Dokumentárne snímky z Bratislavy 22.augusta 1968, deň po vstupe sovietskych tankov do mesta. Na snímke nápisy a symboly vyjadrujúce pocity Bratislavčanov.Foto: TASR/Miroslav Vojtek
Poslanci Národnej rady SR rozhodli 3. novembra 2020 o tom, že do zoznamu pamätných dní pribudne 21. august ako Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968.
Bratislava 21. augusta (TASR) - V pondelok 21. augusta uplynie 55 rokov od okamihu, kedy armády piatich štátov Varšavskej zmluvy (Sovietskeho zväzu, Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky a Poľska) prekročili hranice a začali okupáciu Československej socialistickej republiky (ČSSR). Tanky a obrnené transportéry s bielymi inváznymi pruhmi násilne ukončili reformný a demokratizačný proces v Československu.
Poslanci Národnej rady SR rozhodli 3. novembra 2020 o tom, že do zoznamu pamätných dní pribudne 21. august ako Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968. Zoznam pamätných dní sa zároveň rozšíril aj o 21. jún ako Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991. Tieto dva dni vymedzujú 23 rokov okupácie, pripomenuli predkladatelia novely zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch.
Invázia do Československa bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny. Začala sa v noci z 20. na 21. augusta 1968.
Len počas prvého dňa okupácie zomrelo na území Slovenska alebo bolo smrteľne zranených 20 ľudí. O deň neskôr pribudol k obetiam aj vtedy len 16-ročný Peter Legner, ktorého postrelili pred budovou hlavnej pošty na bratislavskom Námestí SNP. Zomrel pri prevoze do nemocnice.
Snímka z vernisáže výstavy Okupácia 1968.Foto: TASR - Dano Veselský
Spolu si invázia spojeneckých vojsk na Slovensku vyžiadala 37 obetí na životoch. Počas celého obdobia okupácie až do odchodu sovietskych vojsk v roku 1991 zomrelo v dôsledku ich pobytu na území Československa 406 ľudí.
Na invázii pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií. Intervenčným jednotkám v počte približne 500.000 vojakov, 6300 tankov, 2000 diel a 800 lietadiel velil generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij.
Zábery dopisovateľa ČSTK Mira Vojteka z Bratislavy 22.augusta 1968, deň po vstupe sovietskych vojsk. Na snímke symbolický kríž za obeť streľby pri budove Univerzity Komenského.Foto: TASR/Miroslav Vojtek
Vedúci predstavitelia KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom boli násilne prevezení do Moskvy, kde sa v dňoch od 23. do 26. augusta 1968 konali rokovania. Ich výsledkom bolo prijatie tzv. Moskovského protokolu, ktorý zaručoval prítomnosť sovietskych vojsk v ČSSR dovtedy, pokiaľ v krajine nepominie hrozba odklonu od socializmu. Ako jediný z 26 českých a slovenských politikov nátlaku Kremľa odolal a protokol nepodpísal František Kriegel.
Pobyt sovietskych vojsk v Československu legalizovala zmluva zo 16. októbra 1968, ktorú 18. októbra 1968 schválilo Národné zhromaždenie. Dokument podporilo 228 poslancov, desať sa ich zdržalo a štyria hlasovali proti - František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková.
Okupácia a následný pobyt sovietskych vojsk zmrazili akékoľvek nádeje reformovať komunistický systém v ČSSR. V apríli 1969 nastúpil Gustáv Husák do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a začal sa proces normalizácie.
Dokumentárne snímky z Bratislavy 22.augusta 1968, deň po vstupe sovietskych tankov do mesta. Na snímke Štúrova ulica a Námestie SNP.Foto: TASR archív
V čase od 18. októbra do 4. novembra 1968 opustili Československo armády Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska. Početné zastúpenie viac ako 73-tisícovej armády strednej skupiny sovietskych vojsk však v krajine zostalo.
Odchod sovietskych vojsk sa začal 26. februára 1990, posledný transport prekročil východnú hranicu Slovenska 21. júna 1991. Tento proces bol formálne ukončený 25. júna 1991 podpisom Protokolu o ukončení odsunu. O dva dni neskôr opustil Československo z vojenského letiska Praha-Kbely aj posledný zástupca sovietskej armády generál Eduard Vorobjov, čím sa definitívne skončil "dočasný", 23 rokov trvajúci pobyt sovietskej armády v Československu.
