Bratislava 16. decembra (TASR/TERAZ.sk) - František Kriegel bol jedným z lídrov Pražskej jari. Nepôsobil ako tribún ľudu, bol však mužom v pozadí s veľkou autoritou v Československu a vzbudzujúcim veľký strach a nenávisť v Sovietskom zväze. Napokon bol jediný člen československej delegácie, ktorý nepodpísal v Moskve protokol legalizujúci inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Jeho životný osud zaujal českého filmára, dokumentaristu a spisovateľa Ivana Fílu, ktorý o Krieglovi viac porozprával v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

-Pre svoju najnovšiu knihu ste si zvolili postavu komunistu a predsedu Národného frontu Františka Kriegla. V čase Pražskej jari to bola významná osobnosť, no v súčasnosti sa na rozdiel od iných politikov toho obdobia, o ňom veľa nehovorí. Prečo vás zaujal?-

Pred tromi rokmi na oslovil producent Miloš Šmídmajer, či by som nemal chuť urobiť film o Františkovi Krieglovi. Samozrejme, jeho príbeh som poznal. Začal som sa o neho viac zaujímať, čítať dostupnú literatúru a dal som tomu zelenú. Pustil som sa do písania scenára, ktorému predchádzali rozsiahle rešerše, napríklad aj z moskovských archívov, ktoré boli veľmi dlho utajené. Tam sme našli s pomocou historika Michala Macháčka dôležité fakty a dokumenty, ktoré neboli doteraz zverejnené. Prvý záznam o Krieglovi bol už z roku 1936, ešte pred jeho odchodom do Španielska, kde bola občianska vojna. Tieto informácie ma fascinovali a scenár som písal skoro rok. Pri neustálom čakaní na to, či sa podaria nájsť financie na film, mi napadlo, že by bola škoda, aby táto téma vyšla navnivoč, pokiaľ by dielo nevzniklo. Tak vznikla myšlienka, že by som mohol zo scenára napísať knihu. Chcel som splniť aj želanie Václava Havla, ktorý v roku 1988 napísal esej o Krieglovi pod názvom Premýšľanie o Františkovi K. Na jej konci vyslovil prianie, aby niekedy vznikla o Krieglovi pravdivá a pútavá kniha.

-Kniha sa číta, akoby človek pritom pozeral film. Bol to váš zámer, napísať dielo s dynamickými a kratšími kapitolami?-

Zaujímavé je, že môj kameraman Vladimír Smutný mi roky radí, aby som namiesto scenárov písal knihy, pretože to je rýchlejšie, ako zohnať peniaze na film. Vždy som s tým koketoval, ale netrúfol som si. Pri knihe o Krieglovi som najskôr začal písať podľa scenára, no neskôr som tento spôsob opustil. Vizuálny štýl však ostal. Neinklinujem k dlhým opisom, skôr ku kratším vizuálnym vetám. Preto v knihe ostal filmový štýl, no nemá atribúty scenára. Zistil som, že na čitateľov to veľmi dobre pôsobí. To bolo aj mojím cieľom, aby som náročnú a menej známu tému priblížil čitateľsky zaujímavým štýlom.

-Spomínali ste, že zmienka o Krieglovi bola v moskovských archívoch už od roku 1936. Prečo už tak skoro? Bol veľmi silný a presvedčený, možno až fanatický komunista, ale predsa, čím si to vysvetľujete?-

