Bratislava 3. januára (TASR) – Výcviková škola pre vodiace a asistenčné psy v Bratislave má najdlhšiu históriu. Založil ju nevidiaci Imrich Bartalos, ktorý vycvičil jedenástich psov. Je to zároveň jediná organizácia na Slovensku s akreditáciou od Medzinárodnej federácie škôl pre výcvik vodiacich psov, čo podľa riaditeľky Jarmily Virágovej zaručuje vysokú kvalitu práce, ktorou pomáhajú ľuďom so zdravotným postihnutím stať sa samostatnejšími.

Ako škola vznikla a čo ponúka?
Za bývalého Československa bola centrála v Prahe. Po rozdelení tento "produkt" podliehal všetkým opatreniam cezhraničného prechodu. Administratívne to bolo pre ľudí so zrakovým postihnutím náročné, preto vznikla táto škola.

Ako jediná organizácia na Slovensku máme kompletný program pre vodiace, asistenčné a signálne psy. Máme vlastný účelový chov, program výchovy a výcviku, klientsky servis. Naše programy sme rozšírili o poskytovanie terapeutických psov s poruchami autistického spektra alebo s genetickými poruchami.


Najčastejšie sa využívajú labradory, vo svete je 70 percent vodiacich psov. Je to pre ich špecifickú povahu?Keďže kolíska témy je v Nemecku, začínalo sa s plemenom nemecký ovčiak. Lenže je šľachtené na obranu, pachové práce. Sú to fantastické a pracovité psy, ktoré ale majú stále potrebu ochraňovať majiteľa a majetok. Keďže pes mal citovú väzbu k majiteľovi a prišiel veľmi rýchlo na to, že nevidí, tak sa sám rozhodol, kedy ho bude chrániť. Preto sa od tohto plemena rýchlo upustilo. Je úplne zakázané, aby pes prejavil akúkoľvek agresiu voči človeku, zvieraťu alebo čomukoľvek.

Labrador bol zvolený pre jeho priateľskú povahu a všetky atribúty, ktoré sa účelovým chovom rozvíjali. Je to pracovný, mierumilovný pes, kamarát so všetkými, akceptuje deti. Ale ani labrador nesmie chrániť svojho majiteľa. Keby tak urobil, bude vyradený z programu. Je to ochrana verejnosti, pretože človek bez zraku nemá pod kontrolou správanie zvieraťa.


Špeciálna výchova a výcvik sú dve samostatné fázy. Kedy sa začína s výchovou a čo by sa mal pes za ten čas naučiť?
Výchova trvá od druhého mesiaca, keď šteniatko odchádza od mamy do rodiny dobrovoľníkov. Nie je jedno, ako bude vychované a socializované. Socializácia musí byť vynikajúca z jedného praktického dôvodu. Zviera sa musí naučiť filtrovať všetky vzruchy z okolia, všetky environmentálne podnety, aby bolo ako ročné schopné prejsť okolo všetkého bez toho, aby ho to zaujalo natoľko, že ho to bude extrémne vyrušovať z tréningu. Musí byť naučené, aby vedelo, že toto už stokrát videlo, nič to nerobí a nehryzie to a môže ísť ďalej.

Labrador, ktorý sa má stať vodiacim psom, musí mať nastavené pravidlá. Ak sa zviera za desať mesiacov nenaučí, že veci fungujú takto, tak sa bude veľmi ťažko podriaďovať pravidlám u konečného majiteľa. On tie veci v podvedomí má, na to, čo sa za desať mesiacov naučil, nikdy nezabudne. Je tiež dôležité, aby sa k tomu ľudia zodpovedne stavali a dôsledne dodržiavali určité pokyny a pravidlá. Labrador im to stonásobne vráti, sú to úžasne múdre zvieratá.

Foto: TASR/Henrich Mišovič

Dá sa odpozorovať, akú prácu by pes rád robil?
Zvieratá síce donútite robiť veci, ale toto nie je o násilí. Neviem si predstaviť, že by pes robil sedem rokov niečo z donútenia rád a ochotne. Pes to síce spraví, lebo nemá veľmi na výber, nemôže si zbaliť ruksak a odísť od vás. Ale treba sa ho pýtať, čo by ho bavilo. A ak si vyberie, že to budú deti, tak to budú deti.