Chronológia udalostí tzv. Pražskej jari, ktoré predchádzali sovietskej invázii
3. - 5. januára 1968
Plénum Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) rozhodlo, že sa oddelia funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky. Prezident Antonín Novotný bol zbavený funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Vďaka kompromisu sa ním stal dovtedajší prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček.
22. - 24. februára 1968
Na oslavy 20. výročia Víťazného februára, teda uchvátenia moci komunistami, prišiel do Prahy najvyšší sovietsky predstaviteľ Leonid Iľjič Brežnev. Vyslovil nespokojnosť s politickým vývojom v Československej socialistickej republike (ČSSR) a prinútil Dubčeka, aby zmenil text svojho prejavu, ktorý pripravil na slávnostné zasadanie ÚV KSČ.
22. marca 1968
Verejnosťou neobľúbený prezident Antonín Novotný rezignoval.
23. – 24. marca 1968
V Drážďanoch sa konalo stretnutie vedúcich predstaviteľov Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky (NDR), Poľska a Sovietskeho zväzu s československou delegáciou. Odznela tu kritika pomerov v ČSSR, ktoré boli označené termínom plazivá kontrarevolúcia.
30. marca 1968
Národné zhromaždenie na návrh Alexandra Dubčeka zvolilo za prezidenta republiky Ludvíka Svobodu.
1. – 5. apríla 1968
Na zasadaní ÚV KSČ bol prijatý Akčný program KSČ, ktorý obsahoval posilnenie slobody tlače, dostupnosť spotrebného tovaru a možnosť vlády viacerých strán. Na dva roky naplánované zmeny sa mali týkať oblasti občianskych práv, politického systému, ekonomiky a kultúrnej a zahraničnej politiky. Naplánovaná bola aj postupná federalizácia štátu.
8. apríla 1968
Vymenovaná bola nová federálna vláda, na čele ktorej stál Oldřich Černík.
18. apríla 1968
Z funkcie predsedu Národného zhromaždenia (parlament ČSSR) odstúpil Bohuslav Laštovička a nahradil ho Josef Smrkovský.
3. mája 1968
Národné zhromaždenie schválilo programové vyhlásenie vlády. Jednou z hlavných úloh bola príprava federácie.
4. mája 1968
V Moskve sa konali rokovania na najvyššej úrovni. Československá delegácia si vypočula od Brežneva ostrú kritiku pomerov v ČSSR. Sovietske vedenie žiadalo rázne opatrenia proti antisocialistickým a pravicovým silám.
19. júna 1968
V Prahe-Ruzyni sa konal zraz Ľudových milícií. Stretlo sa na ňom asi 10.000 ich príslušníkov, ktorí vyčítali komunistickému vedeniu slabosť v postupe proti pravici a žiadali mocenské zákroky. Akcia vyvolala vlnu rozhorčenia a podpisovú akciu za zrušenie milícií.
20. – 30. júna 1968
V Československu sa konalo vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava. Sprevádzal ho neustály odklad odchodu vojsk z ČSSR. Akcia bola nácvikom na vojenskú intervenciu.
25. - 26. júna 1968
Parlament schválil zákon o súdnych rehabilitáciách a finančnom odškodnení obetí komunistickej diktatúry a novelu tlačového zákona, podľa ktorej bola cenzúra neprípustná.
27. júna 1968
Spisovateľ Ludvík Vaculík vydal manifest 2000 slov. Výzva nabádala na podporu demokratizačného procesu, zároveň však varovala pred antikomunizmom. Reakcia komunistov na ňu bola veľmi ostrá. Ešte v deň zverejnenia sa ňou zaoberalo na mimoriadnom zasadnutí predsedníctvo Ústredného výboru KSČ. Brežnev označil výzvu za "nástup síl, ktorý navodí kontrarevolučnú situáciu".
4. júla 1968
Vedenie KSČ bolo pozvané na rokovanie s "bratskými stranami" do Varšavy. Predsedníctvo ÚV KSČ nakoniec (po rokovaniach 8. a 12. júla) rozhodlo navrhnúť namiesto spoločnej schôdzky dvojstranné rozhovory.
14. - 15. júla 1968
Predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR na schôdzke vo Varšave schválili Brežnevov koncept otvoreného listu adresovaného KSČ. Obsah listu bol zmesou veľmi vážneho varovania s viditeľnými prvkami hrozby (Brežnevova doktrína s právom zasahovať do vnútorných záležitostí socialistických krajín).
