Bratislava 15. novembra (TASR) – Osobnosť Pavla Országha Hviezdoslava formovalo viacero významných osobností. Boli nielen priateľmi, ale aj radcami básnika, od úmrtia ktorého uplynulo 8. novembra 2021 už 100 rokov.

Adolf Medzihradský (1835 – 1919) bol učiteľom v Leštinách, kam chodil Pavol Országh od roku 1860. Na škole sa pričinením Medzihradského – vtedy iba 25-ročného – vyučoval slovenský jazyk. V slovenčine tam boli napísané aj pravidlá správania sa, ktoré sú vystavené v múzeu v Kežmarku. Medzihradský zasiahol do osudu svojho žiaka, keď presvedčil rodičov, aby ho poslali do škôl. Na to odišiel Pavol Országh iba ako 13-ročný k strýkovi do Miskolca, kde študoval tri roky na tamojšom gymnáziu. S Medzihradským udržiaval kontakty aj neskôr, ako študent kežmarského gymnázia. Počas letných prázdnin v roku 1867 práve Medzihradský ovplyvnil začínajúceho básnika, aby sa pri písaní veršov priklonil k slovenskému jazyku.

Podobnú rolu zohral v Hviezdoslavovom živote kubínsky evanjelický farár Samuel Novák (1816 – 1895). No pre mladého spisovateľa bol dôležitý aj preto, že si jeho dcéru, Ilonu Novákovú, vzal Pavol Országh Hviezdoslav za ženu. Sobáš mali v roku 1876.

Básnik a prozaik Koloman Banšell (1850 – 1997) študoval s Pavlom Országhom v Prešove. Kým Országh študoval právo, Banšell študoval na evanjelickom kolégiu teológiu. V roku 1871 spoločne vydali známy almanach Napred s prácami nielen svojimi, ale aj svojich literárnych rovesníkov. Banšell sa v roku 1879 pokúsil o samovraždu a roky 1880 - 1885 strávil v ústave pre choromyseľných v Budapešti. V roku 1887 sa v stave hlbokej depresie zastrelil.

Viliam Paulíny Tóth (1826 - 1877) bol spisovateľ, zodpovedný redaktor Národných novín a podpredseda Matice Slovenskej. Práve on v roku 1868 vybral a redigoval Országhovu básnickú prvotinu - Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Pod básnický nekrológ k jeho úmrtiu v roku 1877 sa básnik po prvý raz podpísal ako Hviezdoslav.

Janko Matúška (1821 – 1877), známy autor básne Nad Tatrou sa blýska, pôsobil ako stoličný úradník na súde v Dolnom Kubíne, kde sa neskôr stal Pavol Országh jeho podriadeným. Posudzoval prvotiny mladého básnika a dodával mu odvahy.

Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916), slovenský spisovateľ a autor románu Suchá ratolesť i mnohých ďalších diel, bol spriaznenou dušou Hviezdoslava, čo potvrdzuje ich čulá korešpondencia. Hviezdoslav v jednom z listov Vajanskému píše: "Len pracuj, pozdvihuj, ožiaruj svetlom ducha svojho, naša hrdosť, naša ozdobo! – Hovorím úprimne, presvedčene, lichotiť nevedel som nikdy, a nechcem vedieť." Vajanský hodnotil Hviezdoslavovu poéziu väčšinou pozitívne, no poukázal aj na niektoré jeho umelecké nedostatky a neváhal Hviezdoslavovi vytknúť napríklad zdĺhavý opis svadby v epose Ežo Vlkolinský.

Jozef Škultéty (1853 – 1948) bol veľkým propagátorom Hviezdoslavovej poézie, čo sa odrazilo v spôsobe jej kritickej prezentácie. Škultéty Hviezdoslavovu tvorbu vysoko vyzdvihoval a súčasne ju propagoval ako redaktor Slovenských pohľadov.

Albert Pražák (1880 – 1956) sa venoval slovenskej literatúre a ako vysokoškolský učiteľ v rokoch 1921 až 1933 pôsobil na Slovensku. Učil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, v rokoch 1928 a 1929 bol rektorom UK. V roku 1945 bol predsedom Českej národnej rady. Je autorom životopisnej knihy S Hviezdoslavom s podtitulom Rozhovory s básnikom o živote a diele. V češtine vyšla v roku 1949 pri príležitosti 100 rokov od básnikovho narodenia, slovenským čitateľom sa dostala do rúk v roku 1955 v preklade Gabriela Rapoša.