Prešov 13. novembra (TASR) - Bol november 1989, v Československu už niekoľko dní štrajkovali študenti, v divadlách sa nehralo a ľudia sa schádzali na námestiach. Na prízemí starého vysokoškolského internátu v Prešove sa v dvoch bunkách stretávali študenti, ktorí organizovali protesty. V jednej sídlil štrajkový výbor filozofickej a pedagogickej fakulty a oproti redakcia nezávislých novín Prešovská zmena, ktoré začali vydávať študenti, a Verejnosť proti násiliu. Cestu do týchto priestorov si našiel aj vtedy 13-ročný Michal, žiak základnej školy na Sládkovičovej ulici v Prešove. Tu sa pravdepodobne začala aj žurnalistická dráha dnes známeho prešovského novinára, redaktora denníka Korzár a hudobného publicistu Michala Franka. Na časy Nežnej revolúcie si zaspomínal v rozhovore pre TASR.


-Kedy ste začali vnímať, že sa niečo deje v politike? Ako sa na to pozerali žiaci na základnej škole?-

My sme to vnímali so spolužiakmi intenzívne a štvalo nás, že sme takí mladí a nemôžeme štrajkovať. Boli sme práve vo veku, keď sme chceli rebelovať. Ono to bola taká smiešna doba, ten neskorý socializmus. Bolo zakázané nosiť do školy rifle, ale nikto neprišiel inak než v rifliach, lebo by ho vysmiali. Sovietsky zväz a všetko s ním súvisiace bol na smiech, to sme aj ako deti intuitívne cítili. Revolúciu sme brali prirodzene, dokonca sme si revolučne vyzdobili nástenky, ktorými sme predtým ťažko pohŕdali. A učila nás pani Mária Olejníková, ktorá bola od samého počiatku aktívna v Občianskom fóre, v Prešove vznikla Verejnosť proti násiliu až neskôr. Takže to celkom žilo. My, končiaci žiaci, sme boli vo svojom živle, ale je možné, že niektoré učiteľky boli nervóznejšie. To už však dnes neviem posúdiť.


-Dostali ste sa aj na nejaké zhromaždenia alebo vás doma strážili, aby sa nič nestalo?-

Všetci sme pozerali v televízii priame prenosy z Letnej, takže už sa v tom čase nikto nebál, že by sa to mohlo zvrátiť a boli sme radi, že sa niečo deje aj v Prešove. Chodieval som na všetky možné mítingy. Bol som v Mestskej hale, kde bolo niekoľkohodinové zhromaždenie pred generálnym štrajkom, bol som na zhromaždeniach pri Ruskej knihe a zúčastnil som sa aj pochodu k takzvanému Bielemu domu. Na generálnom štrajku som nebol, to sme boli v škole, ale inak sme aj so spolužiakmi chodili, kam sa dalo.


-Vo vašom súkromnom archíve je množstvo letákov a tlačovín z revolúcie. Ako ste sa k nim dostali?-

Chodil som si po ne priamo na koordinačné centrum Študentského hnutia na Gottwaldovu ulicu, dnešnú Ulicu 17. novembra. Tá atmosféra na vysokej škole ma priťahovala, bola úžasná, no bol som priveľmi mladý. Tak som si bral aspoň letáky. A skladujem ich doma 30 rokov.


-Bolo toto obdobie impulzom na to, aby ste si vybrali novinársku profesiu?-

Určite to bolo hlavnou inšpiráciou, vtedy som sa začal zaujímať o politiku a veci verejné. Hoci ešte detskými očami.


-Pri svojej pedagogickej činnosti ste sa určite o týchto udalostiach rozprávali aj so študentmi, čo ste zdôraznili?-

Je skvelé, že mladá generácia je nepobozkaná totalitou a má otvorené vnímanie. Vždy som tvrdil, že viac som sa ja naučil od nich než naopak. Rozprávali sme sa hlavne o slobode slova a odvahe odhaľovať pravdu, písať o nej a ísť s kožou na trh. To je stále veľmi ťažké. Aj preto sme s priateľmi rozbehli Cech novinárov, ktorý bude platformou pre žurnalistov, mladých i aktívnych, a symbolicky začne svoju činnosť presne 17. novembra.

-Boli ste ešte chlapec, keď sa diali tieto zmeny. Dnes je to vnímanie asi iné. Čo vám zanechal November '89?-

Podľa mňa všetky ideály platia a fakt, že si spoločnosť prešla rôznymi turbulenciami a stále nimi prechádza, je vecou toho, ako so slobodou narábame. Vybojovaná demokracia nie je hotová vec, treba sa o ňu starať, chrániť ju a kontrolovať mocných. My, občania, za to nesieme svoj diel zodpovednosti. Slobodné voľby neznamenajú, že si nemôžeme slobodne zvoliť nehodných politikov, ktorí budú klamať a kradnúť. Preto je taká dôležitá úroveň vzdelania, prehľad a záujem o veci verejné. Nikto to za nás neurobí. Odkaz Novembra trvá.