Praha 8. decembra (TASR) – Momentálne pôsobí ako odborný asistent na holandskej univerzite Erasmus University Rotterdam. V minulosti absolvoval študijný pobyt na Kolumbijskej univerzite v USA, na Stanfordskej univerzite pôsobil ako hosťujúci výskumník. Zároveň absolvoval postdoktorandský pobyt na Európskom univerzitnom inštitúte vo Florencii.

Ako analytik sa zameriava na otázky zbrojenia a domácej politiky súvisiace s politikou zahraničnou. Sám o sebe hovorí, že je odborníkom na medzinárodnú bezpečnosť. Preto aj o súčasnej bezpečnostnej situácii vo svete hovoril v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky počas Černínskeho bezpečnostného fóra v Prahe analytik zo Slovenska Michal Onderčo.





V akom svete z hľadiska bezpečnosti žijeme?



Určite sme žili v oveľa bezpečnejšom svete, hlavne posledných 30 rokov od skončenia studenej vojny. Bol bezpečnejší z dvoch hlavných dôvodov. Po prvé, Spojené štáty boli dominantnou krajinou v medzinárodnom systéme a tým pádom sme sa mohli cítiť celkom bezpečne. Druhý dôvod bol, že ostatné krajiny, ktoré boli v medzinárodnom systéme, sa nesnažili hrať úlohu "kazisvetov" a robiť napriek USA. Napríklad sme mohli vidieť, že koncom 20. storočia a v prvých rokoch 21. storočia boli vzťahy medzi USA a Ruskom vynikajúce. To už dnes nie je pravda. Preto svet, v ktorom žijeme dnes, je nebezpečnejší ako svet, v ktorom sme žili či naši rodičia, posledných 30 rokov.





Čo to znamená, ak veľmoci začínajú odstupovať od zmlúv, akou je napríklad Zmluva o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF)? Čo to značí, že aktéri sa začínajú skôr spoliehať na vlastné možnosti a silu? Ostatne ako uvádza aj teória medzinárodných vzťahov, najistejšia a najbezpečnejšia situácia pre aktérov je, keď zbroja všetci.



To, že hlavní aktéri, najmä teda Spojené štáty a Ruská federácia, odstupujú od mnohých zmlúv, ktoré podpísali koncom studenej vojny a po jej skončení, je znakom toho, že bezpečnostné prostredie sa zmenilo a aktéri, ktorí zmluvy podpísali koncom 80. resp. začiatkom 90. rokov, už nemajú pocit, že fungujú tak, ako by mali. Jedným zo znakov je aj to, že v tom čase sme naozaj hovorili o dvoch aktéroch, o USA a Sovietskom zväze, neskôr Ruskej federácii. Dnes už máme oveľa viac aktérov, ktorí majú čo povedať k týmto témam. Jedným z nich je Čína, krajina, ktorá sa odmieta zúčastniť akýchkoľvek diskusií o kontrole zbrojenia. Práve zvyšovanie počtu nových aktérov na scéne vedie k tomu, že aj tí starí sa začínajú opäť zamýšľať nad tým, ako majú vzniknutú situáciu riešiť. Vedia však, že staré zmluvy im príliš zväzujú ruky. Vystúpenie z týchto zmlúv je iba reflexiou tejto kalkulácie.





Čo to znamená pre Európu?



No minimálne pre nás v Európe je to nepríjemný moment, pretože sme mali veľmi dlho pocit, že akýkoľvek bezpečnostný problém sa dá vyriešiť zmluvou. Zobrali sme si strategickú dovolenku. Mali sme možnosť nezamýšľať sa nad týmito témami. Dnes si už v Európe strategickú dovolenku vziať nemôžeme, pretože svet okolo nás už nie je taký bezpečný, ako bol. Preto mnohé európske krajiny a vlády investujú nielen do nových technológií, ale aj do nového zmýšľania, kam sa majú ich zahraničné a bezpečnostné politiky posunúť v najbližších rokoch.





Otázkou je, či je na to Európa pripravená, či sme nezostali niekde v spomienkach a predstavách o vlastnej výnimočnosti? Vyformovalo sa medzičasom zoskupenie BRICS, veľmoci čím ďalej, tým viac investujú do armády, zbrojenia. V danej otázke si Európa sama so sebou nevystačí.