Psy sú ako ľudia. Mali sme už aj tak lenivých psíkov, že ty choď pokojne nakúpiť, ja tu budem ležať a počkám ťa. Fantasticky sa uplatnili ako terapeutické psy.


Ťažší typ výcviku ako následne špeciálny výcvik takýchto psov vraj neexistuje...
Zviera je odkázané na svoje analytické schopnosti, musí vydržať tlak, ktorý sa na neho v mentálnom slova zmysle vyvíja. Môže sa stať, že stojí pred niečím, čo v tréningu nezažilo a musí to teraz vyriešiť. Dobrý vodiaci pes má schopnosť generalizovať. On si spomenie, že v tréningu zažil podobnú situáciu, vyriešil ju takto a bol pochválený.

Výcvik je dlhá cesta. Je dobré, keď tréner psa pozná od začiatku. Musia si rozumieť, tréner musí vedieť, ako to v psej hlave funguje, ako pes komunikuje a čo mu komunikuje. Musí poznať všetky jeho povahové črty, ako sa v praxi prejavujú a ako s nimi pracovať.

Každý pes je pritom iný, inak myslí, má inú mentálnu výbavu, niekedy je bystrejší, niekedy je silnejší. Možno mu to v hlavičke ide pomalšie, ale nemôžete na neho tlačiť. Nemá to význam. On to dá, len si to musí trikrát premyslieť.

Tréner musí tiež vedieť, ako psa motivovať, keď má zlú náladu. A vôbec nevadí, že pes má nejaké zlozvyky. Podstatné je, aby tréner na všetky prišiel a následne tieto skúsenosti odovzdal klientovi.

A keď je pes výborne vycvičený, najťažšia práca ešte len začína. A to je naučiť konkrétneho klienta pracovať s konkrétnym psom tak, aby vedel na 80 percent využiť zručnosti, ktoré sa pes v tréningu naučil.

Foto: TASR - Michal Svítok

Poznáme tri typy výcviku psov, ktoré spadajú do kategórie kompenzačnej pomôcky, na ktorú prispieva štát. Aké sú to?
Vodiaci pes je určený pre zrakovo postihnutú osobu. Pomáha v oblasti mobility, orientácie. Nie je to univerzálna pomôcka, ale je výborná. Pracujúci tím, teda človek a pes, pracuje 50 na 50, takže predstava, že sa niekto chytí rúčky na postroji a pôjde, je veľkým omylom. Klient musí mať chuť znova sa učiť, lebo pes je síce stopercentne vycvičený, ale s trénerom. A keď si ho do ruky zoberie cudzí človek, musí sa naučiť s ním komunikovať, ako mu dávať povely, odpozorovať spätnú väzbu.

Asistenčný pes má širšiu škálu uplatnenia, je to o asistencii pre ľudí s rôznymi typmi zdravotného postihnutia. Spadá tam veľmi veľa vecí, od otvárania a zatvárania dverí, cez podávanie predmetov, po vyzlečenie svetra a vyzutie topánky. Je to aj mostík k socializácii. Cvičia sa na mieru klientovi. Napríklad ako reagovať v stave úzkosti, či zvoliť kompresnú tlakovú terapiu, alebo človeka odviesť na najbližšiu lavičku, byť mu nablízku alebo nejakým spôsobom privolať pomoc. Máme napríklad klientku s agorafóbiou. Máva stavy, že bez psa vôbec nevyjde a nedokáže chodiť po ulici, so psom je schopná aj cestovať.


Práve s touto kategóriu ale býva na úradoch práce veľmi často problém...
Zákon je síce výborný a svojim spôsobom jedinečný, lebo je nediskriminačný, ale nie je uplatňovaný v praxi. Na Slovensku sa nevýhodne zaužívalo, že asistenčný pes je pre ľudí s telesným postihnutím. Je to najmä s týmto postihnutím, ale dodatok hovorí o tom, že ide aj o iné ťažké zdravotné postihnutie. Asistenčný pes má takú širokú škálu možností, kde sa dá uplatniť, napriek tomu je s tým veľký problém a na úradoch práce je to stále prehodnocované. Hoci v zahraničí sa využívajú tieto psy stopercentne, u nás je to jedno percento, najviac sa využívajú vodiace psy.

Výsledky sú pritom úžasné, napríklad autistické dieťa začalo rozprávať, alebo dieťa, ktoré bolo ťažko ovládateľné, a ktorému po novom niečo poviete, tak to urobí.

