Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pre Mikloška je osobitne poučný jeho príbeh po tom, ako bol v roku 1971 politicky odstavený a sledovaný a rehabilitoval ho až november 1989.
Autor TASR
Bratislava 25. novembra (TASR) – Životný a politický príbeh Alexandra Dubčeka s jeho výstupmi i pádmi obohacuje našu kolektívnu pamäť. Myslí si to bývalý politik František Mikloško, ktorý bol predsedom Slovenskej národnej rady a priatelil sa s Dubčekom. Z príbehu Dubčeka sa podľa neho dá poučiť. Dodal, že Slováci majú tendenciu zidealizovať si postavy a príbehy. Dubček už navždy zostane charizmatickou tvárou Pražskej jari, no tak je to podľa Mikloška dobre.
"Slovensko nemá a ani si nepestuje historickú, politickú alebo spoločenskú pamäť. Poznať životný a politický príbeh Alexandra Dubčeka, s jeho výstupmi i pádmi, s jeho veľkými zásluhami i chybami veľmi obohacuje našu kolektívnu pamäť. Dá sa z nej vychádzať, poučiť sa z nej a takto ho reálne zaradiť do novodobých slovenských dejín,“ skonštatoval pre TASR Mikloško pri príležitosti 100. výročia narodenia Dubčeka.
Mikloško skonštatoval, že keď sa Dubček dostal na konci 60. rokov 20. storočia k najvyššej moci v štáte, otvoril dvere "socializmu s ľudskou tvárou", načo osobne po vstupe spojeneckých vojsk do Československa aj politicky doplatil. "Ťažko je Dubčeka hodnotiť, nikto z nás nebol vo vysokej politike v časoch komunizmu, naša skúsenosť je celkom iná. My môžeme veci popísať a opatrne vysloviť svoj názor a súd," priblížil.
Pre Mikloška je osobitne poučný jeho príbeh po tom, ako bol v roku 1971 politicky odstavený a sledovaný a rehabilitoval ho až november 1989. Izolácia podľa neho spôsobila, že sa nevedel prispôsobiť rýchlemu vývoju. "Problém však je, že v tejto spoločenskej i politickej izolácii Dubček stratil kontakt so súčasnosťou, ktorá sa za tieto roky zásadne menila. Keď prišiel november 1989, Dubček privítal slobodu, ale jeho jazyk i myslenie bolo skôr spomienkové a pohybovalo sa v období Pražskej jari. Dubček sa na rýchly ponovembrový vývoj, ktorý bol najmä na ekonomickom poli v mnohom chaotický, už len prizeral a nevedel doňho zasiahnuť," uviedol Mikloško.
Myslí si, že Dubčekova pamiatka je v mysliach ľudí živá, čo vidno aj na jeho hrobe v bratislavskom Slávičom údolí, kde zapaľujú sviečky aj neznámi ľudia.
"Slovensko nemá a ani si nepestuje historickú, politickú alebo spoločenskú pamäť. Poznať životný a politický príbeh Alexandra Dubčeka, s jeho výstupmi i pádmi, s jeho veľkými zásluhami i chybami veľmi obohacuje našu kolektívnu pamäť. Dá sa z nej vychádzať, poučiť sa z nej a takto ho reálne zaradiť do novodobých slovenských dejín,“ skonštatoval pre TASR Mikloško pri príležitosti 100. výročia narodenia Dubčeka.
Mikloško skonštatoval, že keď sa Dubček dostal na konci 60. rokov 20. storočia k najvyššej moci v štáte, otvoril dvere "socializmu s ľudskou tvárou", načo osobne po vstupe spojeneckých vojsk do Československa aj politicky doplatil. "Ťažko je Dubčeka hodnotiť, nikto z nás nebol vo vysokej politike v časoch komunizmu, naša skúsenosť je celkom iná. My môžeme veci popísať a opatrne vysloviť svoj názor a súd," priblížil.
Pre Mikloška je osobitne poučný jeho príbeh po tom, ako bol v roku 1971 politicky odstavený a sledovaný a rehabilitoval ho až november 1989. Izolácia podľa neho spôsobila, že sa nevedel prispôsobiť rýchlemu vývoju. "Problém však je, že v tejto spoločenskej i politickej izolácii Dubček stratil kontakt so súčasnosťou, ktorá sa za tieto roky zásadne menila. Keď prišiel november 1989, Dubček privítal slobodu, ale jeho jazyk i myslenie bolo skôr spomienkové a pohybovalo sa v období Pražskej jari. Dubček sa na rýchly ponovembrový vývoj, ktorý bol najmä na ekonomickom poli v mnohom chaotický, už len prizeral a nevedel doňho zasiahnuť," uviedol Mikloško.
Myslí si, že Dubčekova pamiatka je v mysliach ľudí živá, čo vidno aj na jeho hrobe v bratislavskom Slávičom údolí, kde zapaľujú sviečky aj neznámi ľudia.
