Bratislava 22. apríla (TASR) - Kľúčovým momentom pre vstup Slovenska do Európskej únie (EÚ) bola široká zhoda strán vládnej koalície, ktorá vzišla z parlamentných volieb v roku 1998, na zahraničnopolitickom smerovaní Slovenska a jeho začlenení do NATO a EÚ. Pre TASR to uviedol Mikuláš Dzurinda, ktorý túto vládu viedol.

Kabinet musel urobiť množstvo reforiem, aby Slovensko mohlo vstúpiť do Únie. Za najťažšiu označil Dzurinda reštrukturalizáciu ekonomiky. Expremiér pri spomienkach na obdobie spred 20 rokov hovorí aj o vtedajších obavách či o tom, ako sa pre podporu referenda dokázal spojiť s politickým rivalom Vladimírom Mečiarom. Slovensko si 1. mája pripomenie 20 rokov od svojho vstupu do EÚ.

"Dôležitým faktorom bolo zaradenie Slovenska na zoznam krajín, s ktorými sa počítalo v ďalšej fáze rozširovania Aliancie. K tomuto zaradeniu došlo na samite NATO v apríli 1999, čo bolo veľkým signálom aj pre inštitúcie EÚ, že Slovensko sa mení a mení sa k lepšiemu," poznamenal pre TASR Dzurinda, ktorý mal pri snahe o vstup Slovenska do EÚ aj isté obavy.

"Obával som sa jedného jediného - schopnosti udržať prozápadnú koalíciu dostatočne dlho na to, aby naše integračné procesy boli nezvratné. Keďže išlo o koalíciu veľmi rozmanitú a keďže nás bolo v tej koalícii veľa, nebolo jednoduché túto jednotu udržať," spomína expremiér.

Pripomína, že Slovensko prechádzalo ťažkými ekonomicko-sociálnymi reformami, ktoré boli spravidla nepopulárne. "Bolesť týchto reforiem celkom pochopiteľne ohrozovala pravo-ľavú koalíciu. No a napokon to boli voľby v roku 2002, ktoré mali potvrdiť rozbehnuté integračné procesy, ale mohli ich aj ohroziť. Bolo veľkým šťastím, že prácu, započatú v roku 1998, sme mohli po roku 2002 dokončiť," doplnil.

Slovensko muselo pre vstup do EÚ splniť množstvo podmienok a urobiť reformy. Za najťažšiu považuje Dzurinda reštrukturalizáciu slovenskej ekonomiky. "Po rozpade Sovietskeho zväzu, Varšavskej zmluvy a zmene našej orientácie smerom na Západ sa zásadným spôsobom zmenili dodávateľsko-odberateľské reťazce. Celé odvetvia stratili tradičné odbytiská. Napríklad zbrojná výroba," priblížil.

Vlády Mečiara sa podľa Dzurindových slov reformám vyhýbali. "Privatizačným kritériom týchto vlád bola stranícka legitimácia, nie ekonomická výhodnosť. Ekonomika bola v ťažkom stave - nevýkonná a zadlžená. S vysokou nezamestnanosťou, predlženým bankovým sektorom, zadlženým zdravotníctvom a chorými priemyselnými odvetviami," priblížil.

Vstupu Slovenska do Únie predchádzalo dosiaľ jediné úspešné referendum. Politici sa na jeho podporu spoločne prešli po Bratislave, na účasť v referende vyzýval aj Dzurindov politický rival Mečiar.

"Bolo potrebného veľa politického úsilia, aby k takejto demonštrácii politickej jednoty došlo. Podarilo sa to preto, lebo EÚ bola atraktívna aj pre mnohých členov a voličov HZDS. Ale aj preto, lebo politický zápas našich vládnych koalícií s opozíciou prebiehal v rokoch 1998 - 2006 v istých mantineloch, kde sme neprenechávali veľa priestoru na osobné urážky či ľudskú dehonestáciu politických súperov," opísal Dzurinda.

Podľa vlastných slov sa vždy usiloval, aby sa politický zápas nezmenil na dehonestáciu ľudskej dôstojnosti politického súpera. "To mi v rozhodujúcej chvíli dovoľovalo požiadať o podporu aj Vladimíra Mečiara. A som mu doposiaľ vďačný za to, že túto podporu pre dobrú vec poskytol," doplnil pre TASR.

Expremiér nemá pocit, že by sa v predvstupových rokovaniach dali vyrokovať podstatne lepšie či výhodnejšie podmienky. "Aj keď som registroval volania po tom, že farmári by uvítali lepšie podmienky. Alebo že by najstaršie reaktory atómovej elektrárne Jaslovské Bohunice mohli slúžiť dlhšie. Napokon som bol spokojný. Aj preto, lebo vyrokované podmienky pre Slovensko boli porovnateľné s tými, ktoré dosiahli ostatní uchádzači o členstvo," podotkol.

Najsilnejšie spomienky má Dzurinda na deň, keď sa Slovensko stalo členom EÚ - 1. máj 2004. "Bolo to v Dubline, keďže Írsko bolo v tom čase predsedníckou krajinou EÚ. Na dvore írskej prezidentky vztýčili štátne zástavy všetkých členských štátov vrátane tých desiatich, ktoré práve vstupovali do EÚ. Bol to neopísateľný pocit vidieť stúpať na stožiar aj slovenskú štátnu vlajku - zarovno s nemeckou, francúzskou, britskou a ostatnými," spomína expremiér.