Skôr či neskôr by vývoj aj tak dospel k rozpadu spoločného štátu. Konštatoval v rozhovore pre TASR pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) Milan Zemko.
Autor TASR
Bratislava 27. októbra (TASR)- Keby sa Česká a Slovenská federatívna republika v roku 1992 nerozdelila, bola by vnútorne stále v konfliktoch podobne, ako sú v Belgicku medzi Flámami a Valónmi. Skôr či neskôr by vývoj aj tak dospel k rozpadu spoločného štátu. Konštatoval v rozhovore pre TASR pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) Milan Zemko. „Pred dvadsiatimi rokmi si občania želali zachovať Československo, no nebola zhoda v pohľade na spoločný štát“, dodal historik.
V Česku prevládali zástancovia „funkčnej“ federácie, teda federácie s posilnenou ústrednou vládou a parlamentom, či dokonca unitárneho štátu. „Pokiaľ išlo o komunistický režim, Česi boli pripravení zmeniť čokoľvek. Ale najmenej im prekážala federácia, ktorá vznikla v čase normalizácie. Bol to totiž model do veľkej miery centralizovaný“, povedal historik.
Na Slovensku väčšina občanov v súčte preferovala konfederáciu, alebo samostatný štát. No konfederácia, alebo forma nejakej únie bola zásadne neprijateľná alternatíva pre českých politikov. „Neskôr sa ukázalo, že verejnosť síce nebola nadšená z rozdelenia spoločného štátu, ale ani nijako výrazne neprotestovala. Myslím si, že práve nejasnosť v tom, ako má spoločný štát vyzerať, viedla k pasivite obyvateľstva, keď vládnuci politici rozhodli, že sa rozdelí“, zdôraznil Zemko.
Podľa historika po dvadsiatich rokoch vyťažili z rozdelenia pravdepodobne viac Česi. „Sú rozhodnejší a pohotovejší ako Slováci. Ak neberieme do úvahy politiku, ale iné oblasti života, sú naši susedia razantnejší, predvídavejší aj vytrvalejší.“
Na druhej strane samostatnosť pre Slovákov nie je prehra a ekonomicky na nej získali. Bolo to vidno na konci federácie, keď sa rozdiel v hrubom domácom produkte (HDP) na obyvateľa v rokoch 1991 a 1992 začal výrazne prehlbovať v neprospech Slovenska, ktoré zaostávalo. „Dnes už je Slovensko ekonomicky podľa produkcie HDP na obyvateľa na oveľa vyššej úrovni, ako na konci federácie a k tomuto sme sa dopracovali vlastnými silami. To, čo sme dosiahli za dvadsať rokov, by sme pravdepodobne neboli dosiahli v spoločnom štáte“, uzavrel Zemko.
V Česku prevládali zástancovia „funkčnej“ federácie, teda federácie s posilnenou ústrednou vládou a parlamentom, či dokonca unitárneho štátu. „Pokiaľ išlo o komunistický režim, Česi boli pripravení zmeniť čokoľvek. Ale najmenej im prekážala federácia, ktorá vznikla v čase normalizácie. Bol to totiž model do veľkej miery centralizovaný“, povedal historik.
Na Slovensku väčšina občanov v súčte preferovala konfederáciu, alebo samostatný štát. No konfederácia, alebo forma nejakej únie bola zásadne neprijateľná alternatíva pre českých politikov. „Neskôr sa ukázalo, že verejnosť síce nebola nadšená z rozdelenia spoločného štátu, ale ani nijako výrazne neprotestovala. Myslím si, že práve nejasnosť v tom, ako má spoločný štát vyzerať, viedla k pasivite obyvateľstva, keď vládnuci politici rozhodli, že sa rozdelí“, zdôraznil Zemko.
Podľa historika po dvadsiatich rokoch vyťažili z rozdelenia pravdepodobne viac Česi. „Sú rozhodnejší a pohotovejší ako Slováci. Ak neberieme do úvahy politiku, ale iné oblasti života, sú naši susedia razantnejší, predvídavejší aj vytrvalejší.“
Na druhej strane samostatnosť pre Slovákov nie je prehra a ekonomicky na nej získali. Bolo to vidno na konci federácie, keď sa rozdiel v hrubom domácom produkte (HDP) na obyvateľa v rokoch 1991 a 1992 začal výrazne prehlbovať v neprospech Slovenska, ktoré zaostávalo. „Dnes už je Slovensko ekonomicky podľa produkcie HDP na obyvateľa na oveľa vyššej úrovni, ako na konci federácie a k tomuto sme sa dopracovali vlastnými silami. To, čo sme dosiahli za dvadsať rokov, by sme pravdepodobne neboli dosiahli v spoločnom štáte“, uzavrel Zemko.