Praha/Bratislava 20. septembra (TASR) – Ludvík Svoboda bol armádny generál, prezident Československej socialistickej republiky (ČSSR), nositeľ titulov Hrdina ČSSR a Hrdina Sovietskeho zväzu. V roku 1952 (november, december) bol politickým väzňom robotníckeho prezidenta Klementa Gottwalda, v roku 1968 patril medzi najdôveryhodnejších politikov, avšak po podpore normalizácie túto dôveru stratil. Historici ho vnímajú ako rozporuplnú osobnosť v dejinách Československa. V sobotu 20. septembra uplynulo 35 rokov od jeho úmrtia.

Obyvatelia východného Slovenska majú na generála Ludvíka Svobodu dobré spomienky. Je dvojnásobným čestným občanom Svidníka (1946, 1967). Počas vojnových dní zabezpečoval pre civilné obyvateľstvo potraviny vo vojenských kuchyniach, po vojne sa na jeho príkaz opravovali na Slovensku rozbité mosty a cesty, odmínovávali sa úrodné polia. Najväčším darom pre obyvateľov Podduklianskeho kraja bola prvá baraková nemocnica (február 1947).

Účastník prvej svetovej vojny

Ludvík Svoboda sa narodil 25. novembra 1895 v českom Hroznatíne pri Třebíči. Na Zemskej poľnohospodárskej škole vo Veľkom Meziříčí získal agronomické vzdelanie, ktoré si doplnil praxou vo vinárstve v Rakúsku. Ako dvadsaťročný sa stal účastníkom prvej svetovej vojny v radoch rakúsko-uhorskej armády. V roku 1915 sa ocitol v ruskom zajatí. Ako zajatec vstúpil v Kyjeve (1916) do československých (čs.) légií. Bol príslušníkom jednotky, z ktorej vznikol 3. pluk Jána Žižku z Trocnova. Na jar 1919 absolvoval kurz dôstojníckej školy a domov sa vrátil v hodnosti kapitána (august 1920). Po skončení prvej svetovej vojny pracoval na otcovom hospodárstve. V roku 1922 vstúpil do novoformujúcej sa čs. armády a v jej radoch pôsobil na Podkarpatskej Rusi. V rokoch 1931-1934 učil na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, v rokoch 1934-1938 sa postupne vypracoval na veliteľa pluku. Po okupácii Čiech odišiel ako mnohí ďalší dôstojníci do Poľska, kde velil vznikajúcej čs. zahraničnej vojenskej jednotke v Krakove, v septembri 1939 aj s vojakmi padol do sovietskeho zajatia. Z neho sa dostal po napadnutí Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) Nemeckom (22. júna 1941).

Podieľal sa na formovaní čs. vojenskej jednotky na východnom fronte a rýchlo stúpal vo veliteľskej hierarchii. V decembri 1943 bol vymenovaný za brigádneho generála a od septembra 1944 velil celému čs. armádnemu zboru, s ktorým sa zúčastnil aj karpatsko-dukelskej operácie. Ako prvá čs. zahraničná pozemná jednotka dosiahli 6. októbra 1944 hranice Slovenska. V auguste 1945 ho vymenovali za armádneho generála.

Minister národnej obrany

Foto: TASR/J. Bakala

Ludvík Svoboda sa ako nestraník stal v apríli 1945 ministrom národnej obrany. Vo vláde väčšinou podporoval postoje Komunistickej strany Československa (KSČ). Ako minister obrany podporil KSČ aj vo februári 1948 a krátko po ňom oficiálne vstúpil do strany. Aj napriek tomu sa stal obeťou stalinských čistiek. Začiatkom roku 1950 bol z funkcie ministra odvolaný, na krátku dobu predsedal Čs. štátnemu výboru pre telesnú výchovu a šport. Vrátil sa do rodnej obce a pomáhal zakladať jednotné roľnícke družstvo.

Na jeseň 1952 ho zatkli, v novembri a decembri ho vypočúvala štátna bezpečnosť. Zdrvený písal v decembri 1952 prezidentovi Klementovi Gottwaldovi list z väzenia, v ktorom ho úpenlivo prosil o milosť. "Nezradil som Vás, ani Stalina, som zničený. So svojimi silami na konci, stojím na pokraji šialenstva. Prosím zabráňte tomu, ak za to stojím". Na Vianoce 1952 ho prepustili.

Návrat na politickú scénu

Foto: TASR/Štefan Petráš

Rehabilitovaný bol v roku 1954 vďaka Nikitovi Sergejevičovi Chručšovovi. Pomaly sa vracal na politickú scénu. V rokoch 1954-1964 bol členom predsedníctva Národného zhromaždenia (NZ) ČSSR, dlhé roky pracoval vo vedení Zväzu protifašistických bojovníkov a Zväzu čs.-sovietskeho priateľstva. Bol náčelníkom Vojenskej akadémie K. Gottwalda v Hraniciach (1955-1958), kde mu udelili Rad bieleho leva a Rad republiky. V roku 1958 sa stal náčelníkom Vojenského historického ústavu v Prahe. Tu v roku 1960 vydal svoje spomienky na druhú svetovú vojnu Z Buzuluku do Prahy. Známa je aj jeho kniha Cestami života (1971).

V období Pražskej jari po abdikácii Antonína Novotného zvolili 30. marca 1968 Ludvíka Svobodu za prezidenta ČSSR. Vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa prezident Svoboda verejne odsúdil. Odmietol vymenovať v auguste 1968 robotnícko-roľnícku vládu, dosiahol rokovania v sovietskej Moskve, ktoré za jeho účasti vyústili do kompromisnej dohody a prepustenia zaistených čs. predstaviteľov.

Po nástupe Husákovho vedenia v komunistickej strane však podporil proces tzv. normalizácie a konsolidácie spoločnosti na marxisticko-leninských pozíciách v apríli 1969. Tým stratil dôveru verejnosti, ktorú dovtedy požíval. Udržal si tým však prezidentský post v krajine.

Odmietol odstúpiť z funkcie

V roku 1974 prežil Ludvík Svoboda sériu mŕtvic a nebol schopný ďalej vykonávať funkciu prezidenta ČSSR. Odmietol však odstúpiť a tak Federálne zhromaždenie (FZ) ČSSR v roku 1975 prijalo zákon (č.z.50/1975 zb.), na základe ktorého ho funkcie zbavili (podľa spomienok jeho dcéry Zoe Klusákovej-Svobodovej však G. Husák nechcel prijať jeho demisiu. Zdôvodňoval to tým, že nie je jasné, kto by mohol byť jeho nástupcom a spoločnosť by prijala s nedôverou výmenu prezidenta).

Jeho nástupcom sa napokon stal Gustáv Husák. Ludvík Svoboda dožíval svoj život v pocite krivdy a zatrpknutia. Zomrel v Prahe 20. septembra 1979. Aj napriek tomu, že na jeho pohreb nebola účasť verejnosti organizovaná, prišli sa s ním rozlúčiť tisíce občanov.