Bratislava 28. októbra (TASR)- V roku 1992 chceli občania, aby sa Československo zachovalo, no nebola zhoda na tom, v akej podobe. To bolo príčinou, že napokon voči jeho rozdeleniu sa neprejavil naozaj významný občiansky odpor. Keby sa však spoločný štát vtedy zachoval, skôr či neskôr by vývoj aj tak dospel k jeho rozpadu. Povedal v rozhovore pre TASR pracovník Historického ústavu SAV Milan Zemko, ktorý bol v rokoch 1990 až 1992 podpredsedom Slovenskej národnej rady. Rozhovor je súčasťou cyklu Osobnosti: tváre, myšlienky, ktorý sa počas októbra a novembra bude prioritne venovať téme 20. výročia rozpadu federácie.

Kedy sa dali vypozorovať prvé signály, že spolužitie Čechov s Slovákov speje ku koncu?

Náznaky, že v spoločnom štáte môže dôjsť ku kríze, sa objavili vo februári, marci roku 1990, keď došlo k takzvanej "pomlčkovej", ale v skutočnosti "spojovníkovej" vojne. Išlo o to, či sa má písať Československo, československý so spojovníkom alebo bez neho. Českí politici i médiá vtedy vraveli, prečo sa hádame o "prkotinu", ale sami veľmi dlho nevedeli v tejto veci ustúpiť. V skutočnosti bolo v hre viac. Ak je niečo v politike dôležité, tak sú to symboly. Aj tento spojovníkový symbol mal vážnu úlohu. Išlo o to, či už názvom poukážeme na v zásade unitárny charakter štátu, alebo že je zložený z dvoch rovnocenných častí. Nakoniec došlo ku zvláštnemu, niekto by mohol povedať, že k zhnitému kompromisu. Dohodlo sa, že oficiálny názov štátu bude Česká a Slovenská federatívna republika (ČSFR), ale samotný názov Československo, československý, si každá republika môže písať podľa seba.

Čiže bol to skôr kompromis, ktorý mal upokojiť Slovákov?

Áno, bol to kompromis na upokojenie situácie.

Z toho vyplýva, že česká strana nevedela pochopiť požiadavky Slovákov...

Ťažko ich chápala. Navyše, v Čechoch spojovník evokoval čas po Mníchove 1938, čo bolo jedno z najhorších období českých dejín. Ďalšie konflikty na seba nenechali dlho čakať a objavili sa v lete a na jeseň roku 1990, keď sa rokovalo o malom kompetenčnom zákone. Išlo o to, aké kompetencie budú mať republiky a aké federálna vláda a federálny parlament. Prezident Václav Havel síce hovoril o autentickej federácii, no nebolo jasné, čo to má presne znamenať. Všetci sa zhodli akurát na tom, že nepôjde o federáciu ovládanú komunistami. Všetko ostatné ostalo otvorené. Na českej strane bola tendencia skôr posilniť ústredné orgány. Slovenská strana kládla dôraz na národné orgány. Paradoxom bolo, že českí politici z Českej národnej rady (ČNR) a českej vlády neuprednostňovali posilňovanie českých orgánov, ale skôr preferovali federálne úrady, ako keby im na vlastnom autonómnom postavení až tak nezáležalo.

Česká strana nemala záujem nič meniť na zaužívanom štátoprávnom usporiadaní?

Toto je tiež veľký paradox. Pokiaľ išlo o komunistický režim, Česi boli pripravení zmeniť čokoľvek. Ale najmenej im prekážala federácia, ktorá vznikla v čase normalizácie. Bol to totiž model do veľkej miery centralizovaný.

Kto mal na českej strane najväčšie pochopenie pre slovenské požiadavky?

Vtedajší český premiér Petr Pithart. Bol ústretový, čo sa prejavilo aj v jeho koncepcii "dvojdomčeka", čiže niečoho, čo by pripomínalo konfederáciu, ktorú však česká politická elita zásadne odmietala. Dokonca aj moravskí politici boli prívrženci skôr pevnejšej federácie. Nezhody následne pokračovali ako červená niť všetkým rokovaniami, ako sa v tom čase hovorilo, po hradoch a zámkoch v celej krajine. Trvalo to až do februára 1992, keď bolo posledné rokovanie v Milovoch. Tam došlo k dohode na zmluve, ktorú na slovenskej strane presadzovali Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Občiansko demokratická únia (ODÚ) a Demokratická strana (DS). V Milovoch však nerokovali vlády ani predsedníctva obidvoch národných rád, ale len ich delegácie.

Aký mala mandát slovenská delegácia na tomto rokovaní?