17.- 19. júla 1968
Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo odpoveď na varšavský list, vyvracalo obvinenia, odmietlo myšlienku o internacionálnej pomoci "päťky" v snahe brániť socializmus v inej krajine. Po zverejnení varšavského listu a odpovedi naňho vypukla lavína súhlasných rezolúcií, telegramov a listov od verejnosti. To viedlo k zjednoteniu občanov a k posilneniu dôvery vo vedenie KSČ (78 % občanov).
29. júla - 1. augusta 1968
V Čiernej nad Tisou rokovali v železničnom vagóne členovia vedenia KSČ a KSSZ. Vedenie KSČ vystupovalo nejednotne (traja z členov Drahomír Kolder, Vasiľ Biľak a Oldřich Švestka sa stotožňovali so sovietskymi argumentmi). Sovietska strana stupňovala tlak na československú reformu.
30. júla 1968
Moskovská Pravda uverejnila list 99 zamestnancov pražskej Pragovky s výzvou na mocenský zásah zo strany Sovietskeho zväzu.
3. augusta 1968
V Bratislave sa na konferencii stretli predstavitelia Sovietskeho zväzu, Nemeckej demokratickej republiky, Poľska, Maďarska a Československa a podpísali tzv. Bratislavskú deklaráciu potvrdzujúcu jednotu socialistických krajín. Podľa svedkov počas rokovania na toalete odovzdali členovi sovietskej delegácie tzv. pozývací list. V ňom funkcionári KSČ okolo Vasiľa Biľaka žiadali Sovietsky zväz o pomoc všetkými prostriedkami.
9. - 11. augusta 1968
Na návštevu Prahy prišiel prezident Juhoslávie Josip Broz Tito. Jeho návšteva prispela k prevažujúcemu optimizmu a nádejam, že nebezpečenstvo zásahu "päťky" nehrozí.
17. augusta 1968
Maďarský najvyšší stranícky predstaviteľ János Kádár sa v Komárne na vlastnú žiadosť stretol s Alexandrom Dubčekom. Tlmočil mu veľkú nespokojnosť Moskvy s vývojom v Československu a upozorňoval na možné vážne dôsledky.
18. augusta 1968
Na rokovaní v Moskve päť zainteresovaných krajín Varšavskej zmluvy schválilo plán invázie. Od polovice augusta začala na území NDR vysielať rozhlasová stanica Vltava v českom jazyku.
20. - 21. augusta 1968
V Prahe sa začalo o 14.00 h zasadanie predsedníctva ÚV KSČ. Počas zasadania prišla o 23.30 h prvá správa o obsadzovaní republiky vojskami Sovietskeho zväzu, NDR, Poľska, Maďarska a Bulharska. Za tejto dramatickej situácie bol schválený rozkaz ministra obrany Martina Dzúra, aby armáda nekládla odpor a bolo vydané "Prevolanie" k československému ľudu, v ktorom sa uvádzalo, že vojská obsadzujú krajinu proti vôli ústavných orgánov a bez ich vedomia.
Zábery dopisovateľa ČSTK Mira Vojteka z Bratislavy 22.augusta 1968, deň po vstupe sovietskych vojsk. Na snímke kríž za obeť streľby, bol ňou kapitán osobnej dopravy Československej plavby dunajskej Ján Holík. Nápis na kríži: "Hrdinovia zomierajú, ale v nepokorenom národe žijú večne".Foto: TASR/Miroslav Vojtek
Chronológia udalostí po 21. auguste 1968, ktorými sa začala normalizácia
22. augusta 1968
V pražských Vysočanoch zasadal XIV. mimoriadny zjazd Komunistickej strany Československa (KSČ). Z 1543 riadne zvolených delegátov sa ich dostavilo 1219. Zjazd zvolil nový ústredný výbor na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorý bol v tom čase internovaný v Moskve.
23. augusta 1968
Do Moskvy odletela delegácia česko-slovenských politikov na čele s prezidentom Ludvíkom Svobodom. Pripojila sa k predstaviteľom KSČ s Dubčekom na čele, internovaným od 21. augusta. Na rokovaniach, ktoré trvali do 26. augusta, chcela československá delegácia dosiahnuť dohodu so sovietskymi predstaviteľmi o stiahnutí okupačných vojsk. Podarilo sa však docieliť len prísľub, že sa vojská presunú do kasární. Sovietskej delegácii sa zasa nepodarilo presadiť vymenovanie vlády na čele s Aloisom Indrom. Predstavitelia ČSSR okrem Františka Kriegla podpísali tzv. moskovský protokol, teda písomný súhlas s pobytom intervenčných vojsk.
