Situácia v parlamente pred ďalším záverečným hlasovaním o návrhu ústavného zákona o zrušení amnestií vydaných V. Mečiarom viditeľne hustne. Nestáva sa naozaj často, aby skupina známych právnikov vydala jednotné stanovisko tak, ako ho vydala teraz. Vskutku, čo meno to rešpekt. Rešpekt však automaticky neznamená aj súhlas.

Z politického pohľadu nie je záležitosť zložitá – poslanec Ján Budaj, ktorý v tejto súvislosti zdvihol zástavu po KDH, bude predkladať návrh na zrušenie amnestií buď dovtedy, kým nebude schválený alebo každých šesť mesiacov, kým bude poslancom. Vecné hľadisko je oveľa ošemetnejšie. Ani postupom času ani vo vyhlásení rešpektovaných právnikov sa nedajú nájsť nové argumenty v prospech zrušenia amnestií, iba recyklované. Navyše toľkokrát, že ani médiá už nevedia o koľký návrh na zrušenie amnestií v parlamente aktuálne už ide a viac hádajú, ako presne informujú. Takže najskôr asi treba povedať, že aktuálne leží v parlamente v poradí už desiaty návrh na zrušenie amnestií.

Rovnako recyklované sú aj vecné argumenty proti zrušeniu amnestií. Azda už nikto nepochybuje o tom, že ich udelenie bolo v rozpore nielen so zdravým rozumom, ale aj právnym poriadkom. Nie uplatnením, ale zneužitím moci. Ich aktéri aj príbeh dostatočne poukázali na to, nielen aké časy to vtedy boli, ale aj na to, akí ľudia boli vo funkciách. Napokon, poukazuje na to aj žaloba, ktorú podal prokurátor a ktorú súdy zmietli zo stola iba preto, lebo rozhodli, že sa týka žalovaných osôb, ktoré amnestiu prijali. Hoci ju mohli odmietnuť a trvať na tom, aby súd rozhodol o ich nevine.

Nikto dnes nevie povedať, aká by bola koncovka v prípade, keby boli uvedené amnestie zrušené. Ani skupina právnikov, ktorí sa domáhajú ich zrušenia, nedokáže zaručiť, že napríklad vtedajší riaditeľ SIS by bol postavený pred súd. Tobôž, že by bol uznaný vinným. Inými slovami, kým dnes je amnestovaný, v budúcnosti by sa mohol stať úctyhodným.

Tak či onak, zrušenie amnestií by bolo zásahom zákonodarnej moci do rozhodnutí mocí výkonnej aj súdnej. V praxi by to znamenalo, že amnestie, vydané výkonnou mocou neplatia a rozsudky vydané mocou súdnou neplatia tiež. To nie je deľba moci, ale jej uzurpácia, keďže už Ovídius tvrdil a platí to stále, že „preto sú dané zákony, aby silnejší nemohol všetko.“

Isto, parlament môže meniť alebo aj zrušiť Ústavu, ale nie spätne.

Nedá sa povedať, že amnestie nemožno zrušiť, keďže v slovenskej politike je možné všetko. Nebolo by to však správne. Aj preto, lebo zrušenie rozhodnutí moci výkonnej a súdnej parlamentom by bolo pre spoločnosť veľmi nebezpečné. Aj preto, lebo Mečiarove amnestie sú oficiálnym svedectvom zneužitia štátnej moci tými najhrubšími spôsobmi a to je potrebné si pamätať, nie z dejín krajiny vymazať.