Hlavnou slovenskou požiadavkou bolo, že účastníkmi dohody mali byť obe republiky. Dohoda však napokon znela inak. Jej subjektmi mal byť neurčitý "ľud" oboch republík, hoci aj v ústavnom zákone o československej federácii sa hovorilo o dvoch národoch. Takým znením sa postavenia oboch republík značne oslabili. A predovšetkým slovenská delegácia prekročila v tejto veci svoj mandát na rokovanie. Ešte dôležitejšou oblasťou rokovaní boli kompetencie. Minimálne v desiatich článkoch tzv. milovskej dohody je odkaz na Federálne zhromaždenie, ktoré malo zákonmi konkretizovať jednotlivé body dohody. Celkovo otvorených bodov bolo okolo 70, a to boli doslova "rozbušky" budúcich nekončiacich sa konfliktov vnútri federácie. Aj to bolo dôvod, prečo som za túto dohodu ani ja nehlasoval v Predsedníctve Slovenskej národnej rady (SNR). Nevidel som v milovskej dohode dobré východisko do spoločnej budúcnosti.

Hlasovanie v Predsedníctve SNR bolo vtedy na vážkach, o čom napokon hovoria viacerí pamätníci.

Hlasovanie dopadlo nerozhodne – desať proti desiatim hlasom, no pri hlasovaní nešlo o to, či dohodu schválime, ale či sa dostane na rokovanie v pléne SNR. Hlasoval som proti aj z toho dôvodu, že v prípade, ak by sa dostala do pléna, hrozilo, že by došlo doslova k politickej explózii. Vtedajšia vládna koalícia len veľmi tesne dokázala presadiť svoje návrhy. Niekedy sme, ako predstavitelia koalície, museli použiť obštrukciu a odísť z rokovania, pretože hrozilo, že opozícia nás prehlasuje.

Po odmietnutí milovskej dohody sa už s ďalším vývojom čakalo na parlamentné voľby v júni 1992. Myslíte si, že si občania uvedomovali, o čo vo voľbách pôjde? Prieskumy verejnej mienky neukazovali ani zďaleka väčšinu pre stúpencov rozpadu spoločného štátu.



Z analýzy vtedajších prieskumov však vyplýva aj to, že medzi Čechmi a Slovákmi nebola zhoda v pohľade na spoločný štát. Občania si prevažne želali zachovať Československo. No v českých krajinách a na Slovensku bol rôzny pohľad na to, ako by mal spoločný štát v budúcnosti fungovať. V Česku prevládali zástancovia "funkčnej" federácie, teda federácie s posilnenou ústrednou vládou a parlamentom, či dokonca unitárneho štátu, kým na Slovensku väčšina občanov v súčte preferovala konfederáciu alebo samostatný štát. No ani konfederácia už nie je spoločný štát. To sú v princípe dve krajiny, ktoré spája hlava štátu a veľmi obmedzený spoločných úradov. Konfederácia alebo forma nejakej únie bola zásadne neprijateľná alternatíva pre českých politikov. Neskôr sa ukázalo, že verejnosť síce nebola nadšená z rozdelenia spoločného štátu, ale ani nijako výrazne neprotestovala. Myslím si, že práve nejasnosť v tom, ako má spoločný štát vyzerať, viedla k pasivite obyvateľstva, keď vládnuci politici rozhodli, že sa rozdelí.

Na oboch stranách dostali silný mandát dvaja politici, Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Existovala pri ich rokovaniach šanca na zachovanie ČSFR?

Šanca by bola podľa mňa len v tom prípade, keby slovenská strana urobila zásadné ústupky českej reprezentácii. Samotný premiér Mečiar však kalkuloval s tým, že Čechom bude tak záležať na spoločnom štáte, že napokon ustúpia. To nebol správny odhad, pretože im už na Československu v tom období až tak nezáležalo. Medzinárodná situácia a postavenie Česka v Európe boli úplne iné, ako v čase vzniku spoločného štátu v roku 1918.

Bol teda z geopolitického hľadiska pre Čechov vlastný štát výhodnejší ako pre Slovákov?

Tak sa to v tom čase javilo. Nemecko už nebolo hrozbou ako v minulosti a Česi už vtedy boli bližšie k európskej integrácii. Táto kalkulácia bola zrejmá.

Pre Slovákov bol vlastný štát spojený s väčšími rizikami...

Ak sa raz deklarujeme, ako zrelý a moderný národ, musíme znášať rôzne aj ťažšie situácie a vyrovnať sa s nimi. Nemôžeme fungovať tak, že v "dobrom počasí" vyskakujeme ako samostatný národný subjekt a v ťažších časoch sa rýchlo schováme pod susedov dáždnik. Táto mentalita na Slovensku stále prežíva. Je to aj pochopiteľné, pretože Slováci viac ako tisíc rokov žili v nejakom väčšom štátnom celku. S výnimkou Slovenskej republiky počas druhej svetovej vojny, ktorá však bola vazalským a diktátorským štátom, sme po celý čas boli s niekým alebo pod niekým. To sa napokon dostalo takpovediac do kultúrno-historických "génov" národa.

Prekvapila slovenských politikov rýchlosť zmien, aj to, že v priebehu niekoľkých týždňov sa rozhodlo o rozdelení štátu? Aj z vašich odpovedí sa zdá, akoby réžiu mala v rukách česká strana.

