Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
K téme sa vyjadrujú predovšetkým politici, propagandisti, žurnalisti a politológovia. Solídny historický výskum tohto obdobia sa ešte neuskutočnil, uviedol profesor Šutaj.
Autor TASR
Košice 25. novembra (TASR) – V súvislosti s rozdelením Československa pred 30 rokmi považuje historik Štefan Šutaj za podstatné, že sa tak stalo nenásilným a pomerne korektným spôsobom. Dosiaľ pritom chýba dôkladný historický výskum tohto obdobia. Poukázal na to pri príležitosti piatkového výročia od ústavného zákona o zániku spoločného štátu, ktorý prijalo Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR) 25. novembra 1992.
Dodnes sa diskutuje o tom, či to bol náležitý spôsob ukončenia existencie Československa a či nemalo rozhodnúť referendum občanov. "K téme sa vyjadrujú predovšetkým politici, propagandisti, žurnalisti a politológovia. Solídny historický výskum tohto obdobia sa ešte neuskutočnil," uviedol profesor Šutaj, ktorý pôsobí na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (FF UPJŠ). Jeho vyjadrenia poskytol TASR Marián Gladiš z FF UPJŠ.
Ústavný zákon stanovil, že uplynutím 31. decembra 1992 zaniká ČSFR. Nástupníckymi štátmi sa stali nezávislé Slovensko a Česko. "Podstatné v tomto prípade je, že spôsob, akým sa ukončilo pôsobenie československého štátu, bol relatívne korektný, nekonfliktný, že pri ňom nehynuli ľudia a nerinčali zbrane. Na oboch stranách hraníc zostali možno nejaké škrabance, ale aj priateľské vzťahy a možnosti pre konsenzuálne spolunažívanie," zhodnotil Šutaj.
Podľa mienky historika jubilejné konferencie, semináre a oslavné či odmietavé výpovede aktérov doby a politických analytikov nemôžu nahradiť odbornú historickú kritiku priebehu a odhaľovania súvislostí historickej udalosti. "Preto aj ja môžem povedať iba to, že existovali viaceré možnosti, ako ukončiť existenciu štátu. Mohlo sa tak stať aj referendom, čo by bol proces podstatne dlhšie trvajúci s nejasným výsledkom. Vtedy relevantné autority sa dohodli na zániku spoločného štátu a poslanci na to príslušného zákonodarného orgánu to potvrdili svojím rozhodnutím. Historik vo svojej práci nerozhoduje o tom, čo malo a čo nemalo byť, ale skúma súvislosti historického vývoja, preto nemôžeme ani od historikov očakávať konsenzuálne rozhodnutie o správnosti alebo nesprávnosti postupu v danej historickej dobe," zdôraznil Šutaj.
Diskusiu stále vyvoláva aj ustanovenie zákona, podľa ktorého Česká a Slovenská republika nesmú po zániku federácie používať štátne symboly ČSFR. Česká strana to nerešpektovala a ponechala si štátnu vlajku Československa. Otázkou je, či na to mala historicky oprávnený dôvod. "Bola to kombinácia historických dôvodov a pragmatickej politiky. Slovensko malo svoju historickú vlajku, ktorá bola akceptovaná politikou aj obyvateľstvom ešte pred rozdelením štátu. Česká strana štátu bola viac zainteresovaná na československej vlajke, čo vyplývalo aj z toho, že Česi vnímali Československo v duchu koncepcie politického, ale aj etnického čechoslovakizmu ako český štát. Navyše, neexistovala jednoznačná dohoda politických elít o podobe novej vlajky samostatného českého štátu," uviedol historik. Zároveň pripomenul, že pre slovenské reprezentácie bolo v tom čase podstatné rozdelenie štátu a spor o vlajku mal iba marginálnu rolu. "Z historických aj praktických dôvodov o starý symbol nemali záujem," vysvetlil.
Schválenie ústavného zákona o zániku federácie napokon prešlo len o niekoľko hlasov. Dôvody, prečo ani hlasovanie o tomto zákone nebolo jednoznačné, podľa Šutaja vyplývali z ideových postulátov. "Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), menšinové politické strany a Strana demokratickej ľavice (SDĽ) mali vnútorné politické bariéry pri podpore zákona. Tie boli podložené aj reálnymi výhradami," skonštatoval. Spomenul pritom obavu, že by rozpad štátu mohol vyvolať podobné konflikty, ako boli na Balkáne, reálnu citovú naviazanosťou na československý štát, ako aj verejnú mienku, ktorá nebola jednoznačne naklonená rozpadu štátneho útvaru. Existovali pritom aj odborné dôvody a presvedčenie, že je potrebné, aby Slováci boli začlenení do väčšieho celku, čo by mohlo byť výhodnejšie z hľadiska ekonomického rastu, začleňovania sa do európskych ekonomických a vojenských zoskupení. Historik poukázal tiež na obavu vyplývajúcu z etnickej štruktúry Slovenska s vysokým podielom etnických menšín aj na obavu z možných nacionalistických a extrémnych podôb domácej politiky. "Napriek uvedeným a aj ďalším neuvedeným skutočnostiam bol ústavný zákon o zániku federácie 25. novembra 1992 prijatý," dodal Šutaj.
