Bratislava 20. mája (TASR) - Veľmi dôležitou súčasťou pomníkov padlým v prvej svetovej vojne sú nápisy. Ich umiestnenie na pomník súviselo so snahou obyvateľov obce, prípadne sochára či kamenára, dať pomníku istý zmysel, respektíve usmerniť celkový dojem pre diváka. Texty sú väčšinou smútočné, niekedy až patetické. Občas však nápis zmení celkový odkaz pomníka.

Najrozšírenejšie sú krátke výstižné nápisy ako: „Padlým obetiam války“ (Skalica), „Našim drahým padlým“ (Gajary, okres Malacky) či „Vzácnej pamiatke vo Svetovej válke padlých a nezvestných našich spoluobčanov“ (Ľubietová, okres Banská Bystrica).

Pri označení vojakov, ktorí sa z vojny nevrátili, sa na pomníkoch vo veľkej väčšine používa pojem padlí. Je zaujímavé, že slovo hrdinovia alebo padlí hrdinovia sa objavuje len sporadicky. Tento fakt si všimol už historik Ľubomír Lipták pri tom, ako porovnal pomníky padlým v slovensky a maďarsky hovoriacich oblastiach južného Slovenska. Zatiaľ čo Maďari nenazvú svojich padlých inak ako hrdinovia, ktorí padli „hrdinskou smrťou“, Slováci majú len svoje obete vojny.

Dôvodom je odlišná historická skúsenosť oboch národov. Slováci, ktorí obliekali uniformy rakúsko-uhorských armád, rozhodne nezomierali za Československo. Nazvať ich hrdinami tak nebolo pre nové československé elity akceptovateľné. Povedané slovami českého historika Ivana Šedivého: padlí vojaci v Čechách a na Slovensku nie sú na pomníkoch ani hrdinovia, ani porazení, sú len obeťami. Samozrejme existuje množstvo výnimiek.

Nápis často úplne menil alebo aspoň posunul chápanie pomníka dané jeho symbolikou a zobrazením. Tak sú pri niektorých pomníkoch použité texty, ktoré sem z hľadiska oficiálnej pamäte nepatria. Napríklad na pomníku v Šulekove (okres Trnava) je na vrchole nápis: „Obetiam války“, ale na ľavej strane je text: „Nezapomeňte, že naše ztratené životy vykúpili slobodu národa.“ Nápis tak posúva chápanie pomníka smerom k pomníkom akceptovaným prvorepublikovým režimom.

Pomerne frekventované sú citáty z diel slovenských básnikov. Napríklad na pomníku v Hontianskych Nemciach (okres Krupina) je úryvok z básne Martina Rázusa: „Ó, buďte žehnaní – nami i našimi detnými dietkami za krv, jej vzácnosť rty nevyslovia....tá krv sväz našich sŕdc na veky pečatí, ste hodní obdivu, hodní aj odplaty, vám večným dlžníkom ten náš národ...“.

Najviac pomníkov je však bez nápisov. Ich hlavnou výpovednou hodnotou sú mená padlých. Tie sú zoradené do rôznych zoznamov, najčastejšie podľa abecedného poradia. Časté sú letopočty či celé dátumy narodení jednotlivých vojakov. Objavujú sa aj fotografie padlých. Niekedy sú mená padlých zoradené podľa roku, kedy zomreli. V iných prípadoch je za menami uvedený vek padlých či miesto, kde vojak bojoval a padol, alebo jeho hodnosť.

Na veľké množstvo pomníkov boli po roku 1945 pripevnené tabule s menami padlých v druhej svetovej vojne, prípadne v Slovenskom národnom povstaní. Tým sa ich charakter zmenil. Okrem toho, že sa stali miestami uctievania spomienky oboch svetových vojen, boli akceptovanejšími pre komunistický režim po roku 1948.

Ak porovnávame množstvo mien na zoznamoch padlých z prvej a druhej svetovej vojny umiestnených na pomníkoch, zistíme, že mien padlých v prvej svetovej vojne je oveľa viac. Platí to však len pre územia s prevahou slovenského obyvateľstva. Na južnom Slovensku je už na prvý pohľad badateľný opak. Jedným z dôvodov je, že medzi menami padlých z druhej svetovej vojny na Slovensku nie sú uvádzané všetky obete vojny, ale iba priame obete bojov. Tiež treba brať do úvahy väčšie vojnové nasadenie obyvateľov oblastí Slovenska pripojených po Viedenskej arbitráži k Maďarsku. Pomníky v maďarskom prostredí obsahujú ako jediné na Slovensku tabule so zoznamami obetí holokaustu.

Pri pomníkoch padlým v prvej svetovej vojne vystavaných v obciach s väčším počtom obetí sú mená niekedy rozdelené do menších zoznamov rozmiestnených po stranách pomníka. Nastáva tak situácia, keď sú niektoré mená umiestnené na čelnej strane pomníka a iné zasa na bočných, menej zreteľných stranách, prípadne na zadnej strane. Mená niektorých padlých tak mohli byť nechtiac preferované a príbuzní tých, ktorých mená sa nachádzali na bočných a zadnej strane pomníka, sa zasa mohli cítiť ukrivdení. Autori pomníkov sa, samozrejme, snažili tomuto problému predísť. Mená boli preto najčastejšie zobrazované v jednom súvislom zozname umiestnenom na čelnej strane pomníka. Druhou možnosťou bolo umiestnenie všetkých mien na bočné, prípadne aj zadnú stenu pomníka, takže žiadne z mien nebolo „znevýhodnené“. Špecifickými nápismi sú ojedinelé informácie týkajúce sa výstavby či financovania pomníka.