Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Za najžiadanejšiu a najefektívnejšiu Černák považuje podporu kolegov a vedúcich pracovníkov v skorých fázach a neskôr aj zapojenie odbornej pomoci.
Autor TASR
Bratislava 14. júla (TASR) - Podpora zdravotníkov pri nežiaducich udalostiach je prehliadaná. Upozornil na to lekár zaoberajúci sa bezpečnosťou v zdravotníctve Vladimír Černák, ktorý pôsobí v zahraničí. Obete nežiaducich udalostí podľa neho možno rozdeliť do niekoľkých kategórií.
"Primárnou obeťou je pacient a jeho najbližšie okolie. Sekundárnou obeťou je zdravotnícky pracovník, ktorý bol súčasťou incidentu. Terciárnou obeťou môže byť zdravotnícke zariadenie, ktoré stratilo dôveru, a tak dôjde k poklesu záujmu zo strany klientov," skonštatoval. Obeťou podľa neho môže byť aj celá spoločnosť, ak stratí dôveru v zdravotnícky systém spoločnosti.
Upozornil, že podpora primárnej obete je všeobecne akceptovaná, zatiaľ čo v prípade sekundárnej je prehliadaná. "Dotknutí zdravotníci často trpia psychickými problémami, pocitmi úzkosti, ktoré im znemožňujú opätovný návrat do pracovného prostredia," priblížil.
Sekundárnou obeťou sa podľa neho môže stať ktorýkoľvek zdravotnícky pracovník, ktorý sa cíti traumatizovaný incidentom. Vysvetlil, že efekt sa dá rozdeliť na profesionálny, ktorý môže mať za následok stratu sebadôvery či neistotu, a personálny, ktorý môže vyvolať rôzne typy správania, napríklad posttraumatický syndróm, hnev, depresiu či syndróm vyhorenia.
Černák upozornil, že na problém sa neprihliadalo a neexistoval systém, ktorý by poskytoval sekundárnym obetiam podporu. Poukázal, že vytvorenie podmienok na podporu zdravotníkov by malo byť v záujme zdravotníctva. Neriešenie takého stavu môže podľa neho viesť k defenzívnej zdravotnej starostlivosti. "Pri nej je primárnym cieľom ochrana zdravotníckeho personálu, oddelenia, zariadenia, a nie prospech pacienta," dodal.
Ozrejmil, že niektoré zariadenia majú vytvorené formálne programy na podporu sekundárnych obetí. Problémom môže byť podľa neho ich formálnosť a neochota postihnutého pracovníka zdôveriť sa s problémom. "Najmä ak prevažuje kultúra heroizmu v zdravotníctve, tak z pohľadu samotného pracovníka aj jeho kolegov to môže byť vnímané ako slabosť," skonštatoval Černák.
Za najžiadanejšiu a najefektívnejšiu považuje podporu kolegov a vedúcich pracovníkov v skorých fázach a neskôr aj zapojenie odbornej pomoci. "Morálnou povinnosťou vedúcich pracovníkov je starať sa o svojich zamestnancov, podporovať ich a viesť organizáciu v rešpektovaní potrieb dotknutých pracovníkov," pripomenul. Najlepšou stratégiou sa podľa neho zdá vytvorenie siete na lokálnej úrovni, počínajúc oddelením a končiac na úrovni národných inštitúcií.
"Primárnou obeťou je pacient a jeho najbližšie okolie. Sekundárnou obeťou je zdravotnícky pracovník, ktorý bol súčasťou incidentu. Terciárnou obeťou môže byť zdravotnícke zariadenie, ktoré stratilo dôveru, a tak dôjde k poklesu záujmu zo strany klientov," skonštatoval. Obeťou podľa neho môže byť aj celá spoločnosť, ak stratí dôveru v zdravotnícky systém spoločnosti.
Upozornil, že podpora primárnej obete je všeobecne akceptovaná, zatiaľ čo v prípade sekundárnej je prehliadaná. "Dotknutí zdravotníci často trpia psychickými problémami, pocitmi úzkosti, ktoré im znemožňujú opätovný návrat do pracovného prostredia," priblížil.
Sekundárnou obeťou sa podľa neho môže stať ktorýkoľvek zdravotnícky pracovník, ktorý sa cíti traumatizovaný incidentom. Vysvetlil, že efekt sa dá rozdeliť na profesionálny, ktorý môže mať za následok stratu sebadôvery či neistotu, a personálny, ktorý môže vyvolať rôzne typy správania, napríklad posttraumatický syndróm, hnev, depresiu či syndróm vyhorenia.
Černák upozornil, že na problém sa neprihliadalo a neexistoval systém, ktorý by poskytoval sekundárnym obetiam podporu. Poukázal, že vytvorenie podmienok na podporu zdravotníkov by malo byť v záujme zdravotníctva. Neriešenie takého stavu môže podľa neho viesť k defenzívnej zdravotnej starostlivosti. "Pri nej je primárnym cieľom ochrana zdravotníckeho personálu, oddelenia, zariadenia, a nie prospech pacienta," dodal.
Ozrejmil, že niektoré zariadenia majú vytvorené formálne programy na podporu sekundárnych obetí. Problémom môže byť podľa neho ich formálnosť a neochota postihnutého pracovníka zdôveriť sa s problémom. "Najmä ak prevažuje kultúra heroizmu v zdravotníctve, tak z pohľadu samotného pracovníka aj jeho kolegov to môže byť vnímané ako slabosť," skonštatoval Černák.
Za najžiadanejšiu a najefektívnejšiu považuje podporu kolegov a vedúcich pracovníkov v skorých fázach a neskôr aj zapojenie odbornej pomoci. "Morálnou povinnosťou vedúcich pracovníkov je starať sa o svojich zamestnancov, podporovať ich a viesť organizáciu v rešpektovaní potrieb dotknutých pracovníkov," pripomenul. Najlepšou stratégiou sa podľa neho zdá vytvorenie siete na lokálnej úrovni, počínajúc oddelením a končiac na úrovni národných inštitúcií.
