Bratislava 11. októbra (TASR) - Pri očných operáciách nesmie chirurg nikdy spanikáriť a musí si vedieť zachovať chladnú hlavu. Každý pohyb môže znamenať katastrofu, vysvetľuje Nora Majtánová, primárka Očnej kliniky SZU a UNB v bratislavskej Nemocnici sv. Cyrila a Metoda. "To je asi najdôležitejšie, čo mňa chirurgia naučila, aby som nestresovala za žiadnych okolností." V rozhovore pre TASR tiež priblížila, ako liečili oči medom, čo sa stane, keď oko dostane infarkt, aj čo pre kliniku znamenala prvá vlna pandémie nového koronavírusu.


Čo vás priviedlo k lekárskemu povolaniu a očnej medicíne?
Už ako dieťa som mala sen byť lekárkou. Rodičia neboli nadšení, chceli, aby som študovala diplomaciu alebo medzinárodné vzťahy, ale trvala som na svojom, že je to pre mňa poslanie a chcem byť lekárkou. Očné bol jediný odbor, ktorý som nechcela robiť. Keď som šla na skúšku, vykradli mi byt a tiež to bol tak malý a zložitý orgán v rámci učenia sa, že som v tom nechcela piplať. Potom som stretla známeho, ktorý mi povedal, že očné je dobré pre ženu - matku, tak som to vyskúšala. Najprv sa mi zdalo, že je to málo dynamický odbor pre môj typ povahy, ale dnes si už myslím, že je veľmi akčný.


Primárkou ste sa stali už v mladom veku, oddelenie ste preberali vlani v turbulentnom čase, ako ste vnímali túto výzvu?
Bola obrovská, dostala som možnosť viesť kolektív v dosť neštandardnom období na klinike, ale na druhej strane, ľudia, ktorí so mnou pracujú, majú vo mne maximálnu dôveru a už skôr sa na mňa obracali, čo sa týka pacientov. Brala som to tak, že je mojou povinnosťou ostať, robiť primárku a keď to nepôjde, vždy mám možnosť robiť niečo iné. Som však veľmi svedomitý človek a nezvyknem sa vzdávať. Vnímam to ako poslanie a mám veľmi rada svoju prácu. Som tu od vidím do nevidím, ale viem, že pacientom pomáhame. Sme jeden tím a výborný kolektív.


Viacerí lekári podávali vtedy výpovede, v súčasnosti ich máte dostatok?
Situáciu sme zvládli, prijali sme mladých lekárov, ktorí majú chuť a záujem pracovať, a to je najpodstatnejšie. Spolu s prednostom sa im, myslím, nadštandardne venujeme, mnohí z nich sú tu na dobrovoľne báze aj poobede. Je lepšie sa pozrieť reálne na pacienta, ako doma otvoriť knižku a pozerať si obrázky. Snažíme sa im čo najviac vysvetliť, aby sa doma už nemuseli učiť.


Ako vyzerá bežný deň na klinike, s akými problémami prídu pacienti najčastejšie?
Je to veľmi individuálne, sú diagnózy, ktoré majú sezónnejší výskyt v závislosti od počasia, od chorobnosti, či sú infekcie a podobne. Sú obdobia, keď je veľa prípadov odlúčenia sietnice, hlavne keď je teplo, prichádza k dehydratácii sklovca. Na jeseň a jar býva viac zápalových infekcií oka aj dúhovky a vnútroočných štruktúr. Teraz sme mali obdobie, keď sme mali plné oddelenie herpetických zápalov, ktoré sa nedali kontrolovať tabletkovou liečbou, pacienti museli dostávať infúzie, je to veľmi rôznorodé. V štandardnom režime operujeme veľa sivých zákalov a zelených zákalov, teda glaukómu.


Na naše oči vplýva aj počasie?
Určite áno, hlavne u myopických pacientov, kde sa dehydratuje sklovec, môže vzniknúť trhlina. Diabetik, keď je nekompenzovaný, môže zakrvácať do sklovca, čo môže súvisieť aj so stravou, s počasím a ročným obdobím.


