Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Podľa Buganovej boli uvedené tradície v našom kultúrnom prostredí realitou pred 50 až 60 rokmi.
Autor TASR
Košice 10. apríla (TASR) – Aktuálna situácia týkajúca sa obmedzení počas veľkonočných sviatkov z dôvodu šírenia nového koronavírusu je príležitosťou vrátiť sa k starej slovenskej tradícii. Pre TASR to povedala etnografka Východoslovenského múzea v Košiciach Klaudia Buganová.
„Nebolo zvykom, že oblievač alebo šibač išiel cez dve dediny, alebo cestoval z mesta na dedinu,“ uviedla s tým, že zvyky počas Veľkonočného pondelka sa dodržiavali v rámci generácií a v malých lokálnych komunitách. Oblievanie či šibanie sa pritom konalo vždy v exteriéri - pri potoku alebo pri studni.
Za vrchol veľkonočného obdobia podľa nej nebol považovaný Veľkonočný pondelok. „Rodiny sa nestretávali preto, že sa chlapci a mládenci tešili na oblievačku, ale naozaj preto, lebo v tom čase chceli byť spolu a konzumovať obradové jedlá. Predchádzala tomu veľká a dlhá ujma,“ dodala.
Ako Buganová uviedla, Veľký piatok bol považovaný za smútočný a pôstny deň, naši predkovia počas neho chodievali k tečúcej, takzvanej trojhraničnej vode. Išlo o miesto, kde sa zlievali tri pramene. Brávali k nej aj zvieratá. „Tam bolo to miesto, kde mala voda zázračné uzdravujúce účinky,“ doplnila s tým, že voda bola skôr symbolom Veľkého piatku než Veľkonočného pondelka. Na Veľký piatok sa tiež štepili ovocné stromy či značkovali zvieratá, podľa povier v tento deň necítili bolesť. Zakázaná bola aj akákoľvek činnosť na poli. „Nesmeli sa pripravovať ani veľkonočné obradové jedlá, na to bola určená Biela sobota,“ povedala Buganová.
Obradové jedlá konzumovali najmä preto, aby ich mali dostatok aj v ďalšom hospodárskom roku. Gazdiné okrem iného piekli okrúhlu pasku z bielej múky. Na veľkonočnom stole na východe Slovenska nechýbali ani vajíčka, šunka, syry, chren alebo cvikla. „Niekde možno aj nejaké plnky, do ktorých sa dávalo veľa zelenej žihľavy či medvedieho cesnaku,“ spresnila. Podľa jej slov sa posvätené jedlo delilo medzi členov rodiny sediacich za stolom. Symbolom súdržnosti bolo vajíčko. „Tak ako bielko a žĺtok v škrupinke držia spolu. Vyplýva z toho povera, že ak sa človek v ďalšom roku ocitne v nebezpečnej či ťažkej chvíli, má si spomenúť na to, s kým to veľkonočné vajíčko jedol a dočká sa pomoci,“ vysvetlila etnografka.
Podľa Buganovej boli uvedené tradície v našom kultúrnom prostredí realitou pred 50 až 60 rokmi. „Málo sa už o tom vie a rozpráva. Možno aj teraz je vhodná doba na to, aby sme sa vrátili k tomu pôvodnému, čo bolo pre našich predkov len v druhej alebo tretej generácii pred nami niečo úplne samozrejmé,“ uzavrela.
„Nebolo zvykom, že oblievač alebo šibač išiel cez dve dediny, alebo cestoval z mesta na dedinu,“ uviedla s tým, že zvyky počas Veľkonočného pondelka sa dodržiavali v rámci generácií a v malých lokálnych komunitách. Oblievanie či šibanie sa pritom konalo vždy v exteriéri - pri potoku alebo pri studni.
Za vrchol veľkonočného obdobia podľa nej nebol považovaný Veľkonočný pondelok. „Rodiny sa nestretávali preto, že sa chlapci a mládenci tešili na oblievačku, ale naozaj preto, lebo v tom čase chceli byť spolu a konzumovať obradové jedlá. Predchádzala tomu veľká a dlhá ujma,“ dodala.
Ako Buganová uviedla, Veľký piatok bol považovaný za smútočný a pôstny deň, naši predkovia počas neho chodievali k tečúcej, takzvanej trojhraničnej vode. Išlo o miesto, kde sa zlievali tri pramene. Brávali k nej aj zvieratá. „Tam bolo to miesto, kde mala voda zázračné uzdravujúce účinky,“ doplnila s tým, že voda bola skôr symbolom Veľkého piatku než Veľkonočného pondelka. Na Veľký piatok sa tiež štepili ovocné stromy či značkovali zvieratá, podľa povier v tento deň necítili bolesť. Zakázaná bola aj akákoľvek činnosť na poli. „Nesmeli sa pripravovať ani veľkonočné obradové jedlá, na to bola určená Biela sobota,“ povedala Buganová.
Obradové jedlá konzumovali najmä preto, aby ich mali dostatok aj v ďalšom hospodárskom roku. Gazdiné okrem iného piekli okrúhlu pasku z bielej múky. Na veľkonočnom stole na východe Slovenska nechýbali ani vajíčka, šunka, syry, chren alebo cvikla. „Niekde možno aj nejaké plnky, do ktorých sa dávalo veľa zelenej žihľavy či medvedieho cesnaku,“ spresnila. Podľa jej slov sa posvätené jedlo delilo medzi členov rodiny sediacich za stolom. Symbolom súdržnosti bolo vajíčko. „Tak ako bielko a žĺtok v škrupinke držia spolu. Vyplýva z toho povera, že ak sa človek v ďalšom roku ocitne v nebezpečnej či ťažkej chvíli, má si spomenúť na to, s kým to veľkonočné vajíčko jedol a dočká sa pomoci,“ vysvetlila etnografka.
Podľa Buganovej boli uvedené tradície v našom kultúrnom prostredí realitou pred 50 až 60 rokmi. „Málo sa už o tom vie a rozpráva. Možno aj teraz je vhodná doba na to, aby sme sa vrátili k tomu pôvodnému, čo bolo pre našich predkov len v druhej alebo tretej generácii pred nami niečo úplne samozrejmé,“ uzavrela.
