Úmrtie prvého prezidenta modernej Slovenskej republiky komentuje Juraj Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Príbeh prezidenta Michala Kováča je ako z rozprávky. V tom zmysle, že dobro zvíťazilo nad zlom, ktoré sa vo volebnom období 1994 – 1998 vznášalo nad Slovenskom. Oficiálna doktrína krajiny vtedy bola jednoduchá – keď nás nechcú na Západe, obrátime sa na Východ. Tak to aspoň videl vtedajší predseda vlády. A tak sa aj správal.
Michal Kováč patril k vzácnym ľuďom. V tom zmysle, že funkcia ho nepopanštila, ako sa to často stáva. Skôr naopak, z dovtedy nevýrazného, skôr poslušného a stranícky lojálneho politika, sa vo funkcii prezidenta stal osobnosťou. Nie celebritou, ktorých je a bude stále habadej, ale osobnosťou v pravom význame slova. Takých, ktorých funkcia neopantá, je naozaj málo. A takých, ktorí sa dokážu vzoprieť jej nástrahám, ešte menej.
Michal Kováč prekvapil už krátko po zvolení do funkcie hlavy štátu, keď sa dokázal obklopiť ľuďmi z rôznych myšlienkových táborov. Neurčoval politický chod krajiny, nebol prezident-aktivista, nedisponoval ani žiadnou mocou okrem tej, ktorú mu dávala Ústava. Tú používal, ale nezneužíval a rozhodnutia Ústavného súdu rešpektoval.
Asi najviac vojde do pamäti tým, že sa postavil Vladimírovi Mečiarovi. Aj keď je to nepresné, Michal Kováč sa totiž postavil a vymedzil hlavne voči spôsobom vtedajšieho predsedu vlády. Zaplatil za to naozaj vysokú cenu, keď mu štát uniesol syna do Rakúska. To nebolo o vyslovení nedôvery parlamentom, ani o zákaze predstaviteľom miest a obcí stretávať sa s hlavou štátu. To a mnohé iné politické príkoria mohli byť boľavé, ale únos jeho syna, to bolo osobné a odporné.
Samozrejme, ani Michal Kováč nebol dokonalý a viaceré jeho kroky a postupy boli kritizovateľné aj kritizované. Stačí pripomenúť dva. Prvý sa týkal jeho pôsobenia vo funkcii ministra financií, keď vznikla aféra Tatragate – pokus o predaj Vysokých Tatier americkej spoločnosti Tatra Mountais Corporation. Druhým bolo udelenie amnestie v kauze Technopol, keďže sa týkala aj jeho syna.
Aj keď do funkcie hlavy štátu prišiel z HZDS, dokázal sa z neho vymaniť a zastávať funkciu prezidenta dôstojne. Jeho skutky možno porovnávať so skutkami iného prezidenta, ktorý tiež pochádzal z liahne HZDS a ktorého ešte vo funkcii predsedu parlamentu preslávila veta: „Gusto, vezmi to za mňa....“. Priepastný rozdiel.
Michal Kováč bol nielen prvým prezidentom suverénnej Slovenskej republiky, ale – a to je oveľa dôležitejšie – správal sa ako prezident. Česť jeho pamiatke.
Michal Kováč patril k vzácnym ľuďom. V tom zmysle, že funkcia ho nepopanštila, ako sa to často stáva. Skôr naopak, z dovtedy nevýrazného, skôr poslušného a stranícky lojálneho politika, sa vo funkcii prezidenta stal osobnosťou. Nie celebritou, ktorých je a bude stále habadej, ale osobnosťou v pravom význame slova. Takých, ktorých funkcia neopantá, je naozaj málo. A takých, ktorí sa dokážu vzoprieť jej nástrahám, ešte menej.
Michal Kováč prekvapil už krátko po zvolení do funkcie hlavy štátu, keď sa dokázal obklopiť ľuďmi z rôznych myšlienkových táborov. Neurčoval politický chod krajiny, nebol prezident-aktivista, nedisponoval ani žiadnou mocou okrem tej, ktorú mu dávala Ústava. Tú používal, ale nezneužíval a rozhodnutia Ústavného súdu rešpektoval.
Asi najviac vojde do pamäti tým, že sa postavil Vladimírovi Mečiarovi. Aj keď je to nepresné, Michal Kováč sa totiž postavil a vymedzil hlavne voči spôsobom vtedajšieho predsedu vlády. Zaplatil za to naozaj vysokú cenu, keď mu štát uniesol syna do Rakúska. To nebolo o vyslovení nedôvery parlamentom, ani o zákaze predstaviteľom miest a obcí stretávať sa s hlavou štátu. To a mnohé iné politické príkoria mohli byť boľavé, ale únos jeho syna, to bolo osobné a odporné.
Samozrejme, ani Michal Kováč nebol dokonalý a viaceré jeho kroky a postupy boli kritizovateľné aj kritizované. Stačí pripomenúť dva. Prvý sa týkal jeho pôsobenia vo funkcii ministra financií, keď vznikla aféra Tatragate – pokus o predaj Vysokých Tatier americkej spoločnosti Tatra Mountais Corporation. Druhým bolo udelenie amnestie v kauze Technopol, keďže sa týkala aj jeho syna.
Aj keď do funkcie hlavy štátu prišiel z HZDS, dokázal sa z neho vymaniť a zastávať funkciu prezidenta dôstojne. Jeho skutky možno porovnávať so skutkami iného prezidenta, ktorý tiež pochádzal z liahne HZDS a ktorého ešte vo funkcii predsedu parlamentu preslávila veta: „Gusto, vezmi to za mňa....“. Priepastný rozdiel.
Michal Kováč bol nielen prvým prezidentom suverénnej Slovenskej republiky, ale – a to je oveľa dôležitejšie – správal sa ako prezident. Česť jeho pamiatke.