Štatistiky ukazujú, že Slováci nemajú pozitívny vzťah k prevencii. V akých štádiách ochorenia pacienti prichádzajú?
Sú rôzne typy ľudí. Takí, ktorí sú dôslední a chodia na preventívne prehliadky, hlavne, ak od detstva nosia okuliare. Potom sú ľudia, ktorí úplne zanedbávajú prevenciu a prídu, keď je už jedno oko slepé v dôsledku zeleného zákalu. Žiaľ, musím povedať, že očných lekárov je na Slovensku málo a niekedy dôjde k zanedbaniu aj z toho hľadiska, že sa pacienti veľmi neskoro dostanú na vyšetrenie. Nestáva sa to v Bratislave, ale v menších regiónoch, kde je lekárov málo, majú plné počty pacientov v ambulancii a nestíhajú vyšetriť akútne toľko pacientov. Ak k nám príde pacient na kliniku s akútnymi ťažkosťami, nikdy ho neodmietneme, vždy ho vyšetríme, aj keď nie je objednaný. Máme na to vyhradenú ambulanciu.


Venujete sa aj výskumu?
Venujeme, skúšali sme napríklad medovicový med, ktorý sme dávali do oka vo forme kvapiek a fungoval výborne na rezistentné infekcie a niektoré ochorenia rohovky, kde sme pri štandardnej klasickej liečbe nevedeli nájsť riešenie. Na našom pracovisku sa realizujú aj celosvetové klinické štúdie. Je to aj nevyhnutné, sme univerzitné pracovisko, musíme aj publikovať.


V prípade medu sa potvrdilo, že dokázal zastaviť infekciu?
Výskum sme už ukončili, problémom bolo, že nebol vytvorený patent. Je to prírodný produkt, je veľmi ťažké garantovať jeho zloženie každý rok. Robili sme to s medovicovým medom z Bardejova. Je to med z vošiek a bol najúčinnejší, čo sa týka antimikrobiálneho účinku na oko.

Mali sme troch pacientov s vredmi, ktoré boli rezistentné na akúkoľvek liečbu. Vďaka medovicovému medu sme zastavili pokračovanie infekcie a oslepnutie pacientov. Je podobný manukový med z Austrálie, ktorý je určený aj na použitie do oka vo forme masti, ale so slovenským medom nepokračujeme. Používa sa napríklad i pri liečbe chirurgických a nehojacich rán u diabetikov.


V akom veku by mal ísť človek najneskôr na kontrolu k očnému, aj keď nemá žiadne problémy?
Väčšinou po štyridsiatke musia ísť ľudia k lekárovi, pretože začnú mať krátke ruky a musia si vzďaľovať predmety, aby dobre videli. V súčasnosti máme veľmi nezdravý životný štýl, sme za počítačom, zabúdame žmurkať, je tam aj podiel modrého svetla zo všetkých zobrazovacích prístrojov, ktoré používame, čo ma negatívny vplyv. Je veľmi rozumné chodiť na prevenciu čo najskôr. Po štyridsiatke raz za dva roky určite. Ak je pacient diabetik, musí oveľa častejšie chodiť na vyšetrenie očného pozadia, alebo keď je v rodine nejaká pozitívna anamnéza očného ochorenia, treba ho tiež skôr navštíviť.


Ako modré svetlo vplýva na naše oči?
Môže spôsobovať makulárnu degeneráciu alebo zmeny v mieste najostrejšieho videnia. Dochádza tam k ireverzibilným, teda nezvratným zmenám. Na toto musíme myslieť, ale dá sa to ovplyvniť výživou a antioxidantmi, ktoré môže prijímať.


Pri práci s počítačom si často neuvedomíme, že nežmurkáme. Prečo je dôležité žmurkať?
Pre slzný film, aby sme mali hladký povrch oka. Ak sme v miestnosti, ktorá je prekúrená alebo nadmerne klimatizovaná, tak povrch oka tiež trpí. Ak nežmurkáme, oko vysychá. Normálna frekvencia žmurkania je 15-krát za minútu. Ak sa sústredíme napríklad na čítanie textu, tak žmurkáme len päťkrát za minútu, tým pádom je slzný film narušený a jeho kvalita nie je dostatočná. Potom začneme žmurkať, žmoliť si oči, aby sme lepšie videli, pretože povrch oka je suchý. Sú rôzne deficity v slznom filme, môže chýbať tuková či vodná zložka a podľa toho očný lekár navrhne umelé slzy.

