Bratislava 27. júna (TASR) - Separatistické tendencie sa nevyhýbajú ani členským štátom Európskej únie (EÚ). Niektoré pretrvávajú už dlhšie, iné sa vynorili len nedávno.

Škóti sa už s Londýnom dohodli na referende o nezávislosti od Británie. V základoch sa otriasa aj jednota Belgicka v spore medzi Flámskom a Valónskom. Katalánsko chce usporiadať referendum o nezávislosti napriek odporu španielskej vlády. Baskicko sa o nezávislosť snaží už dlhšie. Takmer 90 percent obyvateľov talianskeho regiónu Benátsko sa v marcovom internetovom referende vyjadrilo za vyhlásenie nezávislosti od Talianska, hoci plebiscit nemá žiadnu právnu silu.

Dôvodov na separatistické tendencie môže byť viacero. Tieto otázky v rozhovore pre TASR zodpovedal politológ Juraj Marušiak. "Na jednej strane je to završujúci sa proces národnej konsolidácie. Napr. v Španielsku zdanlivo paradoxne nacionalizmus v regiónoch nebol silný počas Francovej diktatúry, ale vždy, keď sa Španielsko demokratizovalo, znova prepukol (po nastolení republiky, ako aj po smrti Franca). Dlhé obdobie demokratického vývoja umožnilo obrodiť národnú identitu."

Ekonomické faktory

Významnú rolu podľa neho zohrávajú aj ekonomické faktory - obyvatelia niektorých periférnych regiónov totiž môžu mať pocit, že sú v porovnaní s centrom ekonomicky znevýhodňovaní. "Môže ísť na jednej strane o najbohatšie regióny (napr. Katalánsko, Baskicko v Španielsku), belgické Flámsko alebo Benátsko v Taliansku, ale môže ísť aj o chudobnejšie regióny, kde najmä v krízových obdobiach narastá presvedčenie, že ich centrum ukracuje o finančné dotácie (napr. Škótsko), ba dokonca svojou politikou prispieva k prehlbovaniu zaostávania regiónu, a v prípade nezávislosti by si dokázali riadiť svoje záležitosti lepšie. Ako ukazuje prípad Benátska, nemusí ísť vždy o etnický nacionalizmus, ale práve o separatizmus motivovaný ekonomicky, kombinovaný s významnou úlohou spomienky na niekdajšiu samostatnosť v historickej pamäti obyvateľstva."

A prečo sa tieto tendencie prejavujú práve teraz? Podľa Marušiaka v prvom rade preto, lebo sa pominula éra sociálneho štátu. "Európsky model sociálneho štátu prispieval k prekonávaniu, resp. k minimalizácii sociálnych nerovností. Naopak, nástup ekonomického neoliberalizmu od konca 70. rokov znova nastolil otázku narastajúcich nerovností medzi sociálnymi vrstvami, ako aj medzi jednotlivými regiónmi. Preto nie je prekvapením, že predstavu spoločnosti, schopnej uspokojiť ašpirácie drvivej väčšiny svojich príslušníkov, vystriedalo vnímanie spoločnosti dezintegrovanej, rozdelenej na víťazov a porazených. Pritom moderné európske štáty sú budované ako národné štáty. V danej situácii mnohí príslušníci menšinových etnických skupín začali vnímať existujúcu štátnu moc ako moc 'cudziu' a sociálny konflikt interpretovať aj ako konflikt národnostný. V podmienkach súčasnej krízy a celkovej deštrukcie mechanizmov solidarity sa verejný diskurz orientuje na egoizmus. Platí to z hľadiska národov, regiónov, štátov. Egoizmus a snaha o individuálne životné stratégie rozbíja rodiny, ale samozrejme rozbíja aj hodnoty sociálnej a triednej solidarity. Mechanizmy prerozdeľovania sú vnímané nie ako stimul k všeobecnému blahobytu, ale ako ohrozenie blahobytu individuálneho, resp. skupinového. Tak napr. veľká časť obyvateľstva Katalánska sa nazdáva, že financuje zvyšok podstatne chudobnejšieho Španielska, pričom z tohto prerozdeľovania finančných prostriedkov napokon samo neprosperuje."

Príslušnosť k väčšiemu celku môže byť podľa politológa aj otázkou prestíže

"Pre občanov Spojeného kráľovstva bolo v minulosti nepochybne vecou prestíže byť súčasťou štátu, ktorý sa tešil zo slávy svetovej veľmoci, alebo aspoň z jej tieňa. V súvislosti s ekonomickými problémami a zmenou postavenia štátu tento zdroj legitimity príslušnosti k Spojenému kráľovstvu pominul, podobne ako sa to stalo začiatkom 90. rokov v prípade Sovietskeho zväzu. Na druhej strane sa Belgicko formovalo ako štát katolíckeho obyvateľstva Nizozemska, náboženstvo bolo teda dôležitým komponentom identity belgického politického národa, vďaka čomu v počiatkoch belgickej štátnosti boli Flámi, hovoriaci jazykom príbuzným holandčine, ochotní akceptovať dominantné postavenie frankofónneho Valónska. Zmena v postavení náboženstva v európskych spoločnostiach a zmeny v dynamike ekonomického vývoja jednotlivých častí Belgicka spôsobili, že pôvodný zdroj legitimity belgickej štátnosti bol spochybnený. Flámska a valónska časť krajiny sa čoraz viac od seba odlišujú, preto otázka budúcnosti belgickej štátnosti je diskutabilná. Každý prípad však treba posudzovať individuálne."

