Odchod Jozefa Mihála od Richarda Sulíka je podľa vyhlásenia SaS značnou stratou. Samozrejme, pre stranu, Jozef Mihál stráca iba politické krytie a zázemie. Aj to len dočasne, keďže už avizoval, že politickým bezdomovcom nechce zostať dlho.

V istom zmysle sa jeho odchod z SaS dal očakávať. Nie kvôli politickej orientácii, lebo SaS pod vedením Richarda Sulíka je zhruba rovnakou liberálnou stranou ako bola pred ním ANO pod vedením Pavla Ruska. Ale preto, lebo podobne ako teraz J. Mihál skončili mnohí pred ním. Presnejšie takí, ktorí sa odvážili kandidovať na funkciu predsedu. Nielen v SaS, ale aj v iných stranách. Dvaja kohúti na jednom smetisku znamenajú vždy problém. Aj riešenie je vždy rovnaké, čo už vie aj Richard Sulík, pretože sa poučil z výsledkov hlasovania v súboji o predsednícku stoličku s J. Kollárom, o ktorú vtedy takmer prišiel.

Takže nestalo sa vlastne nič zvláštne ani vážne. Iná vec by bola, ak by začalo prichádzať k odchodu poslancov vládnej koalície, pretože by sa tým menili mocenské pomery. Koalícia však má takéto pohyby a presuny už za sebou – Sieť už nie je, všetci tí, ktorí odísť chceli už odišli a zvyšok sa prispôsobil. Inými slovami, nevidno v nej existenciu žiadnej skupinky a s nároky jednotlivcov sa dajú vždy nejako ošetriť a „poriešiť“. Nech to stojí čo to stojí, aj v tom je kúzlo vládnutia.

Takže je vlastne aj jedno, koľko poslancov bude zaradených v mimovládnych poslaneckých kluboch a koľko ich bude nezaradených. S výnimkou jedného takéhoto klubu prišli o poslancov do roka a do dňa od volieb už všetky ostatné – Sme rodina-Boris Kollár zatiaľ o troch, OĽaNO zatiaľ o dvoch a SaS zatiaľ o jedného poslanca.
A z rovnakého dôvodu je tiež jedno aj verejné tajomstvo, že v SaS existujú zárodky aj na ďalšie odchody alebo pokusy o prevrat. Jedno nie je to, že v súčasnosti neexistuje žiadna, ani len papierová alternatíva k vládnej moci, hoci ju krajina potrebuje ako soľ. Nie preto, aby vláda spravovala veci verejné ťažšie, ale preto, aby ich spravovala lepšie.