Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa 25. marca 1988 na Veľký piatok zhromaždilo viac ako 2000 prevažne veriacich ľudí.
Autor TASR
Bratislava 23. marca (TASR) - Pred 30 rokmi sa v Bratislave konala najväčšia demonštrácia proti totalitnému režimu od čias vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky (ČSSR) v roku 1968.
Na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa 25. marca 1988 na Veľký piatok zhromaždilo viac ako 2000 prevažne veriacich ľudí. Po zaspievaní štátnej a pápežskej hymny sa začali modliť a zapaľovať sviečky. Príslušníci Verejnej bezpečnosti asi po 30 minútach vodnými delami, autami, ale aj obuškami rozháňali pokojne demonštrujúcich a modliacich sa ľudí. Sviečková demonštrácia sa stala symbolom občianskeho vzdoru proti totalitnému režimu vo vtedajšej ČSSR.
Iniciátorom myšlienky nenásilnej manifestácie bol bývalý hokejový kanonier Slovana Bratislava, československej reprezentácie a po emigrácii do Kanady aj tímov NHL Quebec Nordiques a Toronta Maple Leafs Marián Šťastný. V roku 1986 ho zvolili za podpredsedu Svetového kongresu Slovákov (SKS). Myšlienka zorganizovať manifestáciu napadla Šťastnému v roku 1987 vo Švajčiarsku, kde pôsobil ako hokejista a tréner v klube HC Sierre. Ako podpredsedovi SKS sa mu totiž do rúk dostal list, ktorého autor apeloval na vedenie kongresu, aby sa viac zaujímalo o situáciu v totalitnom Československu. V liste sa písalo o prenasledovaní kňazov, veriacich a o porušovaní náboženských slobôd na Slovensku.
Šťastný si vytvoril predstavu o nenásilnom pokojom proteste veriacich, ale aj ateistov upozorňujúcich na porušovanie ľudských práv. Na začiatku roka 1988 sa spojil s vtedajším predsedom Združenia Slovákov vo Švajčiarsku Pavlom Arnoldom a s bratom Jána Čarnogurského Pavlom, ktorý v tom čase pôsobil v Kanade. Výsledkom ich stretnutia bol list adresovaný Jánovi Čarnogurskému o pláne pripraviť nenásilný protest v Bratislave.
List preniesla zo Švajčiarska do Bratislavy Šťastného svokra Valéria Malinovská vo futre svojho klobúka. Nedoručila ho však priamo Čarnogurskému, ale list putoval do rúk jej syna a švagra Šťastného. Ten síce býval vedľa Čarnogurského, ale aby oklamal príslušníkov ŠtB, tak list zabalil do obalu z čokolády a dal ho svojmu spolužiakovi. Až ten list odovzdal Čarnogurskému, jednému z hlavných predstaviteľov kresťanského disentu vo vtedajšom Československu.
Plán Šťastného bol, že manifestácie sa budú okrem Bratislavy konať aj v iných európskych mestách pred zastupiteľskými úradmi ČSSR. Napokon sa okrem Bratislavy konala demonštrácia len v hlavnom meste Talianska, v Ríme.
Ani samotný iniciátor myšlienky Sviečkovej manifestácie Marián Šťastný si nebol istý, či sa akcia v Bratislave udeje. V tom čase bol v torontskom hoteli, kde sa aj s ďalšími spolupracovníkmi pripravoval na pohreb Štefana Romana, bývalého predsedu SKS. Bratislavskú manifestáciu sledoval v televízii.
Zásluhy Šťastného v boji proti totalitnému režimu ocenil 13. novembra 2016 Ústav pamäti národa (ÚPN) tým, že mu udelil cenu Statočný v našej pamäti a našom srdci – mimoriadne ocenenie za odpor voči jednému z totalitných režimov v 20. storočí na Slovensku.
Na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa 25. marca 1988 na Veľký piatok zhromaždilo viac ako 2000 prevažne veriacich ľudí. Po zaspievaní štátnej a pápežskej hymny sa začali modliť a zapaľovať sviečky. Príslušníci Verejnej bezpečnosti asi po 30 minútach vodnými delami, autami, ale aj obuškami rozháňali pokojne demonštrujúcich a modliacich sa ľudí. Sviečková demonštrácia sa stala symbolom občianskeho vzdoru proti totalitnému režimu vo vtedajšej ČSSR.
Iniciátorom myšlienky nenásilnej manifestácie bol bývalý hokejový kanonier Slovana Bratislava, československej reprezentácie a po emigrácii do Kanady aj tímov NHL Quebec Nordiques a Toronta Maple Leafs Marián Šťastný. V roku 1986 ho zvolili za podpredsedu Svetového kongresu Slovákov (SKS). Myšlienka zorganizovať manifestáciu napadla Šťastnému v roku 1987 vo Švajčiarsku, kde pôsobil ako hokejista a tréner v klube HC Sierre. Ako podpredsedovi SKS sa mu totiž do rúk dostal list, ktorého autor apeloval na vedenie kongresu, aby sa viac zaujímalo o situáciu v totalitnom Československu. V liste sa písalo o prenasledovaní kňazov, veriacich a o porušovaní náboženských slobôd na Slovensku.
Šťastný si vytvoril predstavu o nenásilnom pokojom proteste veriacich, ale aj ateistov upozorňujúcich na porušovanie ľudských práv. Na začiatku roka 1988 sa spojil s vtedajším predsedom Združenia Slovákov vo Švajčiarsku Pavlom Arnoldom a s bratom Jána Čarnogurského Pavlom, ktorý v tom čase pôsobil v Kanade. Výsledkom ich stretnutia bol list adresovaný Jánovi Čarnogurskému o pláne pripraviť nenásilný protest v Bratislave.
List preniesla zo Švajčiarska do Bratislavy Šťastného svokra Valéria Malinovská vo futre svojho klobúka. Nedoručila ho však priamo Čarnogurskému, ale list putoval do rúk jej syna a švagra Šťastného. Ten síce býval vedľa Čarnogurského, ale aby oklamal príslušníkov ŠtB, tak list zabalil do obalu z čokolády a dal ho svojmu spolužiakovi. Až ten list odovzdal Čarnogurskému, jednému z hlavných predstaviteľov kresťanského disentu vo vtedajšom Československu.
Plán Šťastného bol, že manifestácie sa budú okrem Bratislavy konať aj v iných európskych mestách pred zastupiteľskými úradmi ČSSR. Napokon sa okrem Bratislavy konala demonštrácia len v hlavnom meste Talianska, v Ríme.
Ani samotný iniciátor myšlienky Sviečkovej manifestácie Marián Šťastný si nebol istý, či sa akcia v Bratislave udeje. V tom čase bol v torontskom hoteli, kde sa aj s ďalšími spolupracovníkmi pripravoval na pohreb Štefana Romana, bývalého predsedu SKS. Bratislavskú manifestáciu sledoval v televízii.
Zásluhy Šťastného v boji proti totalitnému režimu ocenil 13. novembra 2016 Ústav pamäti národa (ÚPN) tým, že mu udelil cenu Statočný v našej pamäti a našom srdci – mimoriadne ocenenie za odpor voči jednému z totalitných režimov v 20. storočí na Slovensku.