Slovo fanatický by som nepoužil. Nebol taký. Do Prahy prišiel študovať až z chudobného Haliča. Na cestu dostal 500 korún československých a šesť bielych košieľ. Začal študovať na nemeckej univerzite v Prahe. Od malička rozprával po nemecky a po poľsky. Po česky vôbec nevedel. K myšlienkam komunizmu sa dostal práve na svojej alma mater. Na nemeckej univerzite bujnel fašizmus. Nemeckí študenti nosili pásky s hákovými krížmi. Proti nim vznikla opozícia, ktorú sformovali komunistickí študenti a k nim sa pripojil aj Kriegel. V roku 1931 vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ) a ako mnohí intelektuáli v tej dobe, koketoval s myšlienkami lepšieho sveta, ktorý sľubovali komunisti. V roku 1936, keď vypukla občianska vojna v Španielsku, sa objavilo heslo, že pri Madride sa bojuje aj za Prahu. Kriegel si ho osvojil a považoval za svoju povinnosť, aby tam išiel bojovať. To však nebol prejav žiadneho fanatizmu. Ďalších deväť rokov bojoval po celom svete proti fašizmu. Do Československa sa počas vojny nemohol vrátiť, lebo bol židovského pôvodu a pravdepodobne by skončil v koncentračnom tábore. Bojoval v Číne po boku Američanov, neskôr aj v Barme. Do Prahy sa vrátil až na jeseň 1945. Neskôr sa zblížil s budúcim prezidentom Antonínom Novotným, ktorý bol krajský tajomník KSČ v Prahe. V roku 1948 sa stal zástupcom šéfa Ľudových milícií. Túto funkciu mal pôvodne zastávať Novotný, no údajne ochorel a tak za neho zaskočil Kriegel. Tu sa prejavil jeho výborný organizačný talent. Dokázal zorganizovať ľudí, no nebol v tom žiadny fanatizmus. To ho, samozrejme, neospravedlňuje. Tento čin je jeho veľkou čiernou škvrnou a robí z neho akéhosi tragického hrdinu. Krátko po februári 1948 zistil, že budovanie socialistickej spoločnosti nejde dobrým smerom. Vtedy navštívil Klementa Gottwalda, ktorému povedal, že nemôžu zaobchádzať s ľuďmi ako s dobytkom. Cítil, že to nie je naplnenie ideálov, za ktoré bojoval. Do roku 1952 bol námestníkom ministra zdravotníctva, kým ho v rámci antisemitských čistiek v KSČ nedegradovali na závodného lekára v Tatre Smíchov. Tam pôsobil do roku 1960. Potom dostal pozvanie od Che Guevaru na Kubu, aby im pomohol vybudovať socialistické zdravotníctvo. Takýto plán chcel realizovať už v Československu, aby bola bezplatná zdravotná starostlivosť pre všetkých bez rozdielu. Systém, ktorý vybudoval na Kube, funguje prakticky dodnes.

-Spomínali ste, že Kriegel doplatil na antisemitské čistky v KSČ. V knihe je veľmi cítiť, ako ho nenávideli Sovieti, ktorí ho častoval označením, že je haličský Žid, nevedeli mu prísť na meno. Z čoho pramenila táto nenávisť?-

Vezmite si, že po skončení vojny v roku 1945 mala KSČ viac ako milión členov. Pred vojnou to bolo len 30 tisíc. Skúsenosť s fašizmom pomohla k masovému rozšíreniu komunistického hnutia, ktoré ľudia vnímali ako víťaza v tomto konflikte. Nikto nechcel, aby sa fašizmus zopakoval v hocijakej podobe. Ľudia uverili sľubom o lepšom svete. Väčšinu napokon zneužila nomenklatúrna menšina. Postupne došlo k sprísneniu režimu, hľadaniu vnútorného nepriateľa a opäť sa vrátil antisemitizmus. Stalin nenávidel Židov azda viac ako Hitler, a tým udal smer aj pre ďalšie krajiny socialistického bloku. Ukázalo sa to potom aj v roku 1968 počas rokovaní medzi sovietskou a československou delegáciou v Čiernej nad Tisou. Sovietski predstavitelia sa najviac báli práve Kriegla, ktorý bol voľnomyšlienkar, vzdelaný, scestovaný, hovoriaci ôsmimi jazykmi a jasne nad nimi intelektuálne vyčnieval. Navyše bol Žid a antisemitizmus ich dohnal k tomu, že mu verejne začali nadávať, že čo tam chce ten haličský Žid. Leonid Iľjič Brežnev vtedy svojim súdruhom povedal zaujímavú vetu. Všetkých dostaneme do kolien, Dubčeka, Smrkovského, Svobodu, jedine Kriegla nie, toho musíme zničiť inak.

