Bratislava 14. februára (TASR) – Kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová (1956, Bratislava) patrí medzi popredné osobnosti slovenskej scénickej tvorby. Jej kostýmové výpravy zdobia inscenácie v repertoári viacerých slovenských a českých divadiel.

Výtvarný rukopis Ľudmily Várossovej je nezameniteľný, vyznačuje sa rafinovanými citáciami a duchaplnou aktualizáciou historických štýlových prvkov v kombinácii s modernými výtvarnými postupmi. Na svojom konte má dnes skoro dve stovky kostýmových výprav divadelných inscenácií a viac ako dve stovky televíznych a filmových výprav. Vytvorila návrhy kostýmov pre činoherné, operné, baletné aj muzikálové inscenácie, medzi nimi opery Don Giovanni, Dcéra pluku, Turandot pre Slovenské národné divadlo, muzikály Cigáni idú do neba, Klietka bláznov, Donaha na Novej scéne. Jej výtvarné práce boli prezentované na mnohých kolektívnych i samostatných výstavách.

Ľudmila Várossová je autorkou kostýmov do najnovšieho slovenského muzikálu Madame de Pompadour, ktorý má dnes večer druhú premiéru na javisku bratislavského Divadla Nová scéna.

Po generálke muzikálu si našla čas aj na rozhovor pre TASR. O divadle sa dá s touto sympatickou dámou rozprávať celé hodiny.

Šili ste ako malé dievčatko šatôčky pre svoje bábiky?
Ani veľmi nie, skôr som športovala. Až po maturite som zistila, že ostanem upísaná divadlu.

O aké predmety ste mali v škole záujem?
Možno vás to prekvapí, ale boli to skôr exaktné predmety, k tomu sa pridružilo možno trošku maľovania a kreslenia. Chodila som na matematicko-fyzikálnu základnú školu, tu sa automaticky predpokladalo, že budem pokračovať na gymnáziu v tom istom odbore.

Ale namiesto toho prišla Stredná škola umeleckého priemyslu a vysoká škola.
Áno, po skončení "šupky" som vysokoškolské štúdiá začala v Prahe na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení a ukončila v špecializácii scénická a kostýmová tvorba na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Medzi mojimi pedagógmi bol aj profesor Svoboda či profesor Vychodil.

Pamätáte si na svoju prvú kostýmovú výpravu?
Pamätám si to celkom presne. My sme boli ešte tá generácia, ktorá celkom výdatne pracovala už počas štúdia v profesionálnych aj študentských divadlách. Tri posledné roky sme už praxovali aj na javisku. Tá prvá bola v réžii Branislava Krišku, čo bolo úžasné. On bol renomovaný operný režisér v Slovenskom národnom divadle, ale zároveň aj pedagógom na VŠMU. Inscenovali sme spoločne Mozartovu operu La finta semplice, ktorú napísal Mozart ešte ako mladý chlapec.

Otvorí sa opona a divák je prvýkrát očarený výpravou inscenácie. Čo všetko a hlavne aký dlhý čas tomu predchádza?
Je to veľmi zložitý proces. Musím povedať, že mnohí si myslia, akú prekrásnu profesiu mám, že je za tým len tá krása a poézia po otvorení opony. Aj mám, ale je za tým veľký kus prozaickej práce, tvorivej aj krásnej. Prvá fáza je v momente, keď ma osloví režisér alebo riaditeľ divadla na nejaký titul. Je to proces tvorby, keď o tom premýšľame, hľadáme, kreslíme, čítame, rozhodujeme sa, ako koncipovať tento projekt.

Fajn, to je vstup do novej inscenácie, čo ďalej?
Potom veľa kreslím, komunikujem s divadelnými dielňami, príde výrobná porada, čo je asi po dvoch mesiacoch čistej tvorby a začína sa realizácia projektu, čo sú pri veľkých projektoch skoro dve tretiny práce.

Takže v tomto čase už máme nákresy jednotlivých kostýmov, čo sú vlastne samostatné výtvarné dielka so špecifikáciami materiálov, z ktorých sa budú vyrábať.
Áno, ale nie sú to len krajčíri, sú to aj výrobcovia doplnkov, ako sú parochne, klobúky, šperky, či topánky. Je to tím ľudí, ktorý musí chcieť a musím ich o tom presvedčiť, ako má výprava vyzerať a zhmotniť ju so zaujatím. Ak zaujatie chýba, môže sa to na tom výsledku aj prejaviť.

Prečítajte si aj: Nová scéna uvádza pôvodný slovenský muzikál Madame de Pompadour

Nie sú to iba návrhy, sú to vzorky materiálov, ich nekonečné zháňanie z katalógov, chodenie po firmách, hľadanie materiálov. A ten musí vyhovovať nielen po výtvarnej, ale aj technickej stránke a požiadavkám. Herci sú na javisku tri hodiny a kostým ich nesmie nijakým spôsobom zaťažovať. Nemal by byť mimoriadne ťažký, mal by byť schopný rýchlych prevlekov. Takže za tým sú rôzne finesy, ktoré kostým musí obsahovať a my ho musíme v dielňach s majstrami riešiť.

Ale to ešte nie je všetko.
Pri dobových aj súčasných inscenáciách sa snažíme dodať dokumentáciu, ako sú fotografie, rekonštrukcie dobových strihov, ktoré robíme, čo je aj prípad muzikálu Madame de Pompadour. Tu sme po rokoch rekonštruovali strih barokových korzetov alebo barokových kabátov. Na to všetko sa treba pripraviť a skôr, než sa ten kostým začne realizovať, my si ho vytvoríme v dielni aj v modeli na figuríne.

V prípade Novej scény je to však zložitejšie, tá nemá divadelné dielne ako Slovenské národné divadlo.
Nová scéna má iba krajčírske dielne, ostatné profesie nemá. Preto musíme ísť za externými spolupracovníkmi. Po toľkých rokoch som už zvyknutá na istý tím ľudí, ktorých nerada mením, lebo už poznajú, čo od nich očakávam. A pokiaľ je na Novej scéne mimoriadne veľká výprava, musíme hľadať ľudí z externého prostredia.

Pred generálkovým týždňom prichádza technická a kostýmová skúška, kde sa ladia detaily. Vymýšľajú herci, čo sa týka kostýmov?
Vymýšľajú, ale nie veľmi, pretože sa snažím tieto veci s nimi vykomunikovať už počas výroby kostýmov. Herci chodia na kostýmové skúšky a niektorý kostým sa skúša aj päť-, šesť- či sedemkrát. On síce môže mne vizuálne vyhovovať, ale technicky nie je dokonalý, alebo nesúvisí dobre so scénografiou, s javiskovým osvetlením. Napríklad tanečné kostýmy bývajú zväčša náročné, lebo choreografiu nevidím počas procesu mojej tvorby. Jednotlivé zložky výsledného tvaru sa stretneme až na javisku, pretože každý z nás má právo šesť týždňov tvoriť. Mnohokrát produkty svojich kolegov vidím na javisku prvýkrát. V tej chvíli si všetko vyrozprávame s režisérom, choreografom a scénografom, na to potom máme ešte isté obdobie na opravy.

Do akej miery berie režisér pripomienky kostýmového výtvarníka?
Závisí to od toho, ako dlho s tým–ktorým režisérom spolupracujete, či ste na jednej vlnovej dĺžke. V mojom prípade väčšinou sme, takže my si to vyrozprávame tak jedna k jednej. Rešpektujem to, čo povie režisér, aj to, čo povie herec, či už je hlavný predstaviteľ alebo kompany, pretože je dôležité, aby hercovi počas troch hodín kostým pomáhal, a nie aby mu robil problémy.

Akým typom je inscenácia Madame de Pompadour?
Táto inscenácia je síce historizujúca, nie historická, ten dobový kostým je tu silne zastúpený, ale je parafrázovaný aj súčasnosťou či 60. rokmi. Nato som prišla až v procese tvorby, že vlastne by bola skoro škoda nevyužiť fotogeničnosť kostýmového dizajnu v 18. storočí. Od neho som sa odvíjala, pretože druhá vec je téma, ktorú idem spracovať. Nemôžem zabudnúť na 18. storočie v prípade Madame de Pompadour. Ja si to obdobie, samozrejme, rada naštudujem, ale musíme si uvedomiť, že toto je pôvodný muzikál s úplne súčasnou hudbou, ktorá práve vznikla. Preto musím toto dielo predviesť divákovi aj trocha v súčasnom šate, súčasnom vizuáli. Podľa reakcií divákov na generálke sa to myslím podarilo. Vytvorili sme kostýmy, ktoré prechádzajú od 18. storočia až po rok 2015.

Ako dlho sa zapodievate jednou kostýmovou výpravou, napríklad ako je Pompadour?
Prvé stretnutia s režisérom a choreografom boli v lete, kresliť som to začala koncom leta, v úvode októbra bola výrobná porada, potom sme mali dva mesiace na to, aby sme kostýmovú výpravu predviedli prvýkrát na javisku s tým, že sme mali opciu dva týždne na opravy.

Stáva sa vám, že máte rozpracované naraz aj dve inscenácie a paralelne robíte na oboch?
Mne sa stane, že mám na pracovnom stole aj štyri rozpracované inscenácie. Mala som ich aj osem, ale to už bolo veľa. Je to dobré, lebo trocha potrebujem aj reflektovať to, čo robím. Tak je dobré, že sa aj mentálne viem od nej odpojiť, aspoň na istý čas, a vtedy sa venujem inej práci.

Koľko inscenácií stihnete počas jednej divadelnej sezóny?
Tento rok mám štyri veľké inscenácie, minulý rok boli rovnako štyri, ešte rok predtým osem. Závisí od toho, na ktorý z projektov sa chcem upísať.

Robíte si presnú štatistiku, koľko kostýmových výprav ste už vytvorili?
Ach, to nie je dobrá otázka pre mňa. Monitorujú to iní. Ja si vravím, že už aj táto inscenácia (Pompadour) odchádza a bude si žiť svojím životom. Nevenujem sa ani archivovaniu svojej práce, ani sa už nevraciam na reprízy svojich inscenácií.

Tak tú otázku dajme do podoby – koľko máte približne na svojom konte realizovaných výprav?
Divadelných inscenácií bude už možno pomaly 200, k tomu ešte počas prvých 15 rokov mojej profesionálnej dráhy aj televízne inscenácie a filmy.

Je rozdiel medzi kostýmovou výpravou v divadle a televízii?
Samozrejme je. V divadle môžeme vytvoriť kostýmovú výpravu ako jeden monumentálny obraz, monumentálny projekt. V televízii sa zaoberám detailnejšou robotou, vytváram kostým ako taký, lebo mnohokrát sú k tomu pridružené aj komparzné kostýmy, využívame sklady, využívame archívy kostýmov, nevyrába sa všetko nové. V divadle sa spravidla všetko vytvára od začiatku. Vo filme a televízii hľadáme aj v depozitoch. A práca s detailom je úplne iná. Divadelný kostým umožňuje viac štylizácie, televízny a filmový síce tiež, ale musí to byť od začiatku pomenované. Nik nerieši v divadle detail na päť centimetrov, ale on tam mnohokrát aj je.

Ktorá inscenácia vám dala najviac zabrať?
Nemám problém s veľkými divadelnými projektmi, páči sa mi, keď je zapojené množstvo ľudí, ktorí mi chcú pomôcť, aby ten výsledný obraz bol taký, ako si ho predstavujem. Takým prelomovým bol projekt s režisérom Bednárikom - operná inscenácia Gounodovho Fausta a Margaréty - bol to s Beďom náš prvý veľký operný projekt. Vznikol v prostredí, ktoré možno nášmu výkladu dopredu ani neprialo. Ale výsledok bol taký úžasný, o to viac, že zázemie nebolo dobré a viac sme sa natrápili. Dal mi chuť a odvahu do budúcnosti na ďalšie veľké projekty.

Do ktorej inscenácie ste vytvorili najviac návrhov?
Najviac návrhov bolo do mnohých operných projektov, aj klasických baletných projektov, ako boli Korzár, Luskáčik, operné projekty ako Mefistofeles. Bolo ich aj 350 až 400, ak rátame s tým, že alternáciám sa šijú samostatné kostýmy. Každý jeden kostým mi prejde cez ruky, ale nielen kostým, ale každý detail. Vyhľadávam detaily, ako sú gombíky, spôsob šitia, no a všetky doplnky vrátane klobúkov, šperkov či parochní.

Ujde sa z premiérovej slávy kúsok aj kostýmovému výtvarníkovi?
Určite sa ujde, diváci najmä milujú veľké projekty a mnohokrát kostýmový výtvarník urobí veľký kus práce aj v malom. Niekedy je zložité urobiť dva skvelé kostýmy do inscenácie. Vtedy to ten divák tak možno nevníma, ale pre nás je to niekedy zložitá práca. Na veľkých projektoch to diváci vnímajú, vedia to oceniť na predstavení a dokonca aj reagujú. Nechávajú odkazy na Facebooku, v minulosti nechávali lístočky na vrátniciach divadiel. Takže ujde sa. Ale ja som ten typ, že to nepotrebujem na priamo. Pokiaľ viem, že idem po predstavení popri divákoch a povedia – kostýmy boli skvelé, zaujímavé, výnimočné – tak ma to poteší. A vôbec mi neprekáža, keď idem popri divákovi a on nevie, kto je ich autorom.

Všíma si, alebo „naváža sa“ divadelná kritika aj do kostýmových výtvarníkov?
Naváža sa, ale ani by som to nenazvala ako kritika. Lebo kritika vlastne nevenuje scénografii veľa priestoru. Venuje sa tomu z povinnosti možno jedna–dve vety, a niekedy je to možno aj na škodu, lebo ten inscenačný tím tvoria aj výtvarníci, scénograf a kostýmový výtvarník. Prejde sa to mnohokrát jednou vetou, niekedy recenzia jednou vetou pohaní alebo pochváli. Ale väčšinou je to iba konštatovanie. Myslím, že naša práca by si zaslúžila mnohokrát aj lepšie, podrobnejšie analyzovanie.

Viete si predstaviť, že by ste robili niečo iné, ako robíte dnes?
Viem si to predstaviť. V minulosti som si to vedela predstaviť veľmi dobre, ale už som prepadla svojej profesii. Viem si predstaviť, že nebudem mať toľko sily, koľko scénický výtvarník potrebuje, a dostanem sa k maľovaniu, čo som chcela vo svojich mladých rokoch robiť a myslím, že pri tom zostanem.

Máte čas nakresliť a navrhnúť si aj niečo pre seba?
Čas by som si možno aj našla, ale nemám chuť. Je to zaujímavé, že v prípade kostýmových výtvarníkov alebo aj dizajnérov platí, že šuster chodí bosý. Neplatí to možno doslovne, ale nemám veľmi chuť. Robím to rada pre druhých ľudí a mne celkom stačí, že mám dva kusy dobrého oblečenia, je to celkom asketické.

Berú vás doma ako umelecko–kreatívnu osobnosť?
Myslím, že ma berú ako normálnu mamu, normálnu ženu, normálnu starú mamu. Nenosím veľmi pracovné problémy domov. Samozrejme, mám svoju pracovňu, kde sa viem zavrieť a pracovať. U nás to každý rešpektuje a ja to rešpektujem u ostatných členov rodiny. Ale pracovné veci sa u nás veľmi neriešia, nervozitu alebo napätie nikdy domov nenosím.

Ako trávite voľný čas, ak ho náhodou máte; viete si ho urobiť?
Máme dvoch psíkov, tak s nimi chodievame von, na staré kolená som začala s mojím mužom chodiť na bicykel do hôr. Veľmi rada chodím na divadelné predstavenia, ktorých nie som autorkou. S manželom radi cestujeme do zahraničia, túlame sa po prírode aj po mestách. Samozrejme nikdy si nezabudneme kúpiť dobré lístky do divadla, vlastne termíny výletov určujeme podľa predstavení, na ktorých chcem byť.

Je vám blízka nejaká ľudová múdrosť či porekadlo, na ktoré si častejšie pomyslíte?
To závisí aj od veku. V minulosti som sa ničím podobným nezaoberala. Teraz si vravím, že zdravie je najdôležitejšie, rodina tiež. A na svoje priority nikto z nás nesmie zabudnúť a musí si ich vždy určiť v pravý čas.