Tí, ktorí o tom rozhodujú, neboli nikdy konfrontovaní s problémom, pretože by sa na to pozerali inak. Verím, že nájdeme ľudí otvorených debate.

Foto: TASR - Henrich Mišovič

Poslednou kategóriu je signálny pes.
Na Slovensku je to pes iba pre ľudí so sluchovým postihnutím. Vo svete je to iná kategória a pes signalizuje čokoľvek, čo treba signalizovať. Napríklad pokles cukru pri diabetes. Ale dokáže aj zobudiť v noci a upozorniť dieťa, že sa niečo bude diať.


Vy ste okrem týchto kategórií vytvorili ešte jednu, nie je však hradená štátom.
Zákon explicitne nehovorí o tom, že desaťročné dieťa nemôže dostať asistenčného psa, ktorý by mu mohol napríklad podať predmety, ktoré dieťa nedokáže uchopiť, alebo by mu pomáhal pri rozvoji motoriky či reči. Napriek tomu, že to nie je nikde definované, tak žiadosti zamietajú. Preto sme vytvorili kategóriu, ktorú riešime cez sponzorov alebo darcov. Takýto pes plní terapeutickú funkciu.


Povedomie o problematike nie je stále dostatočné a chýb sa dopúšťa aj verejnosť. Akých najčastejšie?Najhoršia vec je bezohľadnosť. Stále sú niektorí psíčkari veľmi bezohľadní, keď nechajú svojho psa voľne pobehovať okolo vodiaceho psa. Sú síce výborne vycvičené, ručíme za to, ale je to len pes, nie stroj. Má iné myšlienkové pochody a pokiaľ mu okolo zadku, čo je ich zoznamovacia zóna, behá iný pes, je to problém, pretože on musí pokojne kráčať. Stačí sekunda a môže byť problém.

Ďalším problémom je neutíchajúca chuť hladkať psa. Je to pochopiteľné, labrador je veľmi priateľský pes, ale je neférové čupnúť si pred neho a lákať ho. Ak nemá silné podnety od človeka, pozrie sa, zamáva chvostíkom a ide ďalej, nie je potrebné ho rozptyľovať. Musí mať obrovskú sebakontrolu.

Tretia vec je kŕmenie, čomu nerozumiem. Problém vidím z viacerých pohľadov. Nie je to len o tom, že sa človek neopýta a nakŕmi niečím psa. Ide aj o to, že psy môžu byť alergici a môžete im vyvolať až anafylaktický šok. Zneužiť to, že niekto nevidí, nie je v poriadku.

Foto: TASR - Radovan Stoklasa

Legislatíva, ktorá sa snaží eliminovať diskrimináciu v tom, kam pes so špeciálnym výcvikom môže, sa zlepšuje, aspoň na papieri. Je to tak aj v praxi?
Možno vás prekvapím, ale najvýraznejšia diskriminácia je v oblasti zdravotníctva. Legislatíva na Slovensku je výnimočná a sú explicitne dané pravidlá, podľa ktorých pes so špeciálnym výcvikom môže vstupovať na všetky verejné miesta, kam môžete aj vy. Problémom je technická záležitosť, že je to pes. Ľudia si neuvedomujú, že v tomto kontexte musia takéto vnímanie vypustiť a psa brať ako kompenzačnú pomôcku, nie ako domáce zviera.


Mnohí argumentujú stále tým, že im to hlavný hygienik nedovolí.
To je absolútny nezmysel. Máme vyjadrenie hlavného hygienika z roku 2019, podľa ktorého nie je žiadny zákon, ktorý by obmedzoval vstup kompenzačnej pomôcky. Lekár môže majiteľa slušne požiadať, či môžu situáciu nejako vyriešiť a kde by mohol pes so špeciálnym výcvikom zostať. V žiadnom prípade ale nie pred dverami či ordináciou, to je neprijateľné.

Reakcia nie je nepochopiteľná, z hygienických dôvodov chcú mať čisto. Ale to, čo má človek na topánkach, má pes na labkách, to, čo má človek na kabáte, má pes na srsti. Ak prší a je blato, majiteľ musí brať so sebou uterák a utrieť svojho psa.

S diskrimináciou sa stretávame aj v potravinách. Chápem prvotnú reakciu ľudí, ale je to neopodstatnené a nezákonné. Je na čase, aby sa prístup zmenil.