Mám pocit, že slovenská politická garnitúra sa až príliš spoliehala na to, že zásadný rámec rozdelenia pripravia Česi. Viem o jednom nemenovanom politikovi, ktorý sa aj chválil, že "Česi to celé pripravia, my dáme náš komentár a dohodneme sa". Lenže ten, čo pripravuje istý proces, je vo výhode a celkom pochopiteľne urobí všetko tak, aby to v prvom rade jemu vyhovovalo. Hoci sme boli federáciou, prakticky všetky ústredné orgány boli v Prahe. V Česku ostalo vládne know-how a mnoho iných dôležitých informácií a aj mnohí Slováci pôsobiaci v Prahe sa v nej rozhodli zostať aj po rozdelení. Aj z tohto dôvodu Slovensko nebolo dostatočne pripravené na rozdelenie. Ale aj to je cena za spolunažívanie menšieho partnera s väčším a silnejším...

Štartovacia pozícia samostatného Slovenska nebola jednoduchá. Okrem vybudovania celej štátnej správy malo slabšiu menu i napäté vzťahy s Maďarskom kvôli prehradeniu Dunaja pri Čunove. Ako to hodnotíte s odstupom času?

Niektorí slovenskí politici hovorili, že je to príliš veľké riziko vytvoriť si v tom čase vlastný štát. Ak to však v rokoch 1992 a 1993 malo byť veľké riziko, potom najväčší dobrodruhovia v našich moderných dejinách boli T. G. Masaryk, E. Beneš a M. R. Štefánik, pretože nový československý štát v roku 1918 bol v omnoho zložitejšom a nebezpečnejšom postavení, čo sa naplno ukázalo koncom 30. rokov. V poslednej dekáde minulého storočia boli riziká podstatne menšie. Celá Európa už bola v odlišnej geopolitickej konštelácii. Sovietsky zväz sa rozpadával, západná Európa sa zjednocovala. Maďarské nebezpečenstvo bolo, ak vôbec bolo, okrajové práve z titulu zjednocujúcej sa Európy a pôsobenia NATO v našom priestore.

Foto: TASR/Michal Svítok

Ako sa na rozdelenie pozeráte po 20 rokoch? Bol to pre oba národy dobrý krok?

Rozhodne áno. Keby sa vtedy Československo nerozdelilo, boli by sme stále v nejakých konfliktoch podobne, ako sú v Belgicku medzi Flámami a Valónmi. Myslím si, že skôr či neskôr by vývoj v "belgických pomeroch" aj tak dospel k rozpadu spoločného štátu.

Sú si Slováci a Česi po rozdelení bližší, alebo sa vzďaľujú od seba?

Bližší sme si vďaka európskej integrácii. Colnice na našich hraniciach vďaka nej zanikli. Vďaka voľnému pohybu osôb sa vzájomné zväzky znovu posilňujú. Dochádza však aj k istému vzďaľovaniu sa, no skôr z českej strany. Jazykovo sa vzďaľujeme, vidno to na českých deťoch, ktoré majú málo možností prísť do kontaktu so slovenčinou. Toto však do budúcnosti nie je vážny problém, to sa dá zmeniť. Rovnako nie je problém výhrada, že sa z jedného väčšieho štátu stali dva menšie. Predsa Československo bolo vždy menší štát a vidno to aj z toho, že vo všetkých historických skúškach zlyhalo, lebo bolo samo osebe slabé. Či to bol rok 1938, 1948 alebo 1968. Vždy záviselo od vôle a dohody veľkých mocností. Naopak, v stabilných časoch na veľkosti krajiny až tak nezáleží.

Kto podľa vás viac vyťažil z rozdelenia?

Viac asi vyťažili Česi, pretože sú rozhodnejší a pohotovejší ako Slováci. Ak neberieme do úvahy politiku, ale iné oblasti života, sú naši susedia razantnejší, predvídavejší aj vytrvalejší. Je to pochopiteľné. Keď ste historicky tisíc rokov provinciou a závisíte od rozhodnutia niekoho iného, silnejšieho, tak nestačí ani dvadsať rokov samostatnosti na to, aby ste boli v mnohých prípadoch primeranými partnermi. Samostatnosť nie je pre Slovákov prehra, ale výzva, na ktorú musíme neustále dávať primerané odpovede. Takou odpoveďou bolo podľa mňa zvládnutie politickej krízy za Mečiara, ako aj úspešná integrácia do EÚ a NATO. Aj ekonomicky Slovensko na rozdelení získalo. To, čo sme dosiahli za dvadsať rokov, by sme pravdepodobne neboli dosiahli v spoločnom štáte. Bolo to vidno v posledných rokoch existencie federácie. Rozdiel v hrubom domácom produkte (HDP) na obyvateľa sa v rokoch 1991 a 1992 začal výrazne prehlbovať v neprospech Slovenska. Priblíženie sa k Česku, ktoré sa dosiahlo počas komunistickej federácie, sa začalo strácať a začali sme opäť zaostávať. Dnes už je Slovensko ekonomicky podľa produkcie HDP na obyvateľa na oveľa vyššej úrovni ako na konci federácie a k tomuto sme sa dopracovali vlastnými silami. A to je dôležité.