Keďže už uplynulo šesť mesiacov od neschválenia návrhu na zrušenie amnestií, skupina poslancov vedená Jánom Budajom ho opäť predložila do parlamentu. Keďže motyka naozaj nestrieľa, už vopred možno povedať, že nebude schválený ani teraz, ale jedným dychom treba dodať, že v takom prípade sa na rokovacom stole parlamentu opäť ocitne o šesť mesiacov.

Aj napriek tomu, že vláda Roberta Fica teraz prichádza s novinkou – parlamentu navrhuje schváliť Deklaráciu Národnej rady SR o amnestiách z roku 1998. Bez ohľadu na kvalitu oboch textov možno konštatovať, že hlavný politický rozdiel medzi nimi je nasledovný: kým na schválenie Deklarácie stačí nadpolovičná väčšina prítomných poslancov - čo môže byť najmenej 39 poslancov, na prijatie návrhu na zrušenie amnestií je potrebný súhlas najmenej 90 poslancov. Inými slovami, kým na schválenie Deklarácie koalícia nepotrebuje ani jedného mimovládneho poslanca, návrh na zrušenie amnestií vyžaduje podporu množstva koaličných poslancov. Výsledky hlasovania v oboch prípadoch sú tak vzhľadom na kvalitu slovenskej politickej scény - ktorá je založená na rozložení a počte žetónov - predvídateľné.

Samozrejme, to, že vláda navrhuje parlamentu schváliť Deklaráciu Národnej rady SR, je absurdné, pretože tým verejne degraduje parlament. Obzvlášť potom, ako parlament odmietol v tej istej veci pred šiestimi mesiacmi podobné vyhlásenie. Rovnaká koalícia pôsobí aj v parlamente a ak by ju navrhla v ňom, hneď by to inak vyzeralo. Z tohto uhla pohľadu platí, že ak by sa rozhodla Deklaráciu schváliť vláda, námietky by neboli namieste – ak to však navrhuje schváliť parlamentu, namieste sú. Mimochodom, keby pred šiestimi mesiacmi vyhlásenie k amnestiám vládna koalícia podporila, dnes by mala v rukách oveľa lepšie argumenty. Parlamentu ho však predložil mimovládny poslanec, čo bolo pre vládnu koalíciu automaticky neprijateľné, aj keď by to bolo pre ňu politicky výhodné: dnes by mohla argumentovať, že podporila aj iný ako koaličný návrh a že ním považuje problém amnestií za vybavený. Teraz bude nútená sama čeliť argumentu, že jej vláda zneužíva a dehonestuje svojim návrhom parlamentnú demokraciu.

Debata o právnych a politických aspektoch možnosti zrušenia amnestií udelených v roku 1998 zastupujúcim prezidentom V. Mečiarom nikam nevedie ani po mnohých rokoch – časť právnikov a politikov je stále za ich zrušenie, časť právnikov a politikov je proti. Zhoda je azda iba na tom, že nemali byť vôbec udelené. Podstatné je tak niečo celkom iné a síce, že na Slovensku viditeľne neplatia pravidlá dané Ústavou, ale mocou, presnejšie vládnou koalíciou. Nič na tom nemení, že raz vládne koalícia taká a inokedy onaká, keďže spôsoby nakladania s mocou zostávajú podobné. Aj preto je Slovensko viac právnickým ako právnym štátom.

Známa otázka, kto postráži strážcov, je aj v tomto prípade úplne namieste. Totiž, ak parlament zruší minulosť, teda rozhodnutie o amnestiách z roku 1998, kto postráži, aby o pár rokov v inom zložení nezrušil rozhodnutie o ich zrušení. A ďalší parlament zase nezrušil rozhodnutie o zrušení zrušeného. A ďalší parlament...

Nebezpečný kolotoč. Lebo nejde len o amnestie, ide aj o právny štát.