Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Od roku 1994 až do 2004 sa realizoval prechod od individuálnej obrany ku kolektívnemu systému. Zavŕšil ho vstup Slovenska do NATO.
Autor TASR
Bratislava 2. januára (TASR) - Po vzniku Slovenskej republiky bolo jedinou možnosťou ukotvenie v Severoatlantickej aliancii, čo sa úspešne podarilo, myslí si vojenský historik z Vojenského historického ústavu Imrich Purdek. Ako vysvetlil, od roku 1994 až do 2004 sa realizoval prechod od individuálnej obrany ku kolektívnemu systému. Zavŕšil ho vstup Slovenska do NATO.
Armáda Slovenskej republiky vznikla súbežne s novou republikou. O polnoci ohlásil dovtedajší veliteľ veliteľstva východ a následne prvý veliteľ Armády SR Július Humaj ukončenie pôsobenia Československej armády. Zároveň oznámil, že obranyschopnosť Slovenskej republiky je zabezpečená. Novozriadeného ministerstva obrany SR sa v marci ujal Imrich Andrejčák, ktorý ako šéf rezortu obrany pôsobil aj v Česko-Slovensku, bol posledný federálny minister obrany.
"K 1. januáru 1993 mala Armáda SR 53.000 vojakov, 995 tankov, 1570 bojových vozidiel, 146 bojových lietadiel, 19 vrtuľníkov," priblížil. Ako vysvetlil, takú početnú armádu SR nepotrebovala. Preto úlohou nového Ministerstva obrany SR a nového veliteľstva Armády SR bolo transformačným procesom postupne znižovať početný stav armády, ale aj množstvo bojovej techniky.
Po rozdelení Česko-Slovenska podľa historika išli Slovensko a Česko na spoločnej ceste budovania armády. "Využívali sme spoločné medzinárodné štruktúry ako Partnerstvo za mier, spoločenstvo európskych krajín. Už v 1994 nebolo inej alternatívy, ako nezostať sami. Naše ukotvenie sme videli v NATO. Takto sme smerovali spoločne s ČR," skonštatoval vojenský historik. Iné východisko, ako ukotviť Slovensko v medzinárodných štruktúrach, podľa neho neexistovalo. Úvahy o neutralite nepovažuje za realistické, pýta sa, kto by ju garantoval.
Armáda SR sa prijatím zákona o ozbrojených silách v roku 2002 zmenila na Ozbrojené sily SR. "Vyžadovala si to doba," podotkol Purdek. Pripomenul tiež postupnú centralizáciu vojsk pod ministerstvo obrany. O vojenské jednotky prišli napríklad ministerstvo vnútra alebo ministerstvo dopravy. Významným míľnikom bola profesionalizácia armády a zánik povinnej vojenskej služby.
Armáda Slovenskej republiky vznikla súbežne s novou republikou. O polnoci ohlásil dovtedajší veliteľ veliteľstva východ a následne prvý veliteľ Armády SR Július Humaj ukončenie pôsobenia Československej armády. Zároveň oznámil, že obranyschopnosť Slovenskej republiky je zabezpečená. Novozriadeného ministerstva obrany SR sa v marci ujal Imrich Andrejčák, ktorý ako šéf rezortu obrany pôsobil aj v Česko-Slovensku, bol posledný federálny minister obrany.
"K 1. januáru 1993 mala Armáda SR 53.000 vojakov, 995 tankov, 1570 bojových vozidiel, 146 bojových lietadiel, 19 vrtuľníkov," priblížil. Ako vysvetlil, takú početnú armádu SR nepotrebovala. Preto úlohou nového Ministerstva obrany SR a nového veliteľstva Armády SR bolo transformačným procesom postupne znižovať početný stav armády, ale aj množstvo bojovej techniky.
Po rozdelení Česko-Slovenska podľa historika išli Slovensko a Česko na spoločnej ceste budovania armády. "Využívali sme spoločné medzinárodné štruktúry ako Partnerstvo za mier, spoločenstvo európskych krajín. Už v 1994 nebolo inej alternatívy, ako nezostať sami. Naše ukotvenie sme videli v NATO. Takto sme smerovali spoločne s ČR," skonštatoval vojenský historik. Iné východisko, ako ukotviť Slovensko v medzinárodných štruktúrach, podľa neho neexistovalo. Úvahy o neutralite nepovažuje za realistické, pýta sa, kto by ju garantoval.
Armáda SR sa prijatím zákona o ozbrojených silách v roku 2002 zmenila na Ozbrojené sily SR. "Vyžadovala si to doba," podotkol Purdek. Pripomenul tiež postupnú centralizáciu vojsk pod ministerstvo obrany. O vojenské jednotky prišli napríklad ministerstvo vnútra alebo ministerstvo dopravy. Významným míľnikom bola profesionalizácia armády a zánik povinnej vojenskej služby.