24. augusta 1968
Vyvrcholením občianskeho odporu proti invázii bol hodinový generálny štrajk. Minister zahraničných vecí ČSSR Jiří Hájek vo vystúpení na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN odsúdil okupáciu, už 27. augusta však československá delegácia zmenila postoj a požiadala, aby táto téma bola stiahnutá z programu.
31. augusta 1968
Ústredný výbor KSČ prijal tzv. moskovský protokol ako jediné možné východisko zo situácie. Reformné sily okolo Dubčeka ešte vždy prevládali a predpokladali, že existuje možnosť, ako docieliť stiahnutie okupantov.
6. septembra 1968
František Kriegel, ktorý ako jediný nepodpísal moskovský protokol, bol ako prvý z politikov Pražskej jari zbavený funkcie predsedu Ústredného výboru Národného frontu (ÚV NF).
18. októbra 1968
Parlament schválil za neprítomnosti asi pätiny poslancov, ktorí sa na protest nezúčastnili na rokovaní, Zmluvu o podmienkach a dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR. Z 242 prítomných hlasovalo za 228, zdržalo sa desať poslancov, štyria boli proti - František Kriegel, František Vodsloň, Božena Fuková a Gertruda Sekaninová-Čakrtová.
27. októbra 1968
Parlament prijal ústavný zákon o československej federácii, ktorý novelizoval ústavu z roku 1960 a definoval vznik Českej socialistickej republiky (ČSR) a Slovenskej socialistickej republiky (SSR).
1. januára 1969
Ústavný zákon o československej federácii vstúpil do platnosti.
16. januára 1969
Študent Jan Palach sa na protest proti okupácii polial benzínom a zapálil pri fontáne Národného múzea na pražskom Václavskom námestí. Po troch dňoch 19. januára 1969 zomrel na zápal pľúc. Nasledovali ďalšie prípady ľudí, ktorí protestovali takýmto spôsobom.
17. apríla 1969
Alexander Dubček na zasadnutí ÚV KSČ rezignoval pod nátlakom na funkciu prvého tajomníka strany. Vystriedal ho Gustáv Husák, ktorý sa tešil väčšej podpore Moskvy. Dubček zatiaľ aj naďalej vykonával funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia (parlamentu).
18. - 22. augusta 1969
Na prvé výročie invázie spojeneckých vojsk sa konali rozsiahle protestné demonštrácie. Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia preto 22. augusta 1969 prijalo zákonné opatrenie č. 99/1969 Zb. (tzv. obuškový zákon), ktoré umožnilo tvrdý postih účastníkov demonštrácií.
24. septembra 1969
ÚV KSČ sa rozhodol odvolať Alexandra Dubčeka z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia a vymenovať ho za veľvyslanca v Turecku. Oficiálne bol vymenovaný 16. decembra 1969.
5. januára 1970
Predsedníctvo ÚV KSČ rokovalo o výmene straníckych preukazov KSČ, ktoré mali de facto stranu očistiť od "revizionistických a pravicovo oportunistických živlov", teda od stúpencov Pražskej jari. Alexandrovi Dubčekovi tlmočili Vasiľ Biľak a Lubomír Štrougal, že ak sa nevzdá funkcii vo vedení KSČ, bude zo strany vylúčený.
19. januára 1970
Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo návrh listu organizáciám KSČ o výmene členských preukazov v strane. Išlo o najväčšie čistky, ktoré postihli 500.000 členov KSČ.
29. mája 1970
Parlament prijal Zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ČSSR a SSSR.
24. júna 1970
Alexander Dubček bol odvolaný z funkcie veľvyslanca v Turecku. O dva dni na to, 26. júna, bolo potvrdené jeho vylúčenie z KSČ.
10. - 11. decembra 1970
Na zasadnutí prijal Ústredný výbor KSČ dokument "Poučenie z krízového vývoja strany a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ", ktorý odsudzoval udalosti Pražskej jari 1968 a považuje sa za definitívny nástup normalizačného procesu.
Zdroj: www.totalita.cz, Ústav pre štúdium totalitných režimov, ČR