Čo sa týka krajín BRICS (pozn. Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika), na jednej strane je pri nich samozrejme "fanfára" toho, že ide o nové krajiny, ktoré vytvoria protipól Spojeným štátom alebo západnému svetu. Musíme však vidieť, že mnohé z týchto krajín majú veľké domáce problémy, ktoré limitujú ich možnosť byť aktívnymi na medzinárodnej scéne. V mnohých z nich síce dochádza k vojenskej modernizácii, ale na druhej strane zároveň dochádza k väčšiemu nazeraniu smerom dovnútra. Záujem o angažovanie sa vo svete je veľmi nízky. To vidíme aj v krajinách akou je Čína, ktorá neskutočne investuje do obrannej politiky, ale čínsky apetít na vojenskú politiku niekde mimo regiónu, ktorý Čína považuje za svoje strategické jadro, je veľmi nízky. Zatiaľ.





Spomínali ste, že aktéri odstupujú od zmlúv, pretože nereflektujú na súčasné dianie. Trochu mi to pripomína Bezpečnostnú radu OSN, ktorej zloženie taktiež nereflektuje súčasnosť, ale skôr povojnové obdobie, kedy organizácia vznikla. Aká zmluva resp. riešenie by malo vzniknúť podľa vás, aby obsiahlo všetkých aktérov a teda by boli ochotní sa dohodnúť?



To je veľmi dobrá otázka. Myslím si, že mnohí aktéri majú na túto otázku rôzne odpovede. Keď sa ju spýtate v USA, tak odpoveďou je, že by malo dôjsť k nejakej zmluve, ktorá by zahŕňala USA, Rusko a Čínu, a tí by sa mali nejako dohodnúť. Pokiaľ sa rozprávate s európskymi lídrami, tak im by stačila dohoda medzi USA a Rusmi, pretože tá by už zabezpečovala európsku bezpečnosť. Ale myslím si, že v tejto chvíli je apetít medzi rôznymi krajinami na zmluvné riešenie vojenských problémov minimálny. Preto je napríklad dôležité, aby zmluva New START, ktorú podpísali USA a Rusko pred niekoľkými rokmi, bola predĺžená aj po roku 2021, lebo je to vlastne jeden z posledných veľkých dohovorov medzi významnými aktérmi v oblasti medzinárodného odzbrojenia.





Všetky takéto zmluvy však so sebou nevyhnutne prinášajú to, že aktéri sledujú logicky predovšetkým svoje záujmy. Ako teda dosiahnuť dohodu?



V podstate v momente, keď nemôžeme mať žiadnu novú zmluvu, ktorou by sme mohli riešiť veľké otázky odzbrojovania, je možnosťou stále udržiavanie kontaktu a komunikácie medzi jednotlivými aktérmi, posilňovanie transparentnosti a budovanie dôvery medzi nimi. To sú veci, ktoré sa dajú robiť na celkom operatívnej úrovni, ktoré môžu mať veľmi praktický dopad na zníženie napätia medzi krajinami a ktoré si nevyžadujú dlhodobú investíciu. Je to skôr nudná mravenčia práca, ktorá môže viesť k veľmi pozitívnym výsledkom.





Môžete byť trošku konkrétnejší?



Napríklad existujú mnohé pracovné skupiny, na pracovnej úrovni diplomatov, kde sa diskutuje o veľmi konkrétnych otázkach. O otázkach vývoja novej technológie, alebo testovania technológie, kde sa môžu zároveň dve alebo viacero strán pýtať otázky. To je iné ako mať nejaký ministerský summit, alebo summit na úrovni veľvyslancov, kde je všetko vpísané v agende a veľmi formalizované. Tieto mítingy otvárajú možnosti pre znižovanie napätia medzi krajinami, pretože ak niečo neviete, tak sa môžete toho druhého spýtať a nemusíte mať očakávania, že všetko vedie k najhoršiemu možnému scenáru.





V rámci rozloženia moci vo svetovom politickom systéme sme už mali multipolaritu v podobe tzv. európskeho koncertu (obdobie po Napoleonských vojnách až do vzniku prvej svetovej vojny), teda moc rozdelenú do viacerých mocenských centier. Počas studenej vojny to bola bipolarita, po nej prišiel hegemón v podobe dominantného postavenia USA. K akému rozloženiu moci sa približujeme dnes?