Dodnes sa diskutuje o tom, či to bol náležitý spôsob ukončenia existencie Československa a či nemalo rozhodnúť referendum občanov. "K téme sa vyjadrujú predovšetkým politici, propagandisti, žurnalisti a politológovia. Solídny historický výskum tohto obdobia sa ešte neuskutočnil," uviedol profesor Šutaj, ktorý pôsobí na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (FF UPJŠ). Jeho vyjadrenia poskytol TASR Marián Gladiš z FF UPJŠ.
Ústavný zákon stanovil, že uplynutím 31. decembra 1992 zaniká ČSFR. Nástupníckymi štátmi sa stali nezávislé Slovensko a Česko. "Podstatné v tomto prípade je, že spôsob, akým sa ukončilo pôsobenie československého štátu, bol relatívne korektný, nekonfliktný, že pri ňom nehynuli ľudia a nerinčali zbrane. Na oboch stranách hraníc zostali možno nejaké škrabance, ale aj priateľské vzťahy a možnosti pre konsenzuálne spolunažívanie," zhodnotil Šutaj.
Podľa mienky historika jubilejné konferencie, semináre a oslavné či odmietavé výpovede aktérov doby a politických analytikov nemôžu nahradiť odbornú historickú kritiku priebehu a odhaľovania súvislostí historickej udalosti. "Preto aj ja môžem povedať iba to, že existovali viaceré možnosti, ako ukončiť existenciu štátu. Mohlo sa tak stať aj referendom, čo by bol proces podstatne dlhšie trvajúci s nejasným výsledkom. Vtedy relevantné autority sa dohodli na zániku spoločného štátu a poslanci na to príslušného zákonodarného orgánu to potvrdili svojím rozhodnutím. Historik vo svojej práci nerozhoduje o tom, čo malo a čo nemalo byť, ale skúma súvislosti historického vývoja, preto nemôžeme ani od historikov očakávať konsenzuálne rozhodnutie o správnosti alebo nesprávnosti postupu v danej historickej dobe," zdôraznil Šutaj.
Diskusiu stále vyvoláva aj ustanovenie zákona, podľa ktorého Česká a Slovenská republika nesmú po zániku federácie používať štátne symboly ČSFR. Česká strana to nerešpektovala a ponechala si štátnu vlajku Československa. Otázkou je, či na to mala historicky oprávnený dôvod. "Bola to kombinácia historických dôvodov a pragmatickej politiky. Slovensko malo svoju historickú vlajku, ktorá bola akceptovaná politikou aj obyvateľstvom ešte pred rozdelením štátu. Česká strana štátu bola viac zainteresovaná na československej vlajke, čo vyplývalo aj z toho, že Česi vnímali Československo v duchu koncepcie politického, ale aj etnického čechoslovakizmu ako český štát. Navyše, neexistovala jednoznačná dohoda politických elít o podobe novej vlajky samostatného českého štátu," uviedol historik. Zároveň pripomenul, že pre slovenské reprezentácie bolo v tom čase podstatné rozdelenie štátu a spor o vlajku mal iba marginálnu rolu. "Z historických aj praktických dôvodov o starý symbol nemali záujem," vysvetlil.
Schválenie ústavného zákona o zániku federácie napokon prešlo len o niekoľko hlasov. Dôvody, prečo ani hlasovanie o tomto zákone nebolo jednoznačné, podľa Šutaja vyplývali z ideových postulátov. "Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), menšinové politické strany a Strana demokratickej ľavice (SDĽ) mali vnútorné politické bariéry pri podpore zákona. Tie boli podložené aj reálnymi výhradami," skonštatoval. Spomenul pritom obavu, že by rozpad štátu mohol vyvolať podobné konflikty, ako boli na Balkáne, reálnu citovú naviazanosťou na československý štát, ako aj verejnú mienku, ktorá nebola jednoznačne naklonená rozpadu štátneho útvaru. Existovali pritom aj odborné dôvody a presvedčenie, že je potrebné, aby Slováci boli začlenení do väčšieho celku, čo by mohlo byť výhodnejšie z hľadiska ekonomického rastu, začleňovania sa do európskych ekonomických a vojenských zoskupení. Historik poukázal tiež na obavu vyplývajúcu z etnickej štruktúry Slovenska s vysokým podielom etnických menšín aj na obavu z možných nacionalistických a extrémnych podôb domácej politiky. "Napriek uvedeným a aj ďalším neuvedeným skutočnostiam bol ústavný zákon o zániku federácie 25. novembra 1992 prijatý," dodal Šutaj.
