Bratislava 15. apríla (TASR)- Napriek tomu, že pomníky padlým v prvej svetovej vojne nie sú ani zďaleka jedinými vojenskými pomníkmi na území Slovenska, sú vďaka svojim špecifickým prvkom väčšinou ľahko rozpoznateľné. Najdôležitejším identifikačným znakom je letopočet 1914–1918. Ostatné prvky sa líšia v závislosti od veľkosti obce, lokality, prostredia, autora či spôsobu realizácie stavby.

Podľa grafického zobrazenia môžeme rozdeliť pomníky padlým do niekoľkých skupín. Najčastejšie bol pomník padlým v prvej svetovej vojne ozdobený sochou. Výstavba pomníkov, ktorých súčasťou bola socha, znamenala väčšie náklady pre obec, respektíve pre jej obyvateľov, pretože bolo nutné okrem kamenára zaplatiť aj prácu sochára.

Prvou a najrozšírenejšou skupinou vyskytujúcou sa na pomníkoch sú sakrálne sochy. Ide najmä o figúry anjelov, sochy Panny Márie a Ježiša Krista. Súvisí to s veľkou ľudovou zbožnosťou obyvateľov Slovenska, ale i s ponímaním posmrtného života. Samostatne stojace sochy sú skôr výnimočné. Oveľa rozšírenejšie sú sochy padlých alebo zomierajúcich, ležiacich alebo kľačiacich vojakov v kombinácii s postavou anjela alebo Krista, prípadne inej postavy sakrálneho charakteru, ktorý drží umierajúcu postavu v náručí, alebo nad ňou stojí.

Ďalším druhom sú sochy alebo súsošia slovenskej rodiny. Najčastejšie súsošie tvorí žena – matka, muž – vojak a dieťa alebo deti. Výjavy zobrazujú lúčenie rodiny pred odchodom na front, takže majú vyslovene smútočný charakter.

Objavujú sa aj alegorické sochy zvierat, najčastejšie levov alebo levíc. Medzi vyobrazením leva alebo levice je zásadný rozdiel. Zatiaľ čo lev je v našom prostredí chápaný ako symbol československej štátnosti, v maďarskom ponímaní je skôr symbolom hrdinskosti. Socha levice v gréckej mytológii zase symbolizuje strážkyňu hrobky a ochrankyňu mŕtvych.

Pekným príkladom hry so symbolikou je osud pomníka so sochou leva v Giraltovciach (okres Svidník). Podľa miestnej kroniky bol lev postavený ešte za vojny a mal pôvodne symbolizovať rakúsko-uhorské víťazstvo nad Rusmi roku 1915. Prirodzene bola socha situovaná na sever, teda v smere ruského ústupu. Po vojne a vzniku Československa bola však obrátená na juh, tak aby lev ceril zuby na vtedy nepriateľské Maďarsko. Na južnom Slovensku sa často vyskytuje symbol typický pre maďarské prostredie – mytologický vták Turul.

Iným druhom pomníka padlým so sochou, je pomník so samostatne stojacou sochou vojaka. Tak, ako pri pomníkoch so sakrálnymi námetmi, aj pri tomto type pomníka môžeme rozlíšiť niekoľko variácií ovplyvňujúcich jeho celkový výraz a charakter.

Najčastejšie ide o sochu smútiaceho vojaka vyobrazeného stojac so sklonenou hlavou, či opierajúc sa o zbroj. Druhým typom je pomník s vojakom – hrdinom, socha vojaka stojí v plnej zbroji, hlavu nemá sklonenú na znak smútku, takže symbolický význam sa posúva k oslave padlých hrdinov. Je typický najmä pre oblasti s maďarskou menšinou.

Ojedinelým typom je pomník viažuci sa k slovenskej historickej osobnosti. Na Slovensku ide v prvom rade o Milana Rastislava Štefánika, ktorý ale nie je klasickou historickou postavou. V čase stavania pomníkov padlým bol mŕtvy len krátko a s padlými v rakúsko-uhorských armádach mal málo spoločné. Pravý dôvod zakomponovania Štefánikovej sochy alebo busty do pomníka padlým tkvel v jeho prepojenosti s legionárskou tradíciou. Postava Štefánika bola tak v istom ohľade zneužívaná.

Samostatným, pomerne rozšíreným typom pomníka padlým, je pomník stĺpového typu, respektíve pomníkový stĺp. Pomník je tak tvorený stĺpom, niekedy krížom, dvojkrížom alebo iný objektom.

Pri zobrazovaní pomníkov padlým je veľmi časté používanie rôznych symbolov. Pomerne často sa objavuje slovenský znak, v iných prípadoch prvorepublikový štátny znak.

Časté je vyobrazenie lipovej ratolesti ako symbolu slovanstva, v maďarskom prostredí aj bukových listov, rôznych vojenských symbolov, ako sú delostrelecké granáty, meče, pušky, prilby, bajonety a podobne. Naopak, na pomníkoch sa neobjavuje dnešný symbol mieru – holubica, keďže tento symbol vznikol v súvislosti so svetovým kongresom mieru až v roku 1949.