-Kriegel pôsobil v šesťdesiatych rokoch na Kube. Kedy sa stal súčasťou obrodného procesu v Československu?-

Z Kuby sa vrátil v roku 1964 a s politikou už nechcel mať nič spoločné. Paradoxne, zlákal ho do nej jeho dávny priateľ, vtedy už prezident Novotný. Kriegel si dal podmienku, že nebude nikomu vďačný a bude môcť konať výlučne podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Stal sa poslancom v parlamente a neskôr aj predsedom zahraničného výboru, čo bola dosť vysoká funkcia. Pohyboval sa v pozadí obrodného procesu, bol jeho hlavou i šedou eminenciou. Nikdy nebol nejako viditeľný. Zároveň bol veľký realista a uvedomoval si, že Sovieti môžu kedykoľvek zasiahnuť. Preto sa snažil, aby boli jednotlivé kroky pomalšie, no účinnejšie. Sovieti vedeli veľmi dobre, kto je ich najväčší nepriateľ a správne ho označili. Celkovo si však myslím, že komunisti nechceli v roku 1968 veľké reformy. Nedokázali si predstaviť, že by KSČ nemala vedúcu úlohu v spoločnosti. Novinári však začali mobilizovať širokú verejnosť, k čomu im pomohlo aj zrušenie cenzúry. Potom sa to už nedalo zastaviť. Dubček na jednej tajnej schôdzke hovoril, že už nemôžu ísť späť, pretože by to národ neprijal. Zároveň sa im páčil kult ich osobností, ktorý vytvárali médiá. Dubček, Svoboda, Smrkovský, Černík, to boli skoro až modly. Až tak ich ľudia oslavovali a takéto postavenie sa len veľmi ťažko opúšťa. Vtedy sa začala pre nich dilema, že ako to uhrajú so Sovietskym zväzom.

-Dalo sa to ešte uhrať?-

Kriegel chcel, aby sa presadili reformy, no vedel, že spôsobom, aký sa nastolil, sa to nedá. Varoval, že Sovieti nám rýchle kroky neodpustia, že sa s nimi nemožno zahrávať a je potrebné reformovať pomaly. Na to už však nebol čas a udalosti vyvrcholili augustovou inváziou. Pražská jar bola veľmi pôsobivá, ale krátka.

-Veľkú časť knihy venujete vzťahu medzi Krieglom a Gustávom Husákom. Obaja sa poznali veľmi dlho. Dokonca by sa zdalo, že Kriegel Husáka uznával za to, že ho dlhoročné väzenie nezlomilo a nepriznal sa k činom, z ktorých ho obviňovali...-

Kriegel ho rešpektoval, pretože patril k najväčším obetiam čistiek z päťdesiatych rokov. Husák vydržal kruté väzenie s častým mučením a vyšiel z neho bez toho, aby sa otriasla jeho viera v komunizmus. Keď sa ho robotníci v roku 1968 pýtali, prečo po tom všetkom ostal v KSČ, odpovedal, že je to ako s katolíckou cirkvou, ktorá si tiež prešla rôznymi excesmi a buď svoju vieru odvrhnete, alebo sa v nej ešte viac utvrdíte. Husák sa zatvrdil.

-Ešte v auguste 1968 bol reformátor, no svoju pozíciu po rokovaniach v Moskve rýchlo opustil. Bol teda oportunista?-

Bol oportunista, navyše chorobne ctižiadostivý. V Moskve vycítil, že sa láme chlieb a že má šancu. Chcel sa revanšovať všetkým, ktorí boli za jeho odsúdením, pretože nedokázal odpúšťať. Sovieti rýchlo vycítili, že s Husákom môžu rokovať, dohodnúť sa a ohnúť ho, ako budú potrebovať, hoci on si myslel, že to tam s nimi nejako uhrá.