Moja rada pre ľudí, ktorí používajú počítač, je aspoň každých 20 minút si dať na 20 sekúnd prestávku, pozrieť sa von oknom čo najďalej, aby si oko oddýchlo. Ak sa pozerám do počítača, tak si dať malú poznámku, že žmurkať. Sú aj rôzne pripomienkovače, ktoré sa objavia na obrazovke.


Čo sa môže stať, keď nežmurkáme, svieti na nás veľa modrého svetla?
Pokiaľ ste mladý, ešte to reálne nič neznamená. Ale u starších ľudí to môže znamenať, že budete horšie vidieť do blízka, že sa vám bude vlniť, kriviť obraz, môžete mať výpadky v obraze. Máme dva základné typy makulárnej degenerácie – suchá forma, ktorá sa nelieči, užívajú sa iba vitamíny, a vlhká forma, keď aktívne picháme protirastové faktory do sklovcového priestoru. Cieľom je zabrániť novotvorbe patologických ciev v makule, aby pacient čo najdlhšie videl. V minulosti takáto liečba nebola dostupná, je dosť drahá a pacienti skončili slepí. Teraz to vieme zastaviť, respektíve spomaliť priebeh ochorenia.


Aké vplyvy prostredia na to ešte vplývajú?
Napríklad zlý životný štýl, fajčenie. Sú rôzne rizikové faktory, preto sa odporúča veľa listovej zeleniny, šalátov, veľa vitamínov v strave. Dá sa to ovplyvniť rôznymi spôsobmi, ale genetika nepustí, keď už raz v rodine je nejaké ochorenie, prejaví sa skôr či neskôr aj u potomkov, preto sa pýtame aj na rodinnú anamnézu. Najhorším rizikovým faktorom je však fajčenie, ktoré negatívne vplýva na makulárnu degeneráciu.


Ktoré ochorenia nás môžu pripraviť o zrak, ak ich zanedbáme?
Predovšetkým spomínaná makulárna degenerácia. Ak má pacient sivý zákal, tak ho zoperujeme a je to jedna z najúspešnejších operácií, príde nevidiaci a druhý deň po operácii povie: všetko vidím. Ale keď je makulárna degenerácia, hlavne atrofická forma, kde aj medicína je krátka, tak pacientom nevieme pomôcť.


Pri vyšetrení očí možno odhaliť aj iné ochorenie, aké?
Ide o rôzne metabolické poruchy. Niekedy vieme prví zachytiť cukrovkové zmeny na očnom pozadí. Aj hematologické poruchy vieme zistiť na očnom pozadí. Rovnako nežiaduce účinky liekov. Ak operujem sivý zákal a dúhovka sa pri operácii zužuje, pacienta sa pýtam, či užíva lieky na prostatu, a on sa diví, že mu operujem oko a ako to môžem vedieť.

Foto: TASR - Pavol Zachar

Najčastejšie sú asi rôzne zmeny na cievach pri hypertenzii, keďže veľa pacientov ju má. Internisti nám posielajú pacientov, pretože prvé zmeny sú na očných cievach, ktoré vidieť pri zvýšenom krvnom tlaku. Podľa určitých fenoménov, ktoré nájdeme, vieme povedať, či je hypertenzia v štádiu jedna, dva, tri a či tlak kolíše, alebo treba pridať liečbu. Niekedy prídu pacienti, ktorí majú tak zmenené cievy, že môžu mať pretrombotický stav, potom príde infarkt oka a pacient môže aj oslepnúť.


Čo sa deje, keď oko dostane infarkt?
Nebolí to, dôjde k strate videnia. Záleží od toho, ktorá cieva je postihnutá, pacient prestane vidieť z minúty na minútu alebo postupne, ale priebeh je stále rýchly. Sú špecifické postupy liečby podľa toho, či je to arteriálne alebo venózne. Podľa toho vieme pacientovi vrátiť videnie alebo nie.


Riešite aj úrazy, keď si pacient niečo zapichne do oka?
Mali sme ich veľmi veľa počas prvej vlny pandémie - marec, apríl, máj, všetci ostali doma, začali sa venovať záhradke a domácim prácam. Stalo sa veľmi veľa úrazov, mnohokrát sú to cudzie telieska v oku. Mali sme napríklad pána na jedno oko slepého a padol mu na druhé oko kvetináč, prišiel úplne nevidiaci. Operácia trvala asi tri hodiny, museli sme všetko zaplátať, našťastie, mohli sme používať transplantáty, čo bol cez prvú vlnu veľký problém pre epidemiologickú situáciu. Transplantovali sme mu aj skléru, aby sme vôbec ranu zatvorili, museli sme zoperovať sietnicu. Vidí 30 percent, sme veľmi radi, keďže mal len jedno oko. Ďalší príklad je, keď pacienti kosia, odrazí sa kus kameňa. Bývajú aj klince či perá. Niektoré zranenia vyzerajú, že oko už nebude vidieť, ale pokiaľ sa nepoškodia dôležité očné štruktúry, vidí. A niekedy ide o malý mechanizmus a pacient aj tak oslepne. Ale keď máte úraz, treba ísť čo najskôr k očnému lekárovi, pretože ak je vstup do oka, hrozí infekcia, to znamená zápal celej očnej gule a slepotu.


Spomínali ste, že viete transplantovať časti oka, ktoré konkrétne?
Vieme transplantovať rohovku, skléru alebo časť bielka, keď chýba. Žiaľ, sú nádorové ochorenia oka, závažné infekcie, alebo napríklad zelený zákal sprevádzaný veľkými bolesťami pacienta, vtedy sa buď vyberie celé oko, alebo len obsah očnej gule. Aby pacienti neboli spoločensky hendikepovaní, tak sa vyrábajú očné protézy. Je veľa onkologických ochorení aj v mladšom veku, keď musíme oko vybrať. Častý je melanóm oka, ktorý sa prejaví výpadkom v zornom poli.


Keď hovoríme o rakovine oka, je dôležité, aby ľudia nosili počas slnečných dní okuliare?
Je to veľmi dôležité pre všetky štruktúry oka, určite treba nosiť slnečné okuliare, UV filter minimálne 400, vtedy sú dobré. Nejde o to, či sú značkové alebo nie, ale o to, či majú filter 400, vtedy sú bezpečné. Aj na lyžovačke v horách, kde je vysoké UV žiarenie, si treba určite chrániť oči.


Mnohé očné operácie sa realizujú za lokálnej anestézy, ako pomáhate pacientom prekonať strach?
Najdôležitejšie je pacientovi vysvetliť, čo ho čaká a edukovať. Ak je pripravený, tak väčšinou to zvládne. Vysvetlíme, že to pod anestéziou nemá bolieť. Verte či nie, ale sú aj obdobia, keď zoperujem x pacientov, nikoho nič nebolí, a naopak. Nikdy som tomu neverila, ale začala som si to všímať, že to závisí aj od splnu mesiaca, čo je veľmi zvláštne.


Keď pacientov operujete s lokálnym umŕtvením, čo pritom vidia?
Vidia ostré svetlo, keď im svietim mikroskopom do oka. Tvrdia, že je to veľmi nepríjemné, sú tam nejaké navigačné body, na ktoré by sa mali sústrediť. Sú pacienti, ktorí excelentne spolupracujú, a naopak. Ale je na chirurgovi, aby si to ustriehol a pri pohybe pacienta urobil kontrapohyb.


Pri takýchto operáciách bude asi potrebný rešpekt a pevná ruka, keď ide o mikrometre.
Je veľmi dôležité, aby chirurg bol veľmi sústredený, mal zručnosť a vedel zachovať chladnú hlavu. To je asi najdôležitejšie, čo mňa chirurgia naučila, aby som nestresovala za žiadnych okolností. Vtedy máte možnosť operáciu veľmi dobre zvládnuť, aj keď sa vyskytne komplikácia.


Ako vyzerá výučba očného chirurga, na čom sa trénuje?
V škole mikrochirurgie som trénovala na prasacích očiach pod mikroskopom. Nevýhodou je, že robíte všetko pod mikroskopom, čo je ťažšie, ako keď sa pozeráte na svoje ruky a viete, čo robíte. Takto sa pozeráte do mikroskopu, ruky robia samé a musíte zapájať do práce aj nohy. Je to o niečo náročnejšia chirurgia, ale určite sa to dá naučiť, pokiaľ máte trochu talent a vôľu. Ale najdôležitejšie je nespanikáriť pri operácii. Každý mimovoľný pohyb môže znamenať v oku katastrofu. Keď učím operovať mladých doktorov, vždy poviem, zachovajte pokoj, hocičo sa stane, všetko vieme vyriešiť. A musia mať napozerané, veľa asistovať a až potom môžu operovať, každá operácia je svojím spôsobom iná a môžu byť nepredvídateľné veci. Musia si napozerať, aby vedeli sami zareagovať, samozrejme, za vašej prítomnosti.