Dezintegrácia členských štátov

Marušiak zdôraznil, že separatistické tendencie v konečnom dôsledku oslabujú EÚ ako hráča vo svetovej aréne, keďže ide o dezintegráciu jej členských štátov. "Mimochodom ide o veľké a významné členské štáty ako Taliansko, Španielsko, Spojené kráľovstvo alebo Belgicko, na území ktorého sídlia jej najvýznamnejšie inštitúcie. EÚ nie je pripravená na podobný scenár, nepočítala s potenciálnou dezintegráciou svojich členov. Nemá teda vypracované mechanizmy, ako na podobné situácie reagovať, napr. z hľadiska právnej sukcesie záväzkov prípadných nových členských štátov EÚ ako nástupníckych štátov doterajších členov. Ak by sa však nejaké separatistické tendencie naplnili, nemusel by to byť nutne jej koniec alebo kríza. Veľa bude závisieť od reakcie dotyčných štátov. V prípade pokojného, bezkonfliktného rozdelenia nemusí byť podstatnejším problémom prijatie odštiepeneckého štátu, resp. napr. v prípade Belgicka, ktoré je v súčasnosti prakticky dualistickou federáciou (s osobitným postavením hlavného mesta Brusel) a nástupníckych štátov, keďže spravidla nové štáty preberajú zákonodarstvo a často aj medzinárodné záväzky svojich predchodcov. V prípade nových štátov by sme mali do činenia so štátmi, v ktorých platí acquis communautaire (prijatie podmienok pre integráciu do Európskej únie - pozn. TASR). Navyše ani separatisti nevystupujú proti EÚ, na rozdiel napr. od UKIP vo Veľkej Británii. Zdá sa, že aj v prípade politickej dezintegrácie niektorých členských štátov EÚ bude záujem o zachovanie takých výhod, akou je jednotný trh, voľný pohyb tovaru, osôb, kapitálu a služieb či systému schengenských dohôd. Na druhej strane však ktorýkoľvek súčasný členský štát EÚ má možnosť zablokovať pristúpenie nového člena."

Politológ ale nevylúčil ani tvrdší scenár, napr. ozbrojený konflikt ako na Ukrajine. "Bude to závisieť od postoja väčšinového obyvateľstva, resp. vlád národných štátov. Nedajú sa vylúčiť územné spory, ale zatiaľ o hrozbe použitia sily nehovorí nikto. Nič sa však nedá vylúčiť, keď príde na lámanie chleba."

Separatizmus na Ukrajine

Čo sa týka Ukrajiny, existujú podľa neho rozdiely medzi separatizmom na Kryme a v Doneckej a Luhanskej oblasti. V prípade Krymu možno hovoriť jednoznačne o etnickom separatizme. "Pričom oddelenie tejto ukrajinskej autonómnej republiky, ktorá disponovala vlastnou vládou a zákonodarným zborom, sa uskutočnilo za účasti cudzích vojsk. V Doneckej a Luhanskej oblasti etnicky ruské obyvateľstvo podľa sčítaní obyvateľstva nepredstavuje väčšinu, hoci ruský jazyk v regióne jednoznačne dominuje. Zdá sa, že tamojší separatisti nemali minimálne v počiatočnom štádiu svojich aktivít podporu väčšiny obyvateľov regiónu, samozrejme narastajúci počet mŕtvych spomedzi civilného obyvateľstva môže viesť k zmene situácie. V regióne ukrajinského Donbasu nie je potvrdená bezprostredná prítomnosť pravidelných ozbrojených síl Ruskej federácie. V každom prípade však ide o akt separatizmu národnostných menšín, nie národov, ktoré nedisponujú svojím národným štátom. To sa v podmienkach Európy považuje za akt narušenia štátnych hraníc."

V súvislosti s Krymom sa Rusi odvolávajú práve na kosovský precedens. Aký je podľa Marušiaka rozdiel medzi separatizmom na Ukrajine a Kosovom? "V oboch prípadoch išlo o narušenie suverenity štátu a o zmenu jeho štátnych hraníc bez jeho súhlasu. V oboch prípadoch sa separatizmus odôvodňoval ochranou etnickej menšiny, ktorej príslušníci obývali dané teritórium. V oboch prípadoch bolo teda spochybnené medzinárodné právo a dokumenty, prijaté globálnymi aktérmi - v prípade Kosova rezolúcie BR OSN č. 1244, v prípade Krymu Budapeštianskej deklarácie. Tieto dohody porušili práve tie štáty, ktoré stáli pri ich prijatí, resp. bez súhlasu ktorých by prijatie oboch dokumentov nebolo možné. Oba prípady sú teda nebezpečnými precedensmi pre podobné riešenie teritoriálnych sporov a etnických konfliktov v iných prípadoch a potvrdzujú tendenciu k návratu k politike sfér vplyvov, resp. koncertu mocností. Ani Krym, ani Kosovo, ale ani prípady Podnesterska ešte z roku 1992 či Abcházska a Južného Osetska, jednostranne uznaných Ruskou federáciou v roku 2008, nie sú pozitívnym signálom pre budúcnosť malých štátov a pre fungovanie systému kolektívnej bezpečnosti v Európe. Zásadným rozdielom však je, že v prípade Krymu už išlo o otvorenú agresiu jedného štátu voči svojmu susedovi a o anexiu jeho územia, čo sa v Európe v tak otvorenej podobe neudialo azda od konca druhej svetovej vojny," dodal Marušiak.