-Moskovské protokoly podpísali všetci z československej delegácie s výnimkou Kriegla...-

Nesúhlasil s nimi a nikto ho nedokázal zlomiť. Ani neskôr nie. Kriegel vedel, že mu v Moskve ide o život, rovnako ako jeho žene. Keď spolu telefonovali a mala za úlohu ho presvedčiť, kládla mu na srdce, aby nič nepodpisoval a konal v súlade so svojím svedomím, lebo inak ju sklame. V Moskve mu tvrdili, že pokiaľ nepodpíše, do Československa sa už nevráti. Napriek tomu nepodpísal.

-Bolo víťazstvom československej delegácie, že si napokon vyvzdorovala, aby odletela z Moskvy aj s Krieglom?-

Bolo to Pyrrhovo víťazstvo. Dostali ho späť, čím si delegácia trochu vyčistila svedomie po podpise protokolov. V lietadle však bola ponurá atmosféra, pretože všetci premýšľali, čo povedia doma. V Československu neboli o ich rokovaniach žiadne oficiálne a hodnoverné správy. Prileteli skoro ráno, nikto ich na letisku nečakal. Správa o ich príchode sa však rýchlo rozkríkla a tisícky ľudí prišli za nimi na Pražský hrad. Boli to nezabudnuteľné zábery, ako na nich siahali a tešili sa, že sú späť. Ľudia ešte nevedeli, čo vlastne podpísali. Potom prišiel známy Dubčekov prejav v rozhlase, kde nedokázal zadržať slzy, robil dlhé pauzy, ťažko sa vyjadroval a národ vtedy pochopil, že je zle a Pražská jar sa skončila. Ešte v lietadle sa ku Krieglovi posadil Dubček, Husák a Smrkovský, ktorý sa ho spýtal, Franto a čo sme mali robiť? Nepadnúť na kolená a neposrať sa, odpovedal im.

-Čo zmenilo Františka Kriegla z presvedčeného mladého komunistu z roku 1931 na človeka v pozadí reformného hnutia v 1968?-

Prešiel dlhú cestu, podobne ako iní komunisti z tohto obdobia. Môžem spomenúť Jiřího Hájka, Laca Novomeského i Gustáva Husáka. Títo ľudia na vlastnej koži zažili besnenie a čistky v prvých rokoch po prevzatí vlády, milióny obetí aj v Sovietskom zväzu a nechceli, aby sa to opakovalo. Pokúsili sa o reformu komunizmu, no nikdy nespochybnili vedúcu úlohu KSČ v spoločnosti a ani si nevedeli predstaviť, že by komunisti prišli o moc. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by dopadli slobodné parlamentné voľby, keby k nim došlo v roku 1968. Vtedy, po auguste 1968 povedal novinár Jiří Ruml v debate Václavovi Slavíkovi, aby bol rád, ako to vlastne dopadlo, lebo pri slobodných voľbách by komunisti dostali 12 percent a išli by od válova. Kriegel po invázii zažil pád. V parlamente sa síce udržal, no v októbri 1968 patril k štyrom statočným, hlasujúcim proti zmluve o pobyte vojsk Varšavskej zmluvy na našom území. O rok neskôr prišiel o mandát a vylúčili ho z KSČ. Smutné je, že proti nemu hlasovali jeho bývalí spojenci Dubček, Smrkovský a mnohí ďalší

-Prečo si v súčasnosti pri zmienke o Pražskej jari málokto spomenie na Kriegla, ale skôr padajú mená ako Dubček, Smrkovský, Husák, Černík, ktorí stáli pri jej zrode, no v skutočnosti ju aj pochovali?-

Nikdy nebol v popredí a aj verejnosť ho málo poznala. Až v roku 1968 po odmietnutí podpisu v Moskve sa objavil na titulnej stránke nemeckého časopisu Der Spiegel s titulkom Muž, ktorý stál v ceste. Ten som si osvojil aj ako názov knihy. Kriegel vedel perfektne po nemecky a priatelil sa aj s budúcimi kancelármi Helmutom Schmidtom a Helmutom Kohlom. Ľudia k nemu vzhliadali s rešpektom a chodili po radu.