Viedeň/Bratislava 1. decembra (TASR) - Hugo Haas bol ozajstnou filmovou hviezdou hollywoodskeho formátu. V ére prvorepublikového českého filmu bol najobľúbenejším komikom spolu s Vlastom Burianom. K jeho pestrému životnému príbehu patria okamihy slávy, búrlivé večierky, milostné dobrodružstvá a kokaín, ale aj vynútená emigrácia a kuriózna smrť. Od náhleho úmrtia legendárneho herca Huga Haasa uplynie v sobotu 1. decembra 50 rokov.
Hugo Haas sa narodil 19. februára 1901 v Brne, jeho matka bola ruská šľachtičná židovského pôvodu. Študoval spev na brnianskom konzervatóriu. Jeho pedagógom bol aj slávny skladateľ Leoš Janáček a práve on vraj Haasovi poradil, aby sa radšej venoval herectvu. Podľa inej verzie si jeho talent všimol riaditeľ brnianskeho Národného divadla Václav Štech a ponúkol mladému Haasovi angažmán. V každom prípade sa Haas po skončení školy v roku 1920 ocitol na divadelných doskách. Po krátkych zastávkach v Ostravskom divadle a v pražskom Divadle komédie napokon v roku 1924 prešiel do divadla Na Vinohradoch a od roku 1930 zakotvil v Národnom divadle.
Hugo Haas v komédii Život je pes (na snímke 4 s Teodorom Pištěkom).Foto: Prtscr/Youtube
V tom istom roku si zahral v prvom českom zvukovom filme Když struny lkají režiséra Friedricha Fehéra. Po melancholickom príbehu spracovanom na základe prózy Leva Nikolajeviča Tolstého však prišiel zlom Haasovej kariéry v podobe komédie Muži v offsidu. Tu sa ukázal jeho komediálny talent. Prózu spisovateľa Karla Poláčka o futbalových nadšencoch v roku 1931 nakrútil Svatopluk Inneman. Haas zažiaril v úlohe obchodníka Roberta Načeradca, ktorý fandí pražskej Slávii, no ako asistenta v obchode zamestná fanúšika Sparty Emana Habáska.
Vyložene posteľový typ
"Stvoril si neopakovateľný spôsob moderného, antisentimentálneho autorského herectva, ktoré do tých čias nemalo obdobu. Jeho komika bola založená na mnohých jemných výrazových polohách a silne inklinovala k irónii a sebairónii,“ napísal o Haasovi portál magazinuni.cz.
Vo filme sa objavilo to, čomu sa neskôr začalo hovoriť „filmové hlášky“. Teda zľudovelé výroky. Hlavný hrdina v Haasovom podaní po spackanom futbalovom zápase filozofuje: „Mám ja nejakú radosť na svete? Nemám. Môžem ja vôbec existovať? Nemôžem... A vôbec, čo sa vlastne rozčuľujem? Je Slávia môj závod? Nie je. Je Slávia moja starosť? Nie je. Mám si z toho niečo robiť? Nemám. Tak sa nebudem rozčuľovať.“
Hugo Haas so Světlou Svozilovou vo filme Mravnost nade vše.Foto: Prtscr/Youtube
Nasledovala hlavná rola v komédii Život je pes (1933), kde sa Hugo Haas stretol nielen s režisérom Martinom Fričom, ale aj s vychádzajúcou hereckou hviezdou Adinou Mandlovou, s ktorou prežil milenecký vzťah. Herec bol totiž miláčikom žien a jeho statná postava a príjemný hlas, ale aj zmysel pre humor, doslova lákali jeho obdivovateľky. Navyše chodil elegantne oblečený. Režisér Otakar Vávra spomína: „Keď sme išli spolu po Národnej triede, neminuli sme jedinú ženu, mladú alebo stredného veku, ktorá by sa za ním neobzrela so sľubným úsmevom. Haas bol totiž veľmi zábavný spoločník a vyložene posteľový typ.“
Podľa spomienok Voskovca a Wericha mala istá dáma Haasovi v chúlostivej situácii povedať (výrok nechajme v češtine): „Mistře, to jsem ani netušila, jaké vy jste prase!“
K bohémskemu spôsobu života patrili aj okázalé večierky a tiež vtedy obľúbený kokaín. Toho sa však vzdal ihneď po svadbe s Máriou Bibikoffovou.
Vo svojej knihe Dlhá svadobná cesta jeho žena opisuje, ako našla u Huga Haasa v kúpeľni kokaín. Myslela si, že je to prací prášok. „Nie, to je kokain, to som kedysi bral. Vyhoď to, prosím, do záchoda,“ odpovedal umelec.
Strieľal naňho nacista
Zo zoznamu jeho ďalších filmov možno spomenúť Jedenácté přikázání a Ať žije nebožtík – oba filmy nakrútil v roku 1935 Martin Frič. Ten obsadil Huga Haasa aj vo veselohre Mravnost nade vše (1937) pranierujúcej pokryteckú morálku.
Za vrchol Haasovho československého obdobia sa považuje dráma Bílá nemoc (1937), ktorú sám režíroval a stvárnil hlavnú postavu doktora Galéna. Sfilmovaný román Karla Čapka sa stal najvýraznejším varovaním pred hrozbou fašizmu, aké v predmníchovskom Československu vzniklo.
Tragické dopady doby pocítil Haas aj na vlastnej koži. Pre svoj židovský pôvod bol čoraz častejšie terčom útokov. Ťažko prežíval smrť svojho priateľa Karla Čapka počas Vianoc 1938, na ktorej sa takisto podpísal nátlak nacistov. Haas vtedy povedal: "To už je naozaj koniec. Teraz sa to všetko začne."
V roku 1939 dostal okamžitú výpoveď z Národného divadla. Pred manželkou v rizikovom tehotenstve ju však tajil. Pravidelne večer odchádzal z domu, aby si myslela, že ide na predstavenie, v skutočnosti sa však prechádzal pražskými ulicami. Po 15. marci 1939, keď Čechy a Moravu obsadili Nemci, na Haasa raz v bare vystrelil opitý nemecký dôstojník s výkrikmi „Juden raus!“.
Hneď po tejto udalosti Haasovci utiekli, pričom v Prahe museli nechať svojho päťtýždňového syna. Rodičov, ktorým sa cez Francúzsko a Španielsko podarilo dostať do Spojených štátov amerických, opäť videl až po vojne ako sedemročný.
Čierne vrany ako smrť
Za oceánom sa Hugo Haas prepracoval od menších úloh cudzincov až k samostatnej režisérskej a scenáristickej práci, založil si tiež vlastnú produkčnú spoločnosť Hugo Haas Corporation. Za jeho najlepší zámorský film kritika považuje snímku Pick Up (Hlídač č. 47) z roku 1951, v ktorej sa Haasovi podarilo preniesť známy český román do amerického prostredia. Film Paradise Alley (Rajská ulička, 1962) bol jeho posledným.
Znechutený Hollywoodom odišiel Haas nazad do Európy a v roku 1961 sa usadil vo Viedni, aby bol blízko rodného Brna. Do Československa sa však aj v čase politického odmäku odmietal vrátiť s výnimkou niekoľkých krátkych návštev. Nedošlo ani k jeho obsadeniu do niektorých českých filmov, o ktorom režiséri uvažovali. Napríklad dvojica Ján Kadár a Elmar Klos ho chcela obsadiť do napokon nerealizovaného filmu Válka s mloky podľa Čapkovej predlohy. Takisto Jiří Krejčík by ho bol rád videl v poviedkach Karla Čapka sfilmovaných pod názvom Čintamani a podvodník.
Hugo Haas pracoval pre rakúsku televíziu. Koncom 60. rokov sa jeho zdravotný stav zhoršil, prekonal infarkt, trpel astmou, ktorú podľa jeho manželky dostal v roku 1963, keď niekoľko nocí v predstavách prežíval smrť svojho brata Pavla – tomu sa nepodarilo ujsť pre nacistami a zomrel v plynovej komore. Haas tiež ťažko znášal okupáciu Československa v auguste 1968.
Hugo Haas ako dr. Galén v dráme Bílá nemoc podľa Karla Čapka.Foto: Prtscr/Youtube
Posledný deň svojho života, 1. decembra 1968, šiel so ženou Máriou – nazývanou tiež Bibi – na prechádzku. Videli kŕdeľ čiernych vrán. Haas povedal: „Fuj, to je smrť...“ Vrátili sa domov. Jeho manželka odišla. Keď ostal sám doma, dal si variť vajíčka, na ktoré zrejme zabudol. Kuchyňu zaplavil dym, ktorého sa nadýchol. V tej chvíli dostal astmatický a srdcový záchvat, ktorému podľahol. Keď sa domov vrátila manželka, našla vajcia spálené do čierna – presne ako vrany, ktoré videli.
Bibi, s ktorou Hugo Haas prežil vzťah plný rozchodov, stretnutí, ale aj vzájomného porozumenia, zomrela 9. mája 2009, teda o viac než 40 rokov neskôr.
Krátko pred smrťou v televíznom dokumente Na návšteve u Huga Haasa herec vo svojom viedenskom byte povedal: „Som rád, že som rád. Ale nikto na svete mi nevezme Prahu a Brno. To sú dve svetlá v mojom živote. Žiariace svetlá.“
