla akcia "Turiec", teda likvidácia údajnej protištátnej skupiny na čele so Žingorom. Posilnená Štátna bezpečnosť (ŠtB) v Martine a Žiline rozbehla veľké zatýkanie a domové prehliadky, dokopy zaistili 150 ľudí. Žingora zatkli v horách 27. novembra 1949. Väznili a vyšetrovali ho v Prahe a Bratislave. Podľa žaloby Štátnej prokuratúry v Bratislave skupina okolo Žingora zničila ideály Slovenského národného povstania (SNP), pokúsila sa zničiť ľudovodemokratické zriadenie, organizovala branné a pomocné sily. Všetci boli stíhaní za velezradu.

Vo vykonštruovanom procese bol Viliam Žingor odsúdený za rozvratnú protištátnu činnosť na trest smrti. Spolu s ním aj Samuel Bibza a Ladislav Nosák, ďalší členovia štábu partizánskej brigády. Justičnú vraždu nad Viliamom Žingorom vykonali 18. decembra 1950. V skorých ranných hodinách ho obesili.

V roku 1968 Viliama Žingora právne rehabilitovali. Súd vyniesol oslobodzujúci rozsudok, ale neskoršia normalizácia zabránila, aby sa o veci hovorilo a písalo. Plnej rehabilitácie sa mu dostalo až po roku 1989. Žingorovho vyšetrovateľa Bohumila Doubeka ešte za socializmu uväznili na deväť rokov za jeho kruté vyšetrovacie metódy.

O živote Viliama Žingora vyrobila Slovenská televízia v roku 1991 dokumentárny film Posledná noc Viliama Žingora. V roku 2009 vydal historik Róbert Letz publikáciu Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol.