O tom, čo pre mesto znamená spravovať nemocnicu, aké problémy to prináša, hovoril v relácii Samospráva tu a teraz v televízii Tablet.TV primátor Levoče Miroslav Vilkovský.
Autor TASR
Bratislava 7. augusta (TASR) - Od naštartovania reformy verejnej správy na Slovensku ubehli takmer dve desaťročia. Samosprávy získali mnohé kompetencie. Niektoré sú dokonca zriaďovateľmi nemocníc a tých skutočne nie je veľa. O tom, čo pre mesto znamená spravovať nemocnicu, aké problémy to prináša a s čím sa musí mesto vyrovnať, hovoril v relácii Samospráva tu a teraz v televízii Tablet.TV primátor Levoče Miroslav Vilkovský.
Levoča má svoju vlastnú nemocnicu. Čo to v praxi znamená pre obyvateľov a čo pre samosprávu?
My sme sa touto otázkou začali zapodievať v roku 2007, keď bol rozpočet mesta ďaleko nižší ako rozpočet samotnej nemocnice, ktorá bola vtedy akciovou spoločnosťou a stále aj je. Nemocnica bola zadlžená a my ako mesto a vlastník sme tam museli nalievať peniaze, aby prežila.
Získali ste od štátu majetok, teda budovy, pozemky, ale asi aj dlhy?
Samozrejme. Dokázali sme ju síce v istej fáze oddlžiť, ale aj napriek tomu nemocnica vyrábala ďalšie dlhy. To bola pre nás neúnosná záťaž. Hľadali sme možnosť, ako zabezpečiť vstup súkromného partnera do akciovky. To sa nám podarilo v roku 2009. Musím povedať, že od roku 2011 je nemocnica stále zisková. Prebehli tam transformačné procesy, ktoré nemocnicu naštartovali. Podľa mňa dnes malé nemocnice nemajú ako prežiť, len vstupom súkromného partnera. Potvrdzuje to prax. Vieme, že niektoré mestá sa snažili udržať nemocnicu bez súkromného partnera, žiaľ nevyšlo im to.
Mali ste teda dve možnosti. Nemocnicu predať alebo umožniť verejno-súkromné partnerstvo.
Predali sme 67 percent akcií, ale majetok sme si ponechali vo vlastníctve mesta. Máme zastúpenie v predstavenstve i v dozorných orgánoch a myslím si, že je to vyvážené. Ak chce majoritný vlastník akcií robiť zásadné rozhodnutia, napríklad investovať, bez mesta to celkom nejde, lebo je vlastníkom pozemkov a objektov. Nemocnica má pomerne širokú spádovú oblasť, nielen mesto Levoča. Niektoré oddelenia zabezpečujú starostlivosť aj pre pacientov z iných okresov košického či prešovského regiónu.
Levoča má svoju vlastnú nemocnicu. Čo to v praxi znamená pre obyvateľov a čo pre samosprávu?
My sme sa touto otázkou začali zapodievať v roku 2007, keď bol rozpočet mesta ďaleko nižší ako rozpočet samotnej nemocnice, ktorá bola vtedy akciovou spoločnosťou a stále aj je. Nemocnica bola zadlžená a my ako mesto a vlastník sme tam museli nalievať peniaze, aby prežila.
Získali ste od štátu majetok, teda budovy, pozemky, ale asi aj dlhy?
Samozrejme. Dokázali sme ju síce v istej fáze oddlžiť, ale aj napriek tomu nemocnica vyrábala ďalšie dlhy. To bola pre nás neúnosná záťaž. Hľadali sme možnosť, ako zabezpečiť vstup súkromného partnera do akciovky. To sa nám podarilo v roku 2009. Musím povedať, že od roku 2011 je nemocnica stále zisková. Prebehli tam transformačné procesy, ktoré nemocnicu naštartovali. Podľa mňa dnes malé nemocnice nemajú ako prežiť, len vstupom súkromného partnera. Potvrdzuje to prax. Vieme, že niektoré mestá sa snažili udržať nemocnicu bez súkromného partnera, žiaľ nevyšlo im to.
Mali ste teda dve možnosti. Nemocnicu predať alebo umožniť verejno-súkromné partnerstvo.
Predali sme 67 percent akcií, ale majetok sme si ponechali vo vlastníctve mesta. Máme zastúpenie v predstavenstve i v dozorných orgánoch a myslím si, že je to vyvážené. Ak chce majoritný vlastník akcií robiť zásadné rozhodnutia, napríklad investovať, bez mesta to celkom nejde, lebo je vlastníkom pozemkov a objektov. Nemocnica má pomerne širokú spádovú oblasť, nielen mesto Levoča. Niektoré oddelenia zabezpečujú starostlivosť aj pre pacientov z iných okresov košického či prešovského regiónu.