To je veľmi zaujímavá otázka. Myslím si, že keby ste ju položili trom odborníkom na medzinárodné vzťahy, tak by vám dali tri rôzne odpovede. Domnievam sa, že sa blížime k situácii, kedy môžeme hovoriť o apolarite. Teoreticky by ste mohli hovoriť o multipolarite, keby existoval niekto, kto má chuť rôznych aktérov združovať a byť významnou silou na medzinárodnej scéne. V rámci studenej vojny to boli Sovietsky zväz a Spojené štáty, ktorí mali svojich spojencov, prostredníctvom ktorých presadzovali na medzinárodnej scéne rôzne svoje myšlienky. Ale keď sa napríklad dnes pozrieme na Spojené štáty pod vedením amerického prezidenta Donalda Trumpa, tak tam nie je veľmi záujem byť aktívnym na medzinárodnej scéne. Samozrejme, niektoré veci pokračujú ako byrokratický proces. To isté platí pre Čínu. V Rusku vidíme veľmi reakčnú politiku. V klasickej myšlienke polarity, pokiaľ nemyslíme iba na rozloženie moci, ale aj na to, čo aktéri s mocou robia, dnes vidíme, že ide skôr o apolárny svet než multipolárny.





Aké sú v súčasnosti podľa vás vo svete najväčšie hrozby?



V otázkach jadrových zbraní vychádzajú tieto hrozby najmä z možnosti neúmyselnej, ale nekontrolovanej eskalácie akéhokoľvek možného konfliktu. To znamená, že ak si predstavíte, že dôjde k relatívne malému vojenskému konfliktu, ten môže prerásť do väčšieho vojenskému konfliktu bez toho, aby to niektorá zo strán úmyselne chcela. Eskaláciou existujúceho konfliktu môže dôjsť až k použitiu jadrových zbraní. Ešte väčším problémom sú rôzne nové technológie, ktoré vznikajú v oblasti zbrojenia. Otázka kontroly zbrojenia alebo kontroly týchto technológií je ešte zložitejšia, pretože mnohé z technológií sú už tak široko používané, že je veľmi ťažké oddeliť ich civilné a vojenské využitie. Mnohé z nich tak môžu byť využité nielen na vojenské, ale aj na civilné účely. Ich možný devastačný účinok je porovnateľný napríklad s technológiami, ktoré sme tradične kontrolovali prostredníctvom veľkých zmlúv.





Čo nás čaká v budúcnosti?



Tým, že máme v súčasnosti proliferáciu rôznych aktérov, pravdepodobne dôjde k situácii, kedy bude ťažšie riešiť rôzne problémy prostredníctvom zmluvných dohôd. Na druhej strane je celkom šanca, že v istom momente aktéri zistia, že politika odstrašenia nie je tým najlepším riešením a preto sa rozhodnú, že sa začnú rozprávať, ak nie už o zmluvných riešeniach kontroly zbrojenia, tak o možných medzikrokoch, ktoré môžu znížiť aspoň napätie, či už v regiónoch alebo globálne.





Čiže nemáme sa báť, čo bude s ďalšou generáciou?


Možno nie najbližších päť - desať rokov. Z akademickej stránky by ste väčšinou predpokladali, že aktéri v istom momente zistia, že mať politiky založené iba na politike odstrašenia je veľmi destabilizujúce. Odstrašenie znamená to, že keď sedíme dvaja oproti sebe a obaja máme nabitú zbraň, nesiahnem po zbrani, lebo sa budem báť, že keď uvidíte, že som po nej siahol, tak ma zastrelíte. Čokoľvek sa však môže stať. Niekto môže vypnúť svetlo. Potom mám zrazu veľkú motiváciu, aby som po zbrani siahol a vystrelil na vás. Vy však máte rovnakú motiváciu. Tým pádom politika je v dlhodobom horizonte neudržateľná. Napríklad na Indickom polostrove je reakčná doba pri možnom jadrovom útoku z Pakistanu do Indie tri či štyri minúty. Možnosť miskalkulácie je obrovská. Aktéri skôr či neskôr zistia, že toto nie je spôsob, akým sa dá situácia udržiavať navždy. Môžu sa rozhodnúť, že ak aj neurobia odzbrojovaciu zmluvu, dospejú aspoň k riešeniu, ktoré bude viesť k zníženiu napätia medzi nimi.





Rozhovor s Michalom Onderčom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.