Bratislava 1. decembra (TASR) - Už 18. novembra 1989 vznikla z jadra ľudí, ktorí tvorili maďarský PEN-klub na Slovensku, Maďarská nezávislá iniciatíva (MNI). Tá od prvých dní Nežnej revolúcie úzko spolupracovala s Verejnosťou proti násiliu (VPN). Pri zrode maďarského PEN-klubu a MNI stál aj Péter Hunčík, jedna z osobností maďarského disentu v bývalom Československu. Psychiater a spisovateľ Peter Hunčík odpovedá na otázky spojené s Nežnou revolúciou v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

Ako žila maďarská menšina na Slovensku pred Novembrom '89 a v čom ju ohrozoval totalitný režim?

Žili sme bežne ako väčšina Slovákov, neboli nejaké veľké rozdiely. Komunisti boli z tohto hľadiska aj veľmi opatrní. Dodržiavali percentuálne zastúpenie maďarskej menšiny vo verejných funkciách. Problematické, a to hovorím ako psychológ, boli také iba navonok drobnosti, také drobné rany. Postupne sa menili pôvodné mená a názvy miest a dedín. Z Józsefa sa stal Jozef, z Lászlóa - Ladislav, alebo z Erzsébet Alžbeta. Kultúrne aktivity zastrešoval iba Csemadok, tam sa museli všetci bez ohľadu na orientáciu zmestiť. Diala sa pomalá, ale postupná asimilácia. Ten, ktorý žil ako postihnutý, teda v menšine, ten to cítil veľmi, tí, ktorí patrili k väčšine, nechápali nespokojnosť. Bolo ťažké im to vysvetliť.

Ako sa formoval ten maďarský disent v Československu, ktorého ste boli členom?

Komunistický režim veľmi dbal na to, aby nevznikali neformálne združenia. Platilo totiž, ak sa chcel niekto stretávať, alebo niečo organizovať, tak nech sa páči, tam je komunistická strana. Tá všetko kontrolovala. Aj preto nebolo vôbec jednoduché nadviazať kontakty so slovenskými či českými disidentmi. Mali sme však jednu výhodu, blízkosť Maďarska, kde už bol režim začiatkom 80. rokoch oveľa uvoľnenejší ako v normalizačnom Československu.

Čiže na začiatku bola väčšia spolupráca s odporcami komunistického režimu v Maďarsku?

Presne tak. Podarilo sa nám aj napriek rôznym obmedzeniam niekoľkokrát do roka vycestovať do Maďarska a nadviazať kontakty napríklad s Jánosom Kisom či Bálintom Magyarom a na základe aj týchto stretnutí vznikol koncom 80. rokov maďarský PEN-klub na Slovensku. O jeho vzniku sa ako prví dozvedeli Martin Milan Šimečka a Miloš Žiak a neskôr aj ďalší a začala sa užšia spolupráca so slovenským a českým disentom. Vďaka Maďarom sme mali dobré kontakty aj na poľských odporcov komunistického režimu.

Kde vás zastihol 17. november 1989?

V Šali, kde maďarský PEN-klub organizoval celodennú akciu o význame materčiny na psychický vývoj človeka. Po akcii sme pokračovali v byte manželov Károly Tótha a Eleonóry Sándor. Na podnet Tótha sa rozprúdila debata o vzniku politickej strany, ktorá trvala do skorých ranných hodín nasledujúceho dňa. Dohodli sme na vzniku liberálnej Maďarskej nezávislej iniciatívy (MNI). Až po stretnutí sme sa z vysielania Rádia Slobodná Európa a Hlasu Ameriky dozvedeli o udalostiach v Prahe na Národnej triede.

Ako rýchlo Maďarská nezávislá iniciatíva nadviazala spoluprácu s hnutím Verejnosť proti násiliu (VPN)?
Ja, László Szigeti, Eleonóra Sándor, László Nagy sme od prvých dní zastupovali MNI v Bratislave v Umeleckej besede, kde od prvej chvíle vznikla spolupráca s ľuďmi ako Fedor Gál, Ján Langoš, Peter Zajac a ďalšími. Veľmi dôležitý bol aj fakt, že v tom období sa ešte nikto nezaoberal tým, vy ste Maďari, vy ste Slováci. Pre nás bol dôležitý liberalizmus.

Zanedlho sa však do popredia dostali aj etnické otázky?

Náš omyl v MNI bol v tom, že sme si o lídroch VPN mysleli, že reprezentujú celé Slovensko, ale nebolo to tak. Po celorepublikovej rade VPN v roku 1990 sme zistili, že v radoch hnutia sú aj ľudia nacionálne ladení. Už výsledok v prvých slobodných voľbách, v ktorých MNI a VPN išli spoločne, považujem za zázrak. Nepodarilo sa spojiť ani maďarských kresťanských demokratov s Kresťanskodemokratickým hnutím (KDH) Jána Čarnogurského. Pochopili sme to už na marcovom mítingu KDH v Nitre v roku 1990.

Ale aj na opačnej, maďarskej strane vzrástli podobné názory...

Samozrejme, že na obidvoch stranách. Už Együttélés (Spolužitie) z roku 1990 vzniklo výlučne na etnickom základe. Nacionalizmus je totiž vášeň, nedá sa kontrolovať, nedá sa usmerňovať.

Dosť často sa ozývajú aj hlasy, ktoré považujú novembrové udalosti za príliš "nežné". Súhlasíte?
Už vo VPN a MNI sme urobili analýzu, z ktorej vyplynulo, že percentuálny počet komunistov bol v našich radoch pravdepodobne vyšší ako percentuálny počet aktívnych komunistov na celorepublikovej úrovni, ktorý, ak si dobre spomínam, predstavoval 10 percent. Teda nebolo jednoduché sa takým počtom ľudí vyrovnať. Pýtam sa ale, na koho sa malo "strieľať"? Aj na ľudí v našich radoch? My sme sa v MNI vyslovene modlili, aby nedošlo ku krviprelievaniu. Výstrahou pre nás boli aj udalosti z Maďarska z roku 1956.

Bola Nežná revolúcia spontánny občiansky odpor, alebo povedzme vopred pripravený proces odovzdania moci?

Pre mňa bol jeden z kľúčových momentov stretnutie Ronalda Reagana a Michaila Gorbačova v Reykjavíku v roku 1986. Tí, ktorí si na to pamätajú a vnímajú trochu aj body language (reč tela), mohli porovnať Gorbačova prichádzajúceho na stretnutie a Gorbačova odchádzajúceho z rokovania. Jeho reč tela jednoznačne naznačovala, že zo stretnutia odchádza jeden takmer zničený človek, ktorý sa dozvedel niečo, o čom pred stretnutím ani netušil. Druhým momentom bolo to, že v tom období sa na scéne objavilo až neuveriteľne veľa osobností ako pápež Ján Pavol II., Margaret Thatcherová, Helmut Kohl, alebo Arpád Göncz, Lech Walesa, Václav Havel..., teda ľudia, ktorí sa zhodli minimálne v tom, že komunizmus nemá perspektívu, že jeho pokračovanie môže byť ohrozením bezpečnosti vo svete. Nebolo to vopred riadené, ale podľa mňa už mnohé pochopili aj samotní komunisti po stretnutí Reagana a Gorbačova.

Je spoločnosť na Slovensku dnes taká, ako si ju želali ľudia na námestiach počas novembra 1989?

Nie. Neviem si však predstaviť ani to, že by ľudia dnes v takom počte vyšli do ulíc protestovať za slobodu, demokraciu, ľudské práva, slobodu slova... Po 30 rokoch sú už iné priority. My sme v roku 1989 mali jasný model, ktorým bol Západ, liberálna demokracia, Európa. To sme aj neustále opakovali na mítingoch v Bratislave, v Dunajskej strede, alebo v Nových Zámkoch. Tento model už v roku 2019 nemôžeme použiť, lebo pýtam sa, chceme Ameriku na čele s Trumpom, alebo Britániu s Johnsonom?

Čo získala a čo prípadne stratila maďarská menšina po Novembri '89?

Pozitívom je, samozrejme, návrat k maďarským menám a názvom. Keď máme peniaze, môžeme si založiť rôzne inštitúcie, budovať školstvo. A, samozrejme, silné politické zastúpenie. Medzi negatíva v súčasnosti radím hlavne silný tlak na maďarských lídrov, aby vytvorili jednu stranu na etnickom princípe. Nielen ja, ale aj moji priatelia sa však pýtame, ak si vytvoríme stranu, iba na základe, že sme Maďari, prispejeme k modernizácii maďarskej komunity a Slovenska?

Ostalo na Slovensku po 30 rokoch niečo pozitívne z odkazu Nežnej revolúcie?

V porovnaní s orbánovským Maďarskom na Slovensku zotrvali ešte pozitívne zmeny, ktoré zároveň môžu silnejúce nedemokratické tendencie marginalizovať a definitívne poslať do zabudnutia. Jednoznačne to však ukážu až výsledky volieb v roku 2020, po ktorých uvidíme aj to, akú úlohu v tomto zápase zohrajú politickí predstavitelia maďarskej komunity na Slovensku. Liberálna demokracia totiž chráni aj menšiny a menšinové názory a ľudské práva nie sú luxusný artikel.


Rozhovor s P. Hunčíkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.