Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Text piesne sa pripisuje slovenskému vlastencovi a národovcovi, spisovateľovi a básnikovi Jankovi Matúškovi. Napísal ho na melódiu slovenskej ľudovej piesne Kopala studienku.
Autor TASR
Bratislava 5. marca (TASR) - Pri demonštratívnom odchode slovenských študentov z Bratislavy do Levoče, vznikla pred 175 rokmi 5. marca 1844 hymnická pieseň Nad Tatrou sa blýska ako reakcia proti prudkému maďarizačnému náporu a likvidačnému postupu proti slovenským študentom a Ľudovítovi Štúrovi.
Pôvodná verzia piesne má 6 strof, jej prvé dve slohy sú dnes súčasťou štátnej hymny Slovenskej republiky (SR).
Text piesne sa pripisuje slovenskému vlastencovi a národovcovi, spisovateľovi a básnikovi Jankovi Matúškovi. Napísal ho na melódiu slovenskej ľudovej piesne Kopala studienku. V roku 1851 vyšla tlačou anonymne v Domovej pokladnici pod názvom Dobrovoľnícka.
Opustiť bratislavské lýceum a odísť študovať do Levoče sa rozhodlo 22 z približne 60 Štúrových poslucháčov. Stalo sa tak na protest proti vyšetrovaniu Ľudovíta Štúra a jeho študentov na prelome rokov 1843 a 1844 v súvislosti s petičnou akciou slovenských evanjelikov z roku 1842 (evanjelici usporiadali petičnú akciu proti maďarizácii) a po potvrdení rozhodnutia, že Štúr pre svoje politické aktivity už nemá prednášať na lýceu. Toto rozhodnutie prijal konvent vo februári 1844. Z rozličných príčin, pre zákazy a obavy rodičov, odišlo z Bratislavy len 18 študentov. V Levoči sa ich na štúdium prihlásilo 13. Viliam Pauliny Tóth, ktorý neodišiel do Levoče, ale ostal v Bratislave, si na pamiatku zapísal Matúškovu rozlúčkovú pieseň. Slovenská národná knižnica (SNK) má vo svojom archíve doteraz najstarší autentický zápis našej hymny v pozostalosti Viliama Paulinyho Tótha. Pieseň sa stala najobľúbenejšou piesňou štúrovskej mládeže. Kolovala v odpisoch a jej záznamy sa nachádzali vo viacerých rukopisných spevníkoch.
Pieseň zľudovela a za svoju ju prijali aj slovenskí dobrovoľníci v "meruôsmom roku" 1848. Po vzniku Československej republiky (ČSR) v roku 1918 bola stanovená spoločná československá hymna, ktorá mala dve časti: českú - Kde domov můj (pieseň F. Škroupa k hre Josefa Kajetána Tyla Fidlovačka) a slovenskú - Nad Tatrou sa blýska. Táto hymnická pieseň s výnimkou šiestich rokov trvania vojnovej Slovenskej republiky (1939-1945) bola súčasťou československej hymny až do 31. decembra 1992 t.j. počas trvania spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Už počas demonštrácii v Novembri 89 sa formulácia „zastavme sa bratia“ používaná aj počas obdobia komunistického režimu, spontánne zmenila na autentický text „zastavme ich bratia“. V tejto podobe sa stali prvé dve slohy piesne súčasťou štátnej hymny SR prijatím ústavného zákona Slovenskej národnej rady číslo 50/1990 Zb. z 1. marca 1990 o názve, štátnom znaku, štátnej vlajke, štátnej pečati a o štátnej hymne Slovenskej republiky.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 upravil používanie hymny zákon č. 63/1993 Zbierky zákonov. Novú podobu dal hymne hudobný skladateľ Ladislav Burlas, ktorý zvolil iné harmónie a pomalšie tempo.
Pamätnú tabuľu venovanú 170. výročiu vzniku slovenskej štátnej hymny odhalili v marci 2014 v Ivanke pri Dunaji. Inštalovali ju na budove bývalého zájazdového hostinca U čierneho orla, kde sa v marci 1844 študenti bratislavského lýcea rozlúčili so spolužiakmi.
Pôvodná verzia piesne má 6 strof, jej prvé dve slohy sú dnes súčasťou štátnej hymny Slovenskej republiky (SR).
Text piesne sa pripisuje slovenskému vlastencovi a národovcovi, spisovateľovi a básnikovi Jankovi Matúškovi. Napísal ho na melódiu slovenskej ľudovej piesne Kopala studienku. V roku 1851 vyšla tlačou anonymne v Domovej pokladnici pod názvom Dobrovoľnícka.
Opustiť bratislavské lýceum a odísť študovať do Levoče sa rozhodlo 22 z približne 60 Štúrových poslucháčov. Stalo sa tak na protest proti vyšetrovaniu Ľudovíta Štúra a jeho študentov na prelome rokov 1843 a 1844 v súvislosti s petičnou akciou slovenských evanjelikov z roku 1842 (evanjelici usporiadali petičnú akciu proti maďarizácii) a po potvrdení rozhodnutia, že Štúr pre svoje politické aktivity už nemá prednášať na lýceu. Toto rozhodnutie prijal konvent vo februári 1844. Z rozličných príčin, pre zákazy a obavy rodičov, odišlo z Bratislavy len 18 študentov. V Levoči sa ich na štúdium prihlásilo 13. Viliam Pauliny Tóth, ktorý neodišiel do Levoče, ale ostal v Bratislave, si na pamiatku zapísal Matúškovu rozlúčkovú pieseň. Slovenská národná knižnica (SNK) má vo svojom archíve doteraz najstarší autentický zápis našej hymny v pozostalosti Viliama Paulinyho Tótha. Pieseň sa stala najobľúbenejšou piesňou štúrovskej mládeže. Kolovala v odpisoch a jej záznamy sa nachádzali vo viacerých rukopisných spevníkoch.
Pieseň zľudovela a za svoju ju prijali aj slovenskí dobrovoľníci v "meruôsmom roku" 1848. Po vzniku Československej republiky (ČSR) v roku 1918 bola stanovená spoločná československá hymna, ktorá mala dve časti: českú - Kde domov můj (pieseň F. Škroupa k hre Josefa Kajetána Tyla Fidlovačka) a slovenskú - Nad Tatrou sa blýska. Táto hymnická pieseň s výnimkou šiestich rokov trvania vojnovej Slovenskej republiky (1939-1945) bola súčasťou československej hymny až do 31. decembra 1992 t.j. počas trvania spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Už počas demonštrácii v Novembri 89 sa formulácia „zastavme sa bratia“ používaná aj počas obdobia komunistického režimu, spontánne zmenila na autentický text „zastavme ich bratia“. V tejto podobe sa stali prvé dve slohy piesne súčasťou štátnej hymny SR prijatím ústavného zákona Slovenskej národnej rady číslo 50/1990 Zb. z 1. marca 1990 o názve, štátnom znaku, štátnej vlajke, štátnej pečati a o štátnej hymne Slovenskej republiky.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 upravil používanie hymny zákon č. 63/1993 Zbierky zákonov. Novú podobu dal hymne hudobný skladateľ Ladislav Burlas, ktorý zvolil iné harmónie a pomalšie tempo.
Pamätnú tabuľu venovanú 170. výročiu vzniku slovenskej štátnej hymny odhalili v marci 2014 v Ivanke pri Dunaji. Inštalovali ju na budove bývalého zájazdového hostinca U čierneho orla, kde sa v marci 1844 študenti bratislavského lýcea rozlúčili so spolužiakmi.