Čo pre vás a pacientov znamenala prvá vlna pandémie nového koronavírusu?
Bolo to veľmi nepríjemné. Museli sme chodiť do práce a nevedeli, čo nás čaká, aký to bude mať dosah, čo nový koronavírus znamená. Vedeli sme len, že v Taliansku zomiera veľa ľudí. Obvolávali sme pacientov, vysvetľovali, že nemôžu prísť na operáciu či vyšetrenie, keďže väčšina sú starší z rizikových skupín. Bolo to náročné, namiesto vyšetrovania a ambulovania som robila telefonistku, ako aj všetci doktori.

Menej sa operovalo. Realizovali sa operácie, ktoré sme nemohli odložiť, napríklad glaukóm. Ak mali pacienti veľmi vysoký vnútroočný tlak, oslepli by. Keď sa povolili opatrenia, začali sme masívne operovať - doobeda, poobede. Do práce som chodila skôr, snažili sme sa výpadok dobehnúť. Začali sme ambulovať s rozstupmi, sestrička striekala dezinfekciu na ruky, pacienti dostávali rúška, vyrobili sme si štíty na štrbinové lampy. Pochopili sme, že život ide ďalej, očné choroby sú stále a netreba ich tiež zanedbať, lebo následky môžu byť veľké. Snažíme sa pacientov objednávať načas a zefektívniť chod kliniky, aby čo najmenej čakali. Ale nie sú vždy disciplinovaní.


Je niečo, čo môžeme robiť, ak chceme mať zdravé oči? Ako deti sme často počúvali, že máme jesť mrkvu.
Má to pozitívny vplyv ako bohatý zdroj vitamínu A na sietnicu, ale nie je to tak, že keď budete jesť denne desať kíl mrkvy, tak nebudete mať makulárnu degeneráciu. Dôležité je nefajčiť, jesť veľa listovej zeleniny, šalátov. Hovorí sa, že pri glaukómovom ochorení, keď je vyšší vnútroočný tlak, sa má piť červené víno, jesť horká čokoláda, kurkumín. Sú rôzne štúdie, ale v zásade všetko, čo má nejaký antioxidant, má pozitívny vplyv na oko.


Pôsobili ste aj v zahraničí. Majú slovenskí pacienti prístup k najmodernejším metódam v porovnaní so svetom, čo im viete ponúknuť?
Ako klinické a výučbové pracovisko sme vybavením nadštandardní. Disponujeme všetkými najmodernejšími prístrojmi, ktoré sú k dispozícií na operácie sivého zákalu, sietnice či glaukómu. Najnovšie plánujeme ako prví na Slovensku využívať nový implantát. Vyšetrovacie metódy aj liečba sú maximálne porovnateľná so zahraničím. Jediná liečba, ktorá nám chýba, je génová liečba na určité choroby sietnice, ktoré sú dedičné. Ale verím, že budeme mať aj tú.


Medicína vie viaceré ochorenia liečiť alebo spomaliť, ale niekedy sa nedá zabrániť oslepnutiu. Aké možnosti do budúcnosti vidíte, budeme raz vedieť transplantovať oko?
Určite si myslím, že bude transplantácia určitých častí oka, ako je zrakový nerv, makula, aby sme vedeli sfunkčniť oko. Rohovku už vieme transplantovať. V Rusku prebieha výskum, kde vedia niečo takéto spraviť, ale pacient vidí len svetlo a tmu, ale je to určite benefit, takže medicína pôjde smerom transplantátov a očných implantátov. Veľký boom je teraz génová terapia, s ktorou sú veľmi dobré výsledky. Oftalmológia má veľmi dynamický rast, za desať rokov je neporovnateľný pokrok vo všetkom. Napríklad pri operáciách sietnice sa kedysi robili veľké rezy, teraz malé mikroporty, vojdete, operujete, a to elegantne bez toho, aby ste oko traumatizovali. Na druhý deň to vyzerá, ako keby ani